Giordanovi Požierači neba občas prehltnú aj seba

, 03.06.2019 07:00
Paolo Giordano
Taliansky spisovateľ Paolo Giordano prichádza s novou prózou Požierači neba. Autor: ,

Známy taliansky spisovateľ Paolo Giordano prichádza s novou prózou Požierači neba. Je to takmer 400 strán pútavého čítania o horúcich témach súčasnosti. Dalo by sa povedať, že ide o rodinnú ságu, ale príbuzenstvo nie je pokrvné, spája ho magická príťažlivosť a tápanie v dnešnom zložitom svete.

Čitateľa zaujme už názov Požierači neba. Hrdinovia knihy sa k nebu obracajú, rešpektujú jeho majestát, ale aj proti nemu hrešia. Obrazne povedané, tvária sa asketicky, ale zároveň si užívajú nebeské slasti. Chceli by ochrániť prírodu, zmeniť svet k lepšiemu, prehĺbiť vieru, ale zabudnú na vlastné slabosti. Bojujú proti jedom, ktorými sa hubia mušky na olivovníkoch, bojujú proti jedom v potravinách, bojujú proti užívaniu si rozkoší, proti luxusu, proti zbohatlíckemu pohodliu, proti zlým vlastnostiam, ale sami napokon podľahnú aj smilstvu, aj závisti, aj žiarlivosti, ba aj drogám.

Svet je dnes plný rozporov, aj ten osobný. A práve na ten sa spisovateľ zameral. Čitateľ spoznáva dôverne asi desať ľudí, ktorých život je spojený so statkom, s akousi farmou „zelených“ a filozoficky trocha popletených ľudí.

Návrat na stromy

Osudy jeho hrdinov sa zaplietajú ako klbká hadov, lebo – hoci sa pasujú za ochrancov prírody a celej planéty, za tých najslušnejších a najosvietenejších ľudí, nevyhnú sa chybám. Do ich vzťahov sa vplazí jed. Je to tak spravidla v každej komunite, sekte, spolku, ktorý sa cíti niečím viac, ale nedokáže svoju ušľachtilú osobitosť reálne naplniť. Aj tento jav Paolo Giordano skúma. Sleduje život v takejto komunite: čo sa dá dosiahnuť uvzatosťou a fanatickou vernosťou ideám? Pomáha si, presnejšie povedané, hľadá kontinuitu, v knihe Itala Calvina Stromový barón. Tento román vyšiel po prvý raz v roku 1957 a stále sa nachádza na pultoch kníhkupectiev. Dnes ho už poznajú len fajnšmekri, ale patrí ku kultovým knihám svetovej literatúry. Italo Calvino (nar. 1923) je významný taliansky spisovateľ a mysliteľ. V knihe Stromový barón opisuje čudáka, rebela baróna Cosimu di Rondóa, ktorý sa rozhodne žiť na stromoch a nič ho odtiaľ nedostane na zem – ani dianie v spoločnosti, ani láska k Viole (dievča Violalibera sa vyskytuje aj v knihe Požierači neba, kde je viac takýchto podobenstiev a odvolávok na Calvina). Barón Cosimo žil v dobe osvietenstva a myslel si, že za slobodu, rovnosť a bratstvo sa má bojovať individuálne. Najlepšie na strome. K takému názoru dospeje aj jeden z hrdinov knihy Požierači neba. Naozaj sa usídli na strome! A to v dnešných časoch!

Dej románu sa začína v ospalej, no krásnej...
Dej románu sa začína v ospalej, no krásnej Apúlii. Najviac sa toho odohrá v meste Ostuni. Autor: SHUTTERSTOCK

Paolo Giordano je spisovateľ, ktorý si dovolí popustiť uzdu fantázii, niekedy sa priblíži až k absurdite, ale čitateľ mu všetko uverí, lebo píše presvedčivo. Detailne. Jeho príbehy sú originálne, aktuálne, často pracuje s novými poznatkami vedy, výskumu, všíma si, čo sa práve deje v ľudskej spoločnosti, v politike, čo ľudstvo akurát rieši, a na to reaguje. Neraz začne banalitami, ktoré potom rozvinie a vybuduje okolo nich mohutnú dejovú konštrukciu so silným posolstvom. Čitateľ miestami až zapochybuje, či to nie je za vlasy pritiahnuté, či sa niečo také mohlo stať (lebo kniha je inak realistická), ale práve v tom spočíva Giordanovo majstrovstvo: textom presvedčí, že v živote sa dejú neuveriteľné veci. A veľmi dobre vie vyjadriť nedokonalosť človeka, ktorý má obyčajne „veľké oči“, keď si formuluje svoje životné ciele, a potom zlyháva, lebo sa nevie ani vykoktať (radšej mlčí), ani sa zachovať tak, ako by sa patrilo. Postavy knihy tiež robia chyby, komunikácia viazne, tápu, a to tápanie čitateľa až rozrušuje. Paolo Giordano rozpráva o zdanlivo monotónnych všedných dňoch, ale tak udalosti hromadí, že samy gradujú. Dej sa odvíja zdanlivo pomaly, je to akýsi krok sun krok, situácie sa vracajú, vrstvia, prelínajú, stále sa odhaľuje niečo nové a rozprávanie s napätím speje k vyvrcholeniu, k pointe. Udržať čitateľa v napätí na 397 stránkach nie je jednoduché, ale to je práve Giordanova špecialita. Nedopovie, naznačí, potom prekvapí. Čítanie jeho knihy je ako jazda na horskej dráhe: rozhojdané, opojné, zábavné. Aj sa z neho môže zakrútiť hlava, zodvihnúť žalúdok, aj rozbúchať srdce… A zostane otázka: Prečo sa vlastne nedá všetko urobiť správne?

Preskočila iskra

Všetko sa spustí cez prázdniny v krásnej talianskej Apúlii. V rodisku svojho otca, v dome u babičky trávi leto štrnásťročná Teresa. Je jedináčik z usporiadanej rodiny a na horúci juh prišla z priemyselného severu, z Turína (len pre zaujímavosť – Paolo Giordano sa v roku 1982 v Turíne narodil) a, ako to už býva, zapáčil sa jej chlapec od susedov. V jednej chvíli sa im stretnú oči (on ich má posadené blízko seba) a cez ten pohľad si vymenia o sebe všetky informácie. Hovorí sa tomu, že preskočila iskra, ale môžeme to nazvať aj prenos dát: jeden o druhom v momente všetko tušia a osud je spečatený.

Bude to však zložité! Veď už ani okolnosti stretnutia neboli idylické. Bern si bol s partiou chalanov v noci tajne zaplávať v súkromnom bazéne Teresinej babičky, a bola z toho naháňačka, aj padali kamene. Správca pozemku a Teresin otec chalanov nedobehnú, ale tí sa prídu na druhý deň ospravedlniť. A práve vtedy sa Teresa uvidí po prvý raz s Bernom! Každý je z celkom iného prostredia. Dievča je fajnový jedináčik, Bern žije u strýka na spomínanom starobylom statku, kde vyznávajú bohabojný, prírodu rešpektujúci život. Je to až extrémne prísne spoločenstvo, atmosférou možno „rehoľa“, možno komunita, možno sekta, možno len čudáci. Pochovávajú každého živého tvora, aj čmeliaka či žabu, štítia sa chemikálií, olivovníky by nepostriekali prípravkom proti voškám ani za svet. Ako každá výlučná, do seba uzavretá spoločnosť, vzbudzujú pozornosť okolia. A, samozrejme, aj zvedavosť Teresy, ktorú to na statok ťahá a postupne sa tiež stane jeho obyvateľkou. To je však „na dlhé rozprávanie“ a Paolo Giordano ho aj pútavo stvárnil. Jeho nový román je teda tiež o vzťahu ľudí k fascinujúcemu miestu. Statok sa nachádza v krásnej oblasti južného Talianska, blízko historického mesta Ostuni, ktoré sa vypína na kopci. Teresina babička býva v Speziale, kde je aj samotný statok. Názov miesta znie romanticky, najmä ak si ho preložíme a zistíme, že to slovo znamená korenie, špécie. Však tu korenisté rastliny vo veľkom rastú a rastú tu aj olivovníky či oleandre. Všetko to v knihe účinkuje. Aj more a pláže.

Revolúcia slamky

Na statku teda žijú s prírodou, ale vo svojom svete. Čítajú si napríklad aj novšiu knihu z oblasti, ktorá ich zaujíma, svetový bestseller japonského farmára Masanobu Fukuoku (dostať ho aj u nás) Revolúcia jednej slamky. Je to o živote v absolútnom súlade s prírodou: Nijaké obrábanie pôdy! Nijaké chemické postreky! Nijaké pletie buriny! Nijaké umelé hnojivá! Skrátka, všetko nechať na prírodu! Čitateľ sa v Požieračoch neba aj dosť vzdelá v tejto oblasti aj chtiac-nechtiac začne rozmýšľať, ako to teda vlastne je. Máme prírode pomáhať, alebo jej dať pokoj a čakať, čo bude? Zložité otázky, a Giordano sa do nich púšťa. Sympatické je, že nie ako „mysliteľ“, ale ako románopisec, čiže – môže to baviť aj širšiu čitateľskú verejnosť, nielen pár vzdelancov či fanatikov.

Čitateľ spozná aj atmosféru neútulného Kyjeva.
Čitateľ spozná aj atmosféru neútulného Kyjeva. Autor: SHUTTERSTOCK

Spočiatku panuje na statku idyla, ale darmo sa snažia, darmo si čítajú, darmo diskutujú a navzájom sa vychovávajú. Darmo sa vyhýbajú chemikáliám. Život si ide aj v sektársky prísnych podmienkach často podľa svojho. Po čase už niet mieru pod olivami: Ani na statku. Všetko sa postupne rozglejí. Chceli by chrániť stromy pred výrubom svojimi telami, ale proti komu? Členovia jedného spoločenstva sa dostanú na opačné strany barikády. Napokon sú všetci proti sebe navzájom a aj proti samým sebe. Život ich prinúti porušovať predsavzatia, popierať svoje zásady. Áno, niekto bude proti umelému oplodneniu, kým sám nepocíti túžbu po dieťati, kým nezistí, že to inak nepôjde, iba cez lekársku ordináciu!

Táto snaha zavedie dej knihy až do Kyjeva. To, že sa príbeh odohráva v rôznych krajinách, tiež pridáva Požieračom neba na sile. Vidno, že Paolo Giordano dosť cestoval, spoznal svet a o svoju skúsenosť sa delí aj s čitateľmi. Cez jeho román spoznajú aj atmosféru v Turíne, aj slnečnú Apúliu, aj asketický Island, aj neútulný Kyjev. Ku každému teritóriu sa viaže časť príbehu. Najviac sa toho odohrá v Apúlii, v jej mestách Ostuni, Brindisi, v jej krásnych zákutiach s olivovníkmi, oleandrami, kde však už straší sucho, vošky a iná pliaga. Vyvrcholenie príbehu umiestnil Giordano na Island. Má to byť vytúžená zem, kde je príroda ešte čistá a svojou drsnosťou vzdoruje väčším zásahom človeka, hoci – lesy tu človek vyrúbal už dávno v minulosti. V Giordanovom rozprávaní nič nie je jednoznačné, tak ako je to aj v živote. Nezostane celkom jednoznačne doriešený ani osud hlavného hrdinu knihy Berna. Zmizol? Nezmizol?

Iba jedno je isté: na svet prichádza nový život, dieťa. Čaká ho Teresa, ktorá sa kedysi vzbúrila proti svojej „dobrej rodine“ a pridala sa k rebelantom. Teraz je pokorná a vlastne šťastná. Už si nekladie „zbytočné“ otázky o zmysle života, o správnosti postupov. Chce pokoj a niekoho vychovať a milovať. Je to veľmi jednoduchý vzorec, ale čo musí človek preskákať, kým ho pochopí! Paolo Giordano poskytol čitateľovi knihu, v ktorej si istý spôsob života môže skúsiť „na nečisto“. Je to správa o tom, ako sa môže človeku, aj vďaka tým najlepším úmyslom, všetko skomplikovať a že vždy sú riešenia. Nebo sa nedá zožrať celé, vždy niečo zostane, hoci ľudia po ňom chamtivo siahajú a myslia si, že ho vybudujú aj na zemi.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Paolo Giordano #Požierači neba
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku