„Pre tvorbu Pavla Dvořáka je okrem iného charakteristické, že sa vie v často zložitej a dávno zabudnutej sfére najstarších dejín našej krajiny ľahko a pre čitateľa príťažlivo pohybovať bez toho, že by unavoval výpočtom suchých čísel či tabuľkami štatistík,“ zhrnul čaro Dvořákových kníh a programov kedysi Viliam Apfel.
Ešte začiatkom decembra Pavel Dvořák poskytol svoj posledný rozhovor pre TV Pravda. Hovoril v ňom o tom, koho považuje za najväčšieho Slováka. „Navrhoval by som Ctibora zo Ctiboríc. Je to síce Poliak, ale sám sa tituloval ,pán Beckova a celého Váhu'. Bol naozaj pánom územia celého dnešného Slovenska a spravoval ho dobre,“ povedal Dvořák. Knihu o Ctiborovi Rytier a jeho kráľ, ktorú recenzenti označili za prelom v slovenskej historiografii, napísala Dvořákova manželka, historička Daniela a vyšla v budmerickom vydavateľstve Rak.
To Dvořák založil po revolúcii so zámerom, že sa bude špecializovať na historickú literatúru, najmä na čisté, neinterpretované pramene. „Dokladá to aj rak v názve, zvieratko, ktoré sa vracia nazad a k životu potrebuje neznečistenú vodu (netajím, že som si ho vybral aj preto, že obsahuje polovicu môjho trochu upraveného mena – Dvo-rak),“ povedal jeden z najznámejších slovenských historikov.
VIDEO: Pavel Dvořák v TV Pravda – v ankete osobností 4. decembra 2018 odpovedal, kto je podľa neho najväčší Slovák…
Za prvú „skutočnú“ knihu, ktorú v Raku vydal, považoval Dvořák príbeh baróna Emila Hoenninga O'Carrolla, ktorý na začiatku 19. storočia preskúmal jedinečné nálezisko na Púchovskej skale. Vďaka nemu sa neskôr stanovila takzvaná púchovská kultúra, svedectvo o živote Keltov na území dnešného Slovenska. Dvořákovi vtedy napadlo, že by mohol vzniknúť televízny seriál o živote grófa a podobných bádateľov. Pre myšlienku nadchol dokonca scenáristu Nemocnice na okraji mesta Jaroslava Dietla. Nečakaná smrť Dietla však plány prekazila.
Nebavili ho povrchné dejiny
Dvořáka za dejepisný talent označovali už na strednej škole. Štúdium histórie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského však, paradoxne, takmer nedokončil. "Nebavilo ma to. Veľmi rýchlo som prišiel na to, že tie dejiny sú hrozne povrchné. Stranícke orgány predpísali tézy, ako majú dejiny vyzerať, a historici to napĺňali,“ povedal Dvořák pred rokom v rozhovore pre Pravdu. "Na konci štúdia som sa zamestnal v novinách a rozhodol som sa, že v nich aj zostanem. Načo mi je promócia a titul. Keď som to oznámil rodičom, bol z toho veľký poplach, aj v zamestnaní. Rodičia boli nešťastní, vyvinuli na mňa veľký tlak, až som mu nakoniec podľahol. A urobili dobre,“ dodal Dvořák.
V novinách však zostal. Po škole pôsobil ako redaktor najskôr v denníku Práca (1960 – 1968), neskôr v časopise Výber a vo vydavateľstve Opus, skúsil si aj slobodné povolanie či študijný pobyt v Archeologickom ústave SAV v Nitre. Aj ako redaktor sa však venoval histórii. „Cez cyklus v denníku Práca – Ako sa Bratislava stala hlavným mestom Slovenska som sa do histórie vrátil a už som z nej nikdy neodišiel. Bolo to v roku 1967, keď ma niekto upozornil, že v Bratislave žije bývalý mestský archivár doktor Ovídius Faust. Chodili sme spolu po Bratislave a on mi rozprával príbehy,“ povedal Dvořák, ktorému sa na základe prvej časti začali ozývať ďalší ľudia so zaujímavými príbehmi.
O Bratislave vydal Dvořák množstvo kníh. – Predveká Bratislava (1978), Zlatá kniha Bratislavy (1993), Prvá až Piata kniha o Bratislave (2006 – 2012). Je autorom štvorzväzkového cyklu Odkryté dejiny (1975 – 1980), v ktorom čitateľom približuje slovenské dejiny od praveku až po stredovek. K obľúbeným cyklom patria aj jeho Stopy dávnej minulosti (2002 – 2018). Mapujú históriu Slovenska od praveku a ich deviaty zväzok dokončil Dvořák iba dva mesiace pred smrťou. Stopy dávnej minulosti sú rovnomennou paralelou televízneho seriálu. Dvořák s televíziou spolupracoval často a nakrútil pre ňu vyše 130 filmov s historickou tematikou. V mnohých vystupoval v charakteristickej koženej bunde. Zodral ich niekoľko.
K fantázii sa treba priznať
S televíziou začal spolupracovať v 80. rokoch minulého storočia a vytvoril pre ňu aj cykly ako Múzeum života, Putovanie storočiami či Hľadanie stratených svetov. Po ochorení režiséra Gejzu Kendyho začal spolupracovať s Milanom Homolkom. Ten pre Pravdu prezradil, že s Dvořákom sa plánovali vrátiť k niektorým starším filmom a aktualizovať ich o nové historické poznatky. Cyklus, na ktorý sa Dvořák veľmi tešil a chcel ním uzavrieť svoju filmografiu, sa mal začať pripravovať na jar.
Dvořákove knihy, ktoré vychádzli v rovnakých nákladoch ako detektívky, získali viacero prestížnych cien. Kroniku anonymného notára kráľa Bela (Gesta Hungarorum) od historika Vincenta Múcsku z Dvořákovho vydavateľstva vyhlásilo UNESCO za knihu roka 2001. V Dvořákových dvoch knihách sa čitateľ stretne aj s ilustráciami Albína Brunovského, na knihe Krvavá grófka zase spolupracoval s Karolom Kállayom. Knihy z vydavateľstva RAK sú dizajnérskym a fotografickým dielom Dvořákovho staršieho syna Jakuba Dvořáka. Oceňovaný fotograf zomrel v roku 2017. Historikova dcéra Barbora Dvořáková-Hatráková vydala tento rok knihu o otcovom živote Tatove odkryté dejiny a venovala ju Jakubovi. Historikovou prvou manželkou bola Helena Dvořáková, redaktorka Pravdy.
Dvořák bol držiteľom Pribinovho kríža II. triedy za významné zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky. Vravel, že umením historika je poskladať z faktov reťaz. „Podľa spôsobu, akým ich zostaví, sa do istej miery stáva tendenčným, nesmie si však vyslovene vymýšľať. Ak používa fantáziu, musí sa k nej priznať, nemôže ju vydávať za objektívnu realitu. Pravda, holé fakty sú niekedy dosť nudné, ak sa k nim však pridá príbeh, povýši sa text do literárnej polohy. Nesmie sa to však preháňať,“ povedal Dvořák kedysi pre Pravdu, s ktorou spolupracoval.
