Pohľadom Heleny Dvořákovej: Nový starý príbeh Perličky

27.01.2019 12:00
Helena Dvořáková
Redaktorka a spisovateľka Helena Dvořáková.

Knihy môžu byť priateľky na celý život. Tie obľúbené nás sprevádzajú od detstva po starobu, možno sa v rodine aj dedia. Mám takú knižku. Volá sa Perlička a napísala ju – aj ilustrovala - slovenská autorka Alina Ferdinandy.

Knihu som dostala ako darček, keď som mala šesť rokov. Veľmi sa mi páčila, obľúbila som si jej hrdinov – Vieročku, Janíčka a bábiku Perličku. Príbeh sa odohrával v Košiciach, odkiaľ bola aj autorka Alina Ferdinandy.

Perlička vyšla po prvý raz v štyridsiatych rokoch, ja som ju dostala v roku 1950, keď som bola prváčka. Viac už Perlička, pokiaľ viem, nevyšla. Možno preto, že atmosféra knihy bola mierne buržoázna, prvorepubliková, išlo o fajnovú rodinu, ale najmä to bolo samé dobrodružstvo, inteligentne napísané. Čítala som si Perličku stále dookola, milovala som aj obrázky v knihe. Až po rokoch som zistila, že Alina Ferdinandy sa stala sochárkou, že robí moderné, odvážne sochy a patrí k avantgarde. Jej talent a tvorivá sila sa prejavila už v tej knihe pre deti, ktorú napísala ako celkom mladá. Príbeh bol dojímavý, lebo mal aj smutnú líniu, pôsobivá však bola najmä kombinácia textu a autorských ilustrácií. Nevedela som sa pozerania nasýtiť. A dodnes beriem Perličku do rúk s rozochvením.

Osud nám niekedy dožičí aj zázraky. Za zázrak som považovala, keď som sa v roku 1968 ako mladá novinárka ocitla v ateliéri sochárky Aliny Ferdinandy. Nebola to teda len zhoda mien, išlo naozaj o autorku Perličky! Nesklamala ma. Bola to vitálna, vrúcna, strhujúca osobnosť. Vysoká a statná. Mala oblečené montérky s trakmi a flanelovú károvanú košeľu. Pôsobila ako robotník – zvárač. Veď ju aj obklopovali kovové sochy, všetko okolo nej (aj v nej) bolo monumentálne. Prejavovala sa veľmi búrlivo, vlastne v duchu toho šesťdesiateho ôsmeho roku, keď sme všetci boli v eufórii. Sochárka sa potešila, že som čitateľkou Perličky, že jej knihu poznám a opatrujem. Dohodli sme si ďalšie stretnutie, aby mi do knihy napísala venovanie. Nebolo tradičné. Vyjadrila svoje momentálne pocity. Hovorila, že kniha v minulosti opakovane nevyšla kvôli stupídnym kritériám v 50. rokoch a že teraz sa bude možno zasa čítať. Vo venovaní pripísala Perličku našej malej Barborke. Bolo to jasavé a nádherné stretnutie. Pravda, o pár dní sa všetko zvrtlo. Prišli spojenecké vojská a eufória všetkých prešla. Sklapli sme. Alina Ferdinandy musela veľmi trpieť, lebo bola mimoriadne neskrotný, slobodný živel. Žila potom vzdorujúcim, sebazničujúcim životom a zomrela v roku 1974 ako štyridsaťosemročná.

Moja Perlička sa časom ošúchala, listy sa uvoľnili, rozpadávala sa. Jedného dňa ju muž zaniesol k tlačiarom, aby väzbu obnovili, a dal mi ju k šesťdesiatke. Veľmi ma potešil.

Perlička je teraz ako nová, ale práveže – je stará. Má svoj príbeh, svoju históriu. Svedčí o dobe, o pocitoch, ale aj o tom, že božie mlyny melú spravodlivo: Zabudnutá Perlička, ktorú už dávno nikto nedostal pod stromček, sa vďaka našej téme o knihách opäť vynorila. A ja môžem na záver s potešením a vďakou napísať, že umelkyňa Alina Ferdinandy patrí tiež medzi veľkých Slovákov a Slovenky.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#deti a knihy #Helena Dvořáková
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk