Zuzana Dušičková aj fotograf a kameraman Timotej Križka sa poznali už z Vysokej školy múzických umení, kde obaja študovali.
"Niekoľko rokov sme sa nevideli, ja som si medzičasom založila vydavateľstvo Zum Zum production a asi pred dvoma rokmi mi Timo zavolal, či by sme sa nestretli. Predstavil mi svoj fotografický projekt Pokojní v nepokoji. Navštívil množstvo politických väzňov a spomedzi nich do knihy vybral tých, ktorých pobyt vo väzení nezlomil.
Foto: archív Timoteja Križku
Našli silu v sebe, v spomienkach na svoju rodinu, prírodu, verili, že musí zvíťaziť dobro. Ak boli veriaci, opierali sa o Boha. Timo chcel ich osudmi inšpirovať ľudí v dnešnej dobe, aby sa pokúsili tiež nájsť svoj vnútorný pokoj a šťastie. To ma upútalo. Fotografoval týchto mužov a ženy v tme, pretože v nej prežili časť svojho života. Život podľa presvedčenia a sloboda ducha formovala ich tváre, ktoré dodnes odrážajú svetlo. Každý portrét je sprevádzaný príbehom o ceste do väzenia, utrpení a vonkajšom aj vnútornom oslobodení,“ hovorí Zuzana Dušičková.
Foto: Timotej Križka
Projekt bol pre vydavateľku Dušičkovú v niečom celkom nový: koncom decembra pri príležitosti vydania knihy urobili aj výstavu v podchode na Hodžovom námestí v Bratislave. Osvedčilo sa to?
"Je to nielen kniha príbehov, ale aj kniha fotografií – tváre Pokojných v nepokoji sú ožiarené svetlom a vystupujú z tmy. Timo mal niekoľko výstav týchto fotografií a veľmi mu záležalo na tom, aby kvalita tlače bola porovnateľná s výtlačkami, ktoré viseli na výstavách. Pre mňa, grafičku a pre tlačiareň to bola výzva. Som rada, že sa všetko podarilo a aj Timo je s výsledkom spokojný. Za realizáciou inštalácie stojí Stanislava Gajdošová, ktorá spolupracovala aj na knihe. Je výborné, ak má kniha aj sprievodné podujatia. Mne osobne sa veľmi páči, že časť podchodu na Hodžovom námestí sa z reklamného priestoru zmenila na miesto, kde sa môže chodec zastaviť a popremýšľať.“
Zuzana Dušičková hovorí, že z osudov väzňov svedomia poznala vlastne len príbeh Antona Srholca: "Zaujímavé je, že na fotografiách sú osemdesiatnici až deväťdesiatnici, ale príbehy sú z ich mladosti. Keď sa im pozriete do tváre, môžete z nej niečo vyčítať alebo pátrať, aký mali celý život. Cieľom nebolo robiť životopisy, ale vysvetliť, prečo a ako sa dostali do väzenia a najmä, čo im pomáhalo vo väzení prežiť.
Kniha je určená tým, ktorí chcú vedieť, ako nájsť aj v nepokoji pokoj. Znie to ako slogan, ale je to tak. Väčšina príbehov v knihe je spojená s vierou v Boha, pretože farári a rehoľníci predstavovali veľkú časť politických väzňov. Pre mňa bolo dôležité, aby kniha nebola vnímaná ako náboženská literatúra. Ja sama som neveriaca a s mnohými názormi cirkvi ako inštitúcie sa nestotožňujem. Kniha a príbehy v nej, či už sú spojené s vierou v Boha alebo nie, sú však najmä o ľuďoch a možnosti konať dobro. Dúfam, že sme k dobru vydaním knihy prispeli aj my.“
Foto: Timotej Križka
Našiel som lúč k slobode
O tom, ako sa dostal k fotografovaniu politických väzňov a ako ho fascinovala ich vyrovnanosť, nám porozprával aj autor knihy Pokojní v nepokoji, Timotej Križka.
Ako vám napadlo portrétovať práve politických väzňov?
Kniha vznikala šesť rokov ako moja vnútorná potreba hľadať lúč k slobode. Celá spoločnosť sa preteká v tom, kto navštívi odľahlejší kus sveta, kto navštívi exotickejšie miesto. Študujeme na školách po celom svete a naše firmy majú svetové úspechy, no to, kým sme, sa nám nedarí objaviť. Chcel som navštíviť ľudí, ktorí nemali také možnosti ako my, ale objavili to, čo je v živote najdôležitejšie.
Foto: Timotej Križka
Príbehov je 21 – čím bol určený tento počet?
Zachytil som omnoho viac príbehov a tvárí. Nerobil som kroniku, chcel som ukázať čo najväčšiu rôznosť ciest, aké ľudí dostali do väzenia a ako sa s ním vyrovnali. Zároveň som chcel vytvoriť jeden celok a ten vznikol z 21 príbehov. Ani jeden nie je navyše, a ak by sme jeden príbeh odstránili, celok by sa rozpadol.
Čo spája všetky tieto osudy?
Kniha pozostáva z fotografických portrétov a príbehov ich života. Slovo a obraz vnímam ako základné prvky umenia. V tomto prípade fotografie neilustrujú text a ani text nevysvetľuje obraz. Obe roviny majú svoj vlastný význam a spoločne ponúkajú tretiu interpretáciu, do ktorej obrazom ani textom nechcem nič vnucovať. Zachytil som realitu a dávam priestor čitateľovi, aby ju reflektoval.
Ako ste sa dostali k fotografovaniu? Študovali ste filmovú školu – nie je pre filmára fotka málo?
Fotografia mi ponúka slobodu. Film je závislý od mnohých iných profesií a ľudí. Navyše je to veľmi pomalé médium. Od vzniku námetu cez scenár až po premiéru diela prejdú roky. Pri fotografovaní som obmedzený len sám sebou, čo je však niekedy tá najťažšia prekážka. To mi dáva slobodu tvoriť pravdivo a autenticky. Môžem tak pomocou fotografie riešiť bytostné otázky – kto som a kam kráčam.
