Kniha týždňa: Ani svätec, ani diabol, len kolaborant

20.01.2019 12:00

Prezident vojnového Slovenského štátu vedome prenechával špinavú prácu radikálom v ľudáckej strane. A potom sa opatrne dištancoval od politických činov, ktoré by vrhli zlé svetlo na jeho kňazský úrad. Vďaka tomu mohol vystupovať ako umiernený politik. To je jedno zo zásadných zistení amerického historika Jamesa M. Warda. Jeho kniha Jozef Tiso: kňaz, politik, kolaborant konečne vyšla aj v slovenčine.

James Mace Ward:​ Jozef Tiso. Kňaz, politik,...
James Mace Ward:​ Jozef Tiso. Kňaz, politik, kolaborant Autor: Slovart

Kniha vyšla v angličtine už v roku 2013, jej slovenské vydanie v Slovarte sa značne zdržalo pre problémy s prekladom. Ide o prvú podrobnú vedeckú biografiu Tisa v anglofónnom svete. Ward nadviazal na svoju dizertačnú prácu, ktorú obhájil na prestížnej Stanfordovej univerzite v roku 2008. Knihe teda predchádzal takmer 10-ročný výskum v amerických, slovenských, českých a maďarských archívoch.

Niekoľko rokov pôsobil Ward na Slovensku. „V jednom období som považoval Bratislavu za svoj domov,“ spomína, „žilo sa mi tam pohodlnejšie ako kdekoľvek inde.“ Na Slovensku si našiel aj životnú partnerku, manželku Martinu.

Wardov archívny výskum prináša do diskusie o Tisovi viaceré nové zdroje. Azda najdôležitejšími z týchto dokumentov sú maďarské konzulárne správy z Bratislavy z obdobia vojny. Sám Ward považuje za objav písomný záznam od maďarského poslanca Ferenca Ronkaya, ktorý opisuje jeho tajné stretnutie s Tisom v marci 1943. Prezident sa v rozhovore vyjadril, že deportácie majú „ten najlepší možný dopad“ na slovenský „ekonomický a štátny život“.

Ako sa z Tiszóa stal Tiso

Ward však v knihe podrobne zmapoval celý Tisov život, od príchodu na svet v rodine bytčianskeho mäsiara až po smrť na popravisku v Bratislave. Prvé dve kapitoly venované Tisovej mladosti, jeho štúdiu v nitrianskom Malom seminári a vo viedenskom Pázmaneu (kde získal doktorát teológie), ako aj začiatkom kňazskej a politickej činnosti patria medzi najzaujímavejšie.

Autor nám predstavuje Tisa, ako ho zväčša nepoznáme. Je to obdobie do vzniku Československej republiky, keď sa ešte volá a podpisuje József Tiszó, je uhorským vlastencom a nepatrí medzi slovenských národovcov, tobôž nie medzi režimom prenasledovaných panslávov. On sám sa vo svojich dovtedajších textoch nehlási k žiadnej národnosti, jeho súčasníci ho však podľa Wardových zistení označovali za „Magyara“.

V poslednom vojnovom roku sa Tiso stáva regionálnym funkcionárom (tajomníkom) katolíckej strany Neppart a s ňou spätým Kresťansko-sociálnym spolkom v Nitre. Je zrejme obľúbencom tamojšieho biskupa Viliama Batthyányho, ktorý ho vymenoval za profesora náboženstva vo Veľkom seminári. Sám Ward je najviac hrdý, ako prezradil v našom rozhovore pred štyrmi rokmi, práve na svoj výskum Tisovho pôsobenia v Nitre v rokoch 1918 – 1919. Tiso sa vtedy po určitom váhaní odvracia od Budapešti a čoraz viac sa prikláňa k projektu spoločného štátu Slovákov a Čechov. Ale, ako prízvukuje autor, a dokladá to viacerými nálezmi z archívov, Tiso „sa za slovenskú vec verejne angažoval až vtedy, keď mu uhorská katolícka hierarchia už nemohla pomôcť v kariére“.

Stáva sa členom revolučnej mestskej rady v Nitre, patrí medzi tých, ktorí pozývajú do mesta československé vojsko, a preto (už vtedy) počúva obvinenia z kolaborantstva. V čase októbrového prevratu rediguje dvojjazyčný maďarsko-slovenský časopis Nyitra/Nitra. Útočí v ňom proti sociálnym demokratom a najmä – proti Židom. Vo svojich článkoch všetkých hádže do jedného vreca ako „vojnových šmelinárov, chamtivcov, revolucionárov a úžerníkov“. Navrhuje vypovedať ich – v krajnom prípade – z krajiny (už vtedy!).

V marci 1919 sa Tiso zbližuje s ľudovou stranou, všíma si ho Andrej Hlinka. Vtedy 31-ročný nitriansky kňaz dostáva úlohu získavať kňazov pre sľub vernosti Československej republike. Robí kariéru v Slovenskej ľudovej strane, už o rok zasadá v jej výkonnom výbore. „Niet v jeho živote radikálnejšieho zvratu,“ píše Ward, „horlivý uhorský vojak Boží pretvoril sám seba na strážcu slovenského národa.“

Neskôr prizná, že dovtedy bol „poblúdený“…

V ďalších rokoch Tiso horlivo slúžil Československu. Bol poslancom parlamentu, takmer tri roky zasadal v pražskej vláde, dokonca sa významne pričinil o to, aby sa po smrti T. G. Masaryka stal prezidentom ČSR Edvard Beneš. Ten mu na oplátku sľúbil autonómiu pre Slovensko, sľub však nedodržal. Územná samospráva sa na Slovensku stala skutočnosťou až po Mníchovskej dohode a po oslabení ČSR. Tiso sa dostal na čelo autonómnej vlády.

Po rozbití Československa v marci 1939 sa stáva prezidentom „samostatného“ Slovenského štátu pod kuratelou Berlína a vodcom štátostrany. Od začiatku druhej svetovej vojny je Slovensko pod Tisovým vedením spojencom nacistického Nemecka v zbrani, ba zúčastňuje sa ako jediný spojenecký štát už na Hitlerovom ťažení proti Poľsku.

Ward aj v tejto súvislosti rozbíja mýtus o Tisovi ako umiernenom politikovi a protiváhy radikálom vo vedení vlastnej strany. Dokazuje na konkrétnych príkladoch, že Tiso s radikálmi (Tuka, Mach a i.) v mnohých záležitostiach spolupracoval a využíval ich na dosiahnutie cieľov, za ktoré nechcel byť morálne zodpovedný. Tak to bolo napríklad v prípade vyhlásenia vojny Sovietskemu zväzu a Spojeným štátom. Ponechal radikálov, aby to urobili, a vzápätí sa tváril, že vládne rozhodnutia síce akceptuje, ale neochotne ako „hotovú vec“.

Podobná situácia sa zopakovala v prípade deportácií slovenských Židov. Ward neverí tvrdeniu, že sa pripravovali za Tisovým chrbtom a začali sa proti jeho vôli. A že nemal moc im stavať aspoň prekážky. V už spomínanom Ronkayho zázname z roku 1943, čiže z obdobia pokusov o spustenie ďalšej vlny deportácií, Tiso dokonca vyhlásil, že je jeho „posvätným presvedčením“ oslobodiť Slovensko od Židov „tak skoro, ako je to len možné“.

Nie je pravda ani to, že nevedel, ako tragicky skončí väčšina deportovaných. Cestou na okupovanú Ukrajinu v novembri 1941 sa Tiso zastavil na miestach, kde celá židovská populácia bola gestapom a wehrmachtom vyvraždená. Sám neskôr priznal, že slovenskí dôstojníci mu o nemeckých zverstvách hovorili.

Niektoré svoje názory Ward zatiaľ nevie doložiť nálezmi z archívov, preto ich predkladá len ako vedecké hypotézy. Na základe viacerých indícií si napríklad myslí, že Tiso musel zohrať určitú úlohu už pri plánovaní deportácií, hoci mal veľa príležitostí na to, aby rozpoznal, že nacistický program voči Židom mal genocídny dosah. Len či aj skutočne rozpoznal? Podľa Warda je to otázka, na ktorú nám historické zdroje nedokážu odpovedať.

Politik s tŕňovou korunou?

Americký historik nás dovedie s protagonistom svojho príbehu až pred Národný súd… Je ďaleko od toho, aby ho považoval za nezaujatý a nevidel jeho politické pozadie. Išlo predsa o typický retribučný tribunál, také vtedy pôsobili v celej Európe s cieľom potrestať vojnových zločincov a národných „quislingov“. Od iných podobných procesov sa bratislavský líšil azda len tým, že na lavici obžalovaných sedel katolícky kňaz. Tiso bol v čase vojny jediným kňazom v Európe na čele štátu (okrem pápeža, samozrejme).

Ward zároveň tvrdí, že v jeseni 1947 súdili Tisa za skutky, ktorých sa reálne dopustil (až na niekoľko výnimiek, ako bola napríklad „zrada Povstania“). Tiso odmietol priznať vinu, obhajoval sa politikou „menšieho zla“ a popieraním osobnej zodpovednosti. Ale viackrát si protirečil, keď napríklad potvrdil, že s deportáciami súhlasil.

Dobre, ale musel skončiť na popravisku? Prečo nedostal milosť? Boli by mu ju udelili, keby bol prejavil ľútosť, ako to urobil Alexander Mach? Išlo Tisovi na konci života naozaj o to, aby sa stal mučeníkom? A vari sa ním stal? Autor si v poslednej kapitole kladie práve tieto a podobné otázky: „Pre väčšinu Slovákov Tiso zjavne nie je ani svätec, ani diabol,“ odpovedá. „Musia si však ešte vyriešiť, čo presne tento nevyjasnený postoj znamená v kontexte katolicizmu, slovenský nacionalizmus a ľudských práv.“

Viaceré tvrdenia autora zrejme vyvolajú výhrady a spory aj v odborných kruhoch. Bežného čitateľa budú spočiatku rušiť niektoré u nás nevžité pojmy (napr. slovenský nacionalizmus ako označenie pre národné emancipačné hnutie) alebo maďarské názvy slovenských miest do roku 1918. Knihe však nemožno uprieť, že je zatiaľ najhlbším a najzasvätenejším výkladom Tisovho príbehu z iného než slovenského pohľadu. Náš popredný znalec Tisovho života Ivan Kamenec si dokonca myslí, že Wardova práca „posúva naše poznanie a chápanie viacerých kľúčových problémov moderných slovenských dejín v dvadsiatom storočí“.

James Mace Ward:​ Jozef Tiso. Kňaz, politik, kolaborant
Slovart, 2018

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#kniha týždňa #nacionalizmus #Jozef Tiso #Slovenský štát #James M. Ward
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku