Foto: Inaque
Autor alebo autorka, ktorá píše knihy pod menom Elena Ferrante, sa hneď pri prvej knihe rozhodla, že nebude svoje dielo nijako propagovať. Napísala ju a ak mala tá kniha nejakú hodnotu, malo by to stačiť. Svoju totožnosť nikdy neprezradila a s verejnosťou, kritikmi a novinármi komunikovala výlučne písomne.
Dosť čitateľov a novinárov, tých predovšetkým, sa s anonymitou autorky nechcelo zmieriť, najmä po svetovom úspechu jej románového cyklu Geniálna priateľka, ktorý si v televíznom spracovaní môžu práve teraz pozrieť aj naši diváci. Väčšina kultúrnej obce však prijala autorkin názor, že život kníh patrí čitateľom a môžu doň zasahovať, ale súkromie autorov treba nechať na pokoji.
Niekedy však vzniká dojem, akoby autori sami čitateľov trochu provokovali. Potvrdzuje to útla knižka s názvom Zviazaní, ktorá nedávno vyšla vo vydavateľstve Inaque v preklade Petra Bilého. Jej autor sa volá Domenico Starnone. Informovaní čitatelia kníh Eleny Ferrante vedia, že je to manžel Anity Raji, ktorú mnohí pokladajú za skutočnú autorku, píšucu pod pseudonymom Ferrante. Tá v roku 2002 vydala román Dni opustenia a opísala v ňom zúfalstvo ženy, ktorej manžel z ničoho nič oznámil, že od nej odchádza.
Proti nám i proti nim
Starnoneho knihu verejnosť spontánne prijala ako pokračovanie príbehu z Dní opustenia, tentoraz z pohľadu odchádzajúceho manžela, no v skutočnosti dostali príležitosť vyjadriť sa všetky stránky rodinného kruhu. Najprv tu máme ukážky listov zradenej a sklamanej ženy, plné horkosti, ktorá sa pokúša vyrovnať s nečakaným zlomom v živote a dožaduje sa nápravy, alebo aspoň vysvetlenia manželovho odchodu. Potom dostáva príležitosť manžel, no až po mnohých rokoch, keď sa vrátil k svojej bývalej manželke a teraz žijú spolu ako dvaja starí ľudia poznačení peripetiami svojho spolužitia. A v tretej časti knihy sa dozvieme, ako sa v tomto manželstve cítili ich dve deti.
Keď vyšla Starnoneho kniha, skupina jazykovedcov a literárnych vedcov z celého sveta pomocou výpočtovej techniky urobila rozbor štylistických a lexikálnych znakov, ktoré charakterizujú dielo Eleny Ferrante. Dospeli k záveru, že za menom Ferrante sa skrýva Domenico Starnone. Ten to, pravdaže, poprel. Treba dodať, že títo bádatelia nemohli urobiť analýzu jazyka a štýlu Anity Raje, lebo ona sa hlási len k svojim prekladom a pri prekladoch je text podmienený štýlom autora.
Listy Vandy, tak sa volá v Starnoneho knihe žena, ktorá je v rovnakej situácii ako Oľga v knihe Eleny Ferrante, sa nesú v podobnom duchu plnom hnevu, výčitiek, sklamania, bolesti a neschopnosti zmieriť sa so situáciou, v ktorej sa ocitla. V jednom liste však má pre muža novinku: „Aj ja už dlhšie cítim, že niekdajšia radosť z nášho vzťahu upadla. Aj ja si už dlhšie myslím, že sme sa zmenili, že naša premena ubližuje nám, Sandrovi a Anne, že riskujeme spolužitie mučivé pre nás a pre deti. Aj ja sa už dlhšie obávam, že spoločne iba prežívame a vychovávame deti, konáme proti nám a proti nim, a teda by bolo lepšie, keby som Ťa opustila.“
V zúfalstve z neriešiteľnej situácie sa dokonca pokúsi o samovraždu, no manžel sa neukáže ani potom. Vtedy už má jasno: „Panebože, naozaj si slabý a zmätený, bezcitný a povrchný, presný opak toho, čo som si o tebe dvanásť rokov myslela.“
Obálka s listami
Muž v Starnoneho románe začína svoje rozprávanie s odstupom, časovým i mentálnym: „Žijeme spolu päťdesiatdva rokov, čo je predsa len nejaký čas. Vanda je sedemdesiatšesťročná, zdanlivo energická pani, ja sedemdesiatštyriročný, zdanlivo roztržitý pán.“ Chystajú sa na spoločnú dovolenku a počínajú si tak, ako ich opísal autor: ona je energická a panovačná, on roztržitý a ústupčivý.
Prekvapenie ich čaká po návrate. V byte je všetko rozhádzané a zničené, akoby ho navštívili zlodeji. Nezmizlo však nič okrem kocúra, o ktorého sa mali starať ich deti. Aj tak to idú oznámiť na políciu, kde manželkina posadnutosť kocúrom vyvrcholí podozrením, že ho zlodeji uniesli preto, aby zaňho pýtali výkupné. Pobavený policajt ich pošle domov, kde sa pustia do upratovania.
Je to veľký byt v Ríme, kam sa presťahovali zo skromného príbytku v Neapole, keď sa im začalo dariť. Unavená manželka si ide ľahnúť, manžel sa ďalej prehrabuje vo veciach a natrafí na obálku s listami, ktoré mu písala po rozchode. Tie ho vrátia do minulosti, keď odišiel z domu.
Oženil sa mladý, ešte neskončil ani školu, ale potreboval uniknúť z domu, kde otec terorizoval matku i deti. Prvé roky manželstva boli krásne. „Potom sa však dobrodružstvo pomaly a postupne premenilo na rutinu určovanú potrebami detí.“ Menila sa aj atmosféra v spoločnosti. „Byť ženatý a mať rodinu vo veľmi mladom veku už nebolo znakom samostatnosti, ale zaostalosti.“ „Zamilovanosť bola v tých časoch trochu smiešna predstava, akýsi pozostatok z devätnásteho storočia, ktorý niesol nebezpečnú tendenciu zväzovať sa.“
Mladá pekná študentka z dobrej rodiny bola príležitosťou, ako si užívať v súlade s trendom doby a zbaviť sa rodinných pút. Malo to byť len chvíľkové rozptýlenie, ale potom sa ho už nevedel vzdať. Jeho nestálosť a nerozhodnosť, závislosť od okolia a okolností mu v liste pripomenula aj manželka: „Takto budeš pokračovať už navždy, nikdy sa nestaneš tým, čím chceš byť, ale tým, čo sa ti naskytne.“
Nie láska, ale satisfakcia
Balzac už pred dvoma storočiami manželom radil, aby sa nehnevali na milencov svojich manželiek, lebo oni ich v budúcnosti pomstia, keď tie manželky opustia. Jeho rada platí aj pre manželky.
Aj nestály manžel z nášho príbehu si po čase začal uvedomovať, že z mladej študentky sa stáva cieľavedomá mladá žena, ktorá sa bez neho celkom dobre zaobíde. Začne sa častejšie vracať k svojej bývalej rodine, až v nej zostane natrvalo. Ale nezaobíde sa to bez trestu. Zatrpknutá manželka už nehľadá lásku, ale satisfakciu, ponižuje ho a spochybňuje jeho autoritu, aby sa pomstila.
V súvislosti s manželstvami sa neraz spomína Tolstého výrok z Anny Kareninovej, že všetky šťastné manželstvá sa na seba podobajú, no nešťastné manželstvo je každé iné. Časy sa asi zmenili, lebo v súvislosti so Starnoneho sugestívnym rozprávaním o nie veľmi vydarenom manželstve Peter Bilý cituje názor talianskej spisovateľky Nadi Terranovej, že „jeho príbehy sú naše vlastné“.
Dnes to vyzerá tak, že aj všetky nešťastné manželstvá sa na seba podobajú. Závisí to od uhla pohľadu. Trecie plochy spolužitia vo svojej rodine cítime na vlastnej koži, kým pri iných rodinách sa často uspokojíme s fasádou vonkajšej spokojnosti.
Raj nikdy neexistoval
V tretej časti knihy v mene detí hovorí dcéra, ktorá má štyridsať rokov, je slobodná, tučná a nahnevaná na brata, ktorému teta odkázala všetok majetok, zatiaľ čo ona „nemá ani cent a má všetkého po krk“. Brat je fešák, milý a nezodpovedný, má tri manželky a štyri deti, hoci sa oženil iba raz, a popritom má priateľky každého veku.
Na život v rodine svojich rodičov sa dcéra díva veľmi kriticky: „Naši nám darovali štyri veľmi poučné scenáre. Prvý: mama a otec mladí a šťastní, deti, ktoré si užívajú rajskú záhradu; druhý: otec si nájde inú ženskú a zmizne s ňou, mama vyvádza, deti prídu o raj; otec si to rozmyslí a vráti sa domov, deti sa snažia dostať späť do pozemského raja, mama a otec denne dokazujú, že je to márne; štvrtý: deti zistia, že raj nikdy nejestvoval a treba si vystačiť s peklom.“
Román Zviazaní vyšiel dvanásť rokov po Dňoch opustenia, postavy majú iné mená, žijú v iných časoch a v iných mestách, no rodinné vzťahy nám veľmi pripomínajú tie, ktoré poznáme z kníh Eleny Ferrante. Sú tu archetypy zodpovednej, šetrnej a asertívnej manželky, príťažlivého, ale slabošského a nezodpovedného manžela, nespokojných a nevďačných detí.
Je tu však aj uvoľnenejší, no rovnako podmanivý spôsob rozprávania, kde nechýba vtip a irónia, ktorý aj zápletku so zničeným bytom a strateným kocúrom vyrieši s nadhľadom.
