V bludisku Picassovej lásky

, 10.11.2019 16:00
francoise gilot
Maliarka Francoise Gilotová žila s Picassom od roku 1943 do 1954. Na snímke pózuje vo svojom ateliéri v Paríži v apríli 2004. Autor:

V živote Pabla Picassa boli ženy veľmi dôležité. Inšpirovali ho, poskytovali mu rozkoš, ale aj sa s nimi rád vadil. Nosil ich na rukách, aj ich trápil. Zažila to aj Francoise Gilotová, autorka knihy Žila som s Picassom.

Jej spomienky sú svedectvom o vzťahu dvoch výnimočných, ale aj výnimočne tvrdohlavých ľudí. Najmä však o tajomstvách maľovania, o umeleckých ambíciách a rivalite.

S Pablom Picassom sa Francois Gilotová zoznámila v máji 1943, keď ešte trvala nemecká okupácia. Aj po tejto stránke je biografia zaujímavá – rekonštruuje vojnové časy, víťazstvo nad fašizmom, atmosféru v povojnových rokoch. V spomienkach vystupuje množstvo umelcov, mihne sa napríklad aj Hemingway, ktorý prichádza už v mieri z frontu do Paríža a prináša Picassovi debničku granátov.

Keďže maliar nebol práve doma, nechal mu ich u domovníčky. Dobrá recesia, keďže Picasso bol veľký bojovník za mier. Ako je známe, angažoval sa spoločensky aj politicky. Bol ľavičiarom a autorom slávnej kresby holubice mieru, ktorá s ratolesťou v zobáku obletela svet. Okrem politiky však Picassa stále vzrušovali ženy. Mal už síce nad šesťdesiat, prešiel viacerými ľúbostnými vzťahmi, ale srdce mu ešte nevychladlo. Do novej, radostnej etapy života po vojne vstúpil s novou láskou.

Pablo Picasso s Francoise Gilotovou vo...
Pablo Picasso s Francoise Gilotovou vo francúzskom Antibes v roku 1951. Autor: Marianne Hederstrom Greenwood/Science Source / Photo researchers / Profimedia

Francois Gilotová mala vtedy 21 rokov a trávila prázdniny s priateľkou Genevéve, ktorá prišla za ňou do Paríža z juhu Francúzska. Zašli do kaviarne Le Catalan, v ktorej sa schádzali umelci. Sídlila na ulici Rue des Grands-Augustins, kde býval aj Picasso. A práve aj bol v známom podniku! Sedel pri stole s dvoma ženami, z ktorých jedna bola vtedajšia umelcova partnerka, juhoslovanská fotografka a maliarka Dora Maarová.

Tá žila s Picassom už od roku 1936 a myslela si zrejme, že už spolu zostanú. No Picasso si všimol dve mladé krásky pri vedľajšom stolíku, zoznámil sa s nimi (dal sa predstaviť!) a začal debatu. Keď zistil, že chcú byť maliarky, rozosmial sa, ale – pozval ich do ateliéru. Osud bol spečatený.

Francois s ním žila vyše desať rokov a porodila mu dve deti, Clauda a Palomu. Bola ženou, ktorá sa mu vraj dokázala najviac mentálne priblížiť. Spoluautor knihy Žila som s Picassom Carlton Lake hovorí, že táto žena veľmi presne chápala Picassovo umenie a jeho osobnosť. Navyše Francoise mala vynikajúcu pamäť. Vedela prerozprávať svoje spomienky rovno v dialógoch, ktoré medzi ňou a Picassom kedysi odzneli.

Pre čitateľa sú tieto podrobné citácie veľmi zaujímavé. Najmä v pasážach, kde maliar zasväcuje Francoise do tajomstiev svojej tvorby, vysvetľuje jej svoje postupy, rozpráva o obrazoch. Zaujímavé sú však aj pasáže, v ktorých autorka reprodukuje ich polemiky či zvady.

Vzdor vyvoláva vzdor

Milovali sa, rešpektovali sa, ale každý vzťah sa vyvíja a mení. Časom narastali rozpory, Picasso sa správal vládcovsky až diktátorsky a zároveň vyžadoval oddanosť a nehu. Vyvolával však skôr vzdor. Francoise musela vzdorovať nielen Pablovi, ale aj svojmu otcovi.

Ten bol absolútne proti tomu, aby sa jeho dcéra spolčila s takým starým mužom a kládol odpor. Dokonca sa s dcérou prestal stýkať a podporovať ju. V začiatkoch lásky s Picassom vnučku podporovala iba stará mama. U nej Francoise aj bývala, kým sa neodsťahovala do Pablovho ateliéru. S otcom sa už nikdy nezblížila a Picasso jej otca nenahradil. Bol jej skôr súperom, protivníkom, rivalom.

Skrátka, Picasso vniesol do života Francois Gilotovej napätie, vzrušenie, drsnosť, sebectvo, ktoré umelec tiež potrebuje. A najmä – umožnil jej veľké poznanie. Mohla byť svedkom jeho všedného života, každodennej tvorby, jeho myšlienok, názorov a činov. Jej poslaním bolo, aby sa o tieto vzácnosti podelila s čitateľmi. Vďaka Francoise celý svet lepšie pozná Picassa, lebo jej kniha opakovane vychádza vo vysokých nákladoch už od roku 1964, keď mala premiéru v USA.

Vyvolala škandál, sám Picasso (zomrel v roku 1973) sa snažil zamedziť jej publikovaniu. Dnes už sú škandalózne ostne príbehu pritlmené, prehlušili ich iné škandály, ale to, čo je na rozprávaní zaujímavé – autentická drobnokresba, mapovanie umeleckého prostredia a genéza umeleckých nápadov a postupov, to zostáva stále zaujímavé a poskytuje vzrušujúce aj poučné čítanie. Moderné umenie je pre mnohých – aj milovníkov výtvarného umenia – záhadou, nepoznajú jeho princípy a východiská. Z knihy sa môžu mnohé na túto tému dozvedieť priamo od Picassa, ktorý o tom rozprával mladej družke.

Picasso jej krásne rozprával o maľovaní a demonštroval to napríklad na rozmaľovanom zátiší. Vysvetľoval, že to je ako príliv a odliv, realita sa mu približuje a vzďaľuje. „Chcem pomôcť divákovi objaviť niečo, čo by bezo mňa neobjavil. Preto zdôrazňujem odlišnosť, napríklad medzi ľavým a pravým okom. Maliar by ich nemal robiť také podobné. Jednoducho nie sú také. Mojím zámerom je teda dať veci do pohybu, provokovať tento pohyb protichodnými napätiami, opačnými silami a v tom napätí či protiklade nájsť okamih, ktorý sa mi vidí najzaujímavejší.“

Zrodenie holubice

Ako tvorcovi, tak divákovi je po čase jednoduchá reprodukcia skutočnosti už málo. Picasso bol, ako typický umelec, veľmi sebecký. Francoise o tom však rozpráva s pochopením. Jeho dobrotu často prekryla hystéria, momentálne napätie z rôznych tlakov, ktoré umelec pociťoval. Francoise napríklad veľmi živo opísala situáciu, keď mala porodiť ich druhé dieťa. Bolo to 19. apríla 1949. Práve v ten deň sa mal konať aj mierový kongres, na ktorom mal maliar dostať Cenu mieru. No práve vtedy začala Francoise pociťovať bolesti a rodinný lekár odporúčal, aby išla do pôrodnice.

Picasso mal auto aj šoféra, ale chcel sa dať odviezť na kongres. Navyše, po ceste mal vyzdvihnúť aj speváka Paula Robesona, bol v napätí a pôrod – nepôrod, myslel už iba na očakávanú medzinárodnú akciu. Francoise odporúčal, aby si zohnala iné auto alebo sanitku. Darmo sa prihováral aj šofér, že všetko by stihli, musela ísť do pôrodnice na vlastnú päsť a Pablo sa pobral na kongres.

Okolo ôsmej sa narodilo dievčatko a Pablo už bol nervózny zasa z toho. Celý šťastný vraj vyvolával do pôrodnice a dcére vymyslel špeciálne meno Paloma, čo znamená holubica. V tom čase bol totiž celý Paríž, spomína Francoise, oblepený známou holubicou mieru od Picassa, a po nej pomenoval aj svoju dcéru. Bolo iba pár rokov po vojne, Picassova holubica bola naozaj symbolom šťastia a nádeje. A zrazu tu bolo aj dievčatko s tým menom. Fotografi vraj ponúkali ošetrovateľke stotisíc frankov, ak dieťa vynesie, aby si ho mohli odfotografovať. A Picasso bol už pyšný, vzorný a milujúci otec.

Len nie ku krajčírovi!

Ťažkosti boli aj s Picassovým šatníkom. Veľmi ťažko sa odhodlal niečo nové si kúpiť či niečo staré zahodiť. Práve keď bola Francoise v nemocnici, praskli mu nohavice na kolene. Kryl to baloniakom, ktorý držal v ruke. Chodil tak celý týždeň a hoci sa oteplilo, nosil ako štít v ruke starý baloniak, aby maskoval dieru. Košele a topánky si vraj kupoval bez problémov, ale obleky nie.

Bol územčistý, plecnatý a mal veľký, mohutný hrudník. Nohy boli však tenké a spodná časť tela útla. Nohavice nikdy nesedeli k saku, a to ho hnevalo. „Rozvracia mi to život!“, hovoril. Keď mal ísť na skúšku, trpel a nemohol maľovať. Ak ho dotlačili ku krajčírovi, objednal si aj štyri obleky naraz, ale potom aj tak chodil v jednom a tie ostatné žrali mole, lebo vyhodiť nechcel nič. Určite to nebola lakomosť, len sa nechcel dať ničím vyrušovať a na svoje veci žiarlil.

Rozchod na večné veky

Bol to búrlivý rozchod. Picasso, hoci mal sám maslo na hlave, pokračoval v milostných aférach a v sebeckom správaní sa, Francoise všeličo vyčítal. Po rozchode ju už nechcel nikdy ani vidieť. Dokonca zanevrel aj na deti, ktoré spolu mali, ničil ju ako maliarku, vyhrážal sa jej, že ak ho opustí, nebude nič znamenať, lebo dôležitá je iba v páre s ním. Aj to tak bolo. Keď sa rozišli, mnohí ju prestali aj zdraviť a tí, čo sa jej kedysi zaliečali, teraz ju na ulici nevideli.

Ona však bola tvrdá a cieľavedomá, dokázala žiť aj bez Picassa. A knihou si ho napokon prisvojila navždy. Malo to zmysel. Francoise píše, že keď sa zoznámili, bolo to, ako keď sa otvorí okno. On tvrdil, že im obom ten vzťah vnesie do života svetlo. Chcel, aby zostalo otvorené navždy a prúdil ním jas.

Keď medzi nimi narastalo napätie, on jej nespravodlivo vyčítal chlad a nedostatok nehy (čo sám ale spôsoboval), Francoise to okno, obrazne povedané, zavrela. Picasso sa zlostil a spálil všetky mosty, ktoré ich spájali. Prinútil ju tak objaviť samu seba, za čo mu je vraj dodnes neskonale vďačná. Nestratila sa v bludisku Picassovej lásky. Celý život sa venuje umeniu a dva razy sa vydala.

Aj jej manželia boli významní muži, maliar Luc Simon a lekár, vedec Jonas Salk, ale Picasso je Picasso. Je len jeden. Žiť s ním nebolo ľahké, ale stálo to zato. Ocenia to aj čitatelia knihy Žila som s Picassom, ktorú teraz vydal Slovenský spisovateľ.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Žila som s Picassom #Pablo Picasso #kniha #Francoise Gilotová
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku