Peter Jaroš: Cvičil som jogu, aby som sa krotil

, 14.02.2020 08:00
Peter Jaroš
Peter Jaroš s manželkou Zuzanou. Autor: ,

Peter Jaroš je veľmi milý človek. Tichý aj búrlivák. Ako študent na Filozofickej fakulte UK patril k najväčším fešákom. V osobnom prejave je láskavý a priateľský. Pri písaní odhaľuje svoje hlbiny, prekvapuje, povznáša i baví. Má osemdesiat a stále má aj čo nového povedať.

Zdá sa, že v poslednom čase ste nabrali druhý dych, ste štíhlejší, dá sa povedať, že ste opekneli. Týka sa to aj duše? Máte stále mladé srdce?

Áno, zdá sa mi, že po rôznych zdravotných problémoch som sa dal ako-tak dokopy. Minulý rok bol naozaj ťažký. Nešťastne som v zime spadol, zlomil som si stehennú kosť nad kolenným implantátom. Prekonal som tri operácie, potom dlhé rehabilitácie. Moje žena Zuzka hovorí, že to bola naša krížová cesta. Bez jej energie, obetavosti, empatie a lásky by som to určite nezvládol. A, samozrejme, bez skvelých lekárov, špičkových odborníkov ako profesor Andy Švec, profesor Ján Breza či profesor Ivan Brychta. Schudol som skoro dvadsať kíl, aby sa mi ľahšie chodilo o barlách a mám subjektívny, asi klamlivý, pocit, že som aj omladol o dvadsať rokov.

Oslávili ste osemdesiatku. Ako sa cítite? Aj bilancujete?

Cítim sa dobre, každý deň cvičím a občas aj bilancujem. Ale to už robím najmenej posledných desať rokov.

Neviem si predstaviť Slovensko bez vášho Pacha či Tisícročnej včely. Vy si viete predstaviť, že by ste tieto diela nenapísali?

Slovensko má veľa literárnych aj filmových skvostov. Takže keby som nebol napísal Pacha a Tisícročnú včelu, možno by trochu chýbali, ale nič mimoriadne by sa nestalo.

V rozhovoroch spomínate, že otec bol murár, mama múdra žena, ktorá viedla domácnosť – je vaša rodina obsiahnutá vo vašej tvorbe?

V modifikovanej podobe áno. Moja šťúpla mama Milka bola ako žihadielko, dirigent rodiny, ktorá riadila nás a chcela aj celý svet… Bola zhovorčivá, zvedavá, pobehala celé Hybe, aby sa dozvedela novoty v dedine. A často nám písala do Bratislavy dlhé zaujímavé listy, čo sa v dedine udialo. Zuzka hovorí, že radosť z písania mám po mame. Otec Peter bol zasa veľký, mocný, statický mlčanlivý chlap, ktorý sa len žičlivo usmieval. Ale keď sa niekedy nahneval, zdvihol veľkú ruku, rozbil kuchynský stôl a odkráčal preč.

Váš rodák rezbár Pállay vás vraj potešil, keď postavil na námestí v Hybiach sochu dobrého hybského zbojníka Pacha Matrtaja, inšpirovanú vašou literárnou a filmovou postavou z filmu Pacho, hybský zbojník. Bolo to prekvapenie alebo toho rezbára poznáte? Nechystá aj vašu sochu?

Bolo to príjemné prekvapenie, lebo som ani vo sne nepredpokladal, že Pacho bude mať raz v Hybiach aj sochu. Mnohí kamaráti mi však často so smiechom hovorili: "Keby sme nevideli film Pacho, hybský zbojník, ani by sme nevedeli, že na Slovensku existujú nejaké Hybe.“

Knihy spisovateľa Petra Jaroša
Knihy spisovateľa Petra Jaroša Autor: Pravda, Ľuboš Pilc

Poznáte mnohých slovenských výtvarníkov – robil vám niekto bustu alebo portrét? Keby ste mali porovnať slovenskú literatúru a slovenské výtvarné umenie – kto je priebojnejší? Existujú ešte kamarátstva medzi umelcami, ako to bývalo?

Sochár Alexander Ilečko istý čas robil aj sochy – portréty kamarátov spisovateľov. Napríklad Vinca Šikulu, Ruda Slobodu, Ľuba Feldeka, Petra Ševčoviča, aj mňa, okrem iných. Stretávali sme sa uňho v ateliéri v Mysleniciach, dlho a vášnivo sme debatovali pri dobrom pezinskom vínku o umení, o svete, o všetkom často až do brieždenia… A Šaňo popritom modeloval naše hlavy. Pre mňa osobne je to veľká pocta. Pokiaľ ide o porovnanie priebojnosti slovenskej literatúry so slovenským výtvarným umením, tak výtvarníci sú iste priebojnejší, lebo ich netreba prekladať do cudzích jazykov a kultúr… Za mojej mladosti, ale aj neskôr sme sa literáti, filmári, herci, výtvarníci aj muzikanti často stretávali v kluboch spisovateľov, divadelníkov či výtvarníkov. Chodili sme sa dokonca často aj navštevovať. Napríklad ja som bol najmenej v tridsiatich ateliéroch. Bol som aj u Fullu, chodili sme ku Vladovi Kompánkovi, Rudovi Uhrovi, Andrejovi Rudavskému, Ester Šimerovej-Martinčekovej, Miroslavovi Ksandrovi, Albínovi Brunovskému, Vladovi Gažovičovi, Emilovi Sedlákovi, Jožovi Jankovičovi, Stanovi Filkovi, Rudovi Krivošovi, Milanovi Paštékovi, Neše Sigetovej a jej mužovi Paľovi Tóthovi, Ondrovi Zimkovi, Milanovi Laluhovi.

Dobre, že ste ich všetkých pospomínali, je to naozaj silná generácia. S mladšími výtvarníkmi vás spájala aj vaša manželka Zuzka, ktorá robila televíznu reláciu Ateliér.

Áno, neskôr ma moja žena Zuzka zatiahla aj do ateliérov ďalších a aj mladších generácií výtvarníkov. Písala o nich, robila pre STV dokumentárne filmy a výborný televízny magazín Ateliér. Tam patrí napríklad Vlado Popovič, Milan Dobeš, Stano Balko, Sveťo Ilavský, Jano Hlavatý, Peter Roller, Michal Gavula, Marek Ormandík, Stano Stankoci, Štefan Klein.

Aké boli tieto priateľstvá?

Raz Rudo Fila Zuzke s úžasom podrobne opisoval, ako som k nemu prišiel nadránom v už dobrej nálade a bez problémov som urobil stojku na hlave, tzv. širšasánu, dokonca na ráme okna na štvrtom poschodí… Vtedy som cvičil každý deň jogu, aby som sa viac ovládal, krotil výbušnosť a emócie, ale aj alkohol. Lebo keď sa mi zdalo, že sa stala krivda, tak som sa veru neraz aj pobil. Dnes sme všetci utiahnutí a zalezení vo svojich bytoch ako krty v krtincoch. Samozrejme, sú aj výnimky.

Nehneváte sa, že čitatelia si vás spájajú väčšinou so Včelou a s Pachom? Nežiarlia na to vaše ostatné diela? Čo vám hovoria čitatelia či diváci filmov, keď sa s vami stretnú osobne? Čím ste im ulahodili?

Na to sa, samozrejme, hnevať nemôžem, naopak, teší ma to. Mrzí ma však skutočnosť, že čitatelia nepoznajú tak dobre aj iné moje romány, napríklad pokračovanie Tisícročnej včely román Nemé ucho, hluché oko. Podľa tohto románu sme dokonca začali s Jurajom Jakubiskom písať aj filmový scenár pod názvom Tisícročný mravec. Škoda, že sme v scenári nemohli pokračovať, lebo Filmová tvorba Koliba po roku 1990 skončila, sprivatizovala sa, film sa už nedal realizovať. Bol by som rád, keby ešte raz vyšli aj moje romány zo súčasnosti Milodar slučka o novembrových udalostiach, o tom, ako mnohí ľudia po nežnej revolúcii prezliekali kabáty, ekologický román Psy sa ženia alebo výber z mojich najlepších poviedok.

S Martinom Ťapákom v roku 1974 počas nakrúcania...
S Martinom Ťapákom v roku 1974 počas nakrúcania filmu Pacho, hybský zbojník. Autor: archív Petra Jaroša

Cítite sa trocha aj historikom? Stvárnili ste kus slovenských dejín. Čím sú tie dejiny zaujímavé?

Slovenskú aj európsku či svetovú históriu mám veľmi rád a študujem si ju dodnes… Slovenské dejiny sú pre mňa zaujímavé aj tým, že sme sa nebránili a prijímali sme hlavné európske kultúrne a iné tvorivé pohyby. Napríklad, prijali sme kresťanstvo; prijali sme nemeckých remeselníkov, baníkov, vinohradníkov po tatárskych vpádoch v 13. storočí; prijali sme husitských exulantov po bitke na Bielej hore roku 1620; zapájali sme sa do bojov proti tureckým inváziám; prijali sme stavebné slohy; románsky sloh, gotiku, renesanciu, barok, rokoko, klasicizmus a všetky nasledujúce variácie až po kubizmus, konštruktivizmus, funkcionalizmus, nadrealizmus až po socialistický realizmus. Prijímali sme takmer všetky duchovné, filozofické či umelecké prúdy a žiaľbohu, museli sme sa zapojiť aj do 1. a 2. svetovej vojny. Sformovalo nás aj Slovenské národné povstanie. Nevyhli sme sa socializmu ani kapitalizmu. Viacerí politológovia dnes hovoria o tretej ceste, ale zatiaľ presne nevieme, čo by to malo byť. Uvidíme!

Boli ste dobre pripravený na spisovateľské povolanie? Aká bola úroveň vzdelávania sa na Slovensku v čase vašej mladosti? Chodili ste do dobrých škôl? Mali ste v Hybiach múdre inšpirujúce prostredie? Spomínate si na učiteľov? Spolužiakov?

Rád si spomínam na svojich prvých učiteľov a ich mená si pamätám dodnes: prvá trieda ľudovej školy – pani učiteľka Ružena Jarjabková, sestra herca Ondriša Jarjabka. Výborná učiteľka, s ktorou som sa stretával až donedávna. Druhá trieda ľudová – pán učiteľ Bogdan, prísny, ale spravodlivý. Tretia trieda ľudová – pani učiteľka Teplická, dodnes mám niekde knižku s jej venovaním, ktorú mi dala za prospech. Štvrtá trieda ľudová – pán učiteľ Šoral, ktorý ma naučil mať rád matematiku a fyziku. Riaditeľom bol pán Jurečka, prísny a nekompromisný. Chodili sme do veľkej budovy školy, ktorú naprojektoval architekt, Slovák zo Srbskej Vojvodiny, Michal Milan Harminc (1869 – 1964), rodák z vojvodinského Kulpína.

Ako ste sa zžili s prostredím Bratislavy, keď ste začali študovať na FFUK? Je veľký rozdiel medzi životom na vidieku, s pohľadom na Kriváň, a životom v hlavnom meste?

Mne vyhovuje oboje. V Bratislave som sa cítil skoro ako doma, lebo tu žili s rodinami aj otcova sestra Eva Zuzana a otcov brat Jano, lesný inžinier. Okrem toho v Bratislave bolo v 60. rokoch asi 400 rodín, v ktorých bol aspoň jeden – muž alebo žena – z Hýb. Tieto rodiny sa raz do roka stretávali, spievalo sa, tancovalo, debatovalo a ženy varili liptovské jedlá, bryndzové halušky, pirohy, guláše, zemiakové droby, pečené jaternice či klobásy. Vždy tam bolo dobre a veselo.

V knihách často píšete o láske. Je láska v knihách a v živote iná? Čo obdivujete na svojej žene Zuzke, ktorá k vám tak neodmysliteľne pa­trí?

Láska je láska, hybná sila, asi u nás všade rovnaká. Moja žena Zuzanka – tento rok budeme oslavovať neuveriteľných štyridsať rokov spoločného života – je nielen môj anjel strážny, bez ktorého si neviem svoj život predstaviť. Ako sa hovorí na Liptove, je to žena aj do koča, aj do voza. Mimoriadne inteligentná, jasnozrivo racionálna a zároveň veľmi emocionálna, empatická a intuitívna. Má zároveň úžasný zmysel pre spravodlivosť a zásadovosť. A koluje v nej bohémska krv! Má zmysel pre humor, bláznovstvá a všetky moje vylomeniny. Často mám pocit, že je niekedy ešte väčšia surrealistka ako ja, keď to so mnou vydržala už 40 rokov! A dokonca sa na mojich kúskoch ešte stále aj zabáva! Zuzana je silný intelektuálny a kreatívny protihráč a spoluhráč, čo veľmi oceňujem. Lebo, ako hovorieva naša dcéra Kristínka: „Náš ocino pochváli aj smrť!“ Zuzanin prenikavý úsudok a jej „nos“ na objavovanie mimoriadnych talentov mi často otvára oči. Je prvou nekompromisnou kritičkou mojich textov, kníh, scenárov, ktoré aj edituje a vydáva. Väčšinou jej pripomienky pozorne počúvam, lebo má vždy aj pravdu. Ona je žihadlo, ktoré ma provokuje, pichá a nabáda k novým nápadom, témam, projektom. Je to vlastne moja včelia kráľovná, ktorá s úsmevom a s nadhľadom stráži náš včelí úľ, našu rodinu, rod… a pomáha nám prežiť v ohrození katastrofami a pohromami tohto pozemského života.

Peter Jaroš s  dcérou Kristínou a vnúčaťom.
Peter Jaroš s dcérou Kristínou a vnúčaťom. Autor: archív Petra Jaroša

V osemdesiatke už potrebuje človek aj lekárov. Dôverujete našim zdravotníkom?

Minulý rok som strávil takmer šesť mesiacov v nemocniciach v Ružinove, na Kramároch a v Národnom rehabilitačnom centre Kováčová. V ružinovskej nemocnici mi primár Andy Švec po zlomenine stehna musel dať nový špeciálny implantát, vďaka ktorému dnes znovu stojím na nohách a chodím aj o barlách. Bol to úžasný odborný takmer kúzelnícky operačný výkon, lebo všetky prognózy predpovedali iba 30-percentnú úspešnosť operácie a veľkú pravdepodobnosť, že prídem o nohu. Bol to zázrak, ktorý sa podaril! Vo všetkých zdravotníckych zariadeniach som sa stretol s lekármi a lekárkami, sestričkami na vysokej odbornej úrovni, neuveriteľne empatickými a ľudskými. Úžasný kolektív lekárov a rehabilitačných odborníkov je v Národnom rehabilitačnom centre Kováčová, ktorí dokážu naozaj zázraky. Každý z nás by mal aspoň jeden deň stráviť v Kováčovej! Je to najväčšia lekcia pokory. Vidieť bezmocných ľudí, aj veľmi mladých krásnych chlapcov a dievčatá, po ťažkých úrazoch na vozíčkoch, ktorí z nehybného ležiaceho stavu dokážu po rehabilitácii aj samostatne žiť, pracovať a existovať, to je asi najväčšie umenie zo všetkých umení!

Ste známy aj ako veľký čitateľ. Zaujala vás v poslednom čase nejaká kniha?

Čítal som veľa, celý doterajší život. A čítanie ma baví aj teraz. Čo ma zaujalo v poslednom čase? Bolo toho viac, ale spomeniem aspoň denníky Alberta Škarvana, lekára pacifistu, ktoré vydala Slovenská národná knižnica v Martine. Tieto denníky majú asi 520 strán a na vydanie ich pripravil Augustín Maťovčík (2019). Kniha je pre mňa zaujímavá a cenná aj preto, lebo Škarvanova matka bola moja prateta Mária Jarošová. Potvrdil mi to a genealógiou Jarošovcov doložil aj Dr. Rudo Brtáň, literárny kritik a spisovateľ. Dr. Škarvan s Dr. Makovickým boli istý čas lekármi grófa, spisovateľa Leva Nikolajeviča Tolstého. Zaujímavý film o Škarvanovi Albert, Albert urobil režisér Jaro Rihák.

Môžu sa diváci tešiť na nejaký ďalší film podľa vášho scenára?

Podľa mojej poviedky s detektívnou zápletkou Besno v mestečku Rov pripravuje RTVS televízny film. Nedávno som dokončil scenár pre tento film so synom Martinom. Film by sa mal nakrútiť ešte tohto roku. A v šuplíku mám ešte niekoľko filmových scenárov, ktoré zatiaľ zostali iba na papieri a nerealizovali sa. Po zániku Koliby a jej privatizácii po nežnej revolúcii sme spolu s Patrikom Paššom založili produkčnú filmovú spoločnosť Trigon Production, s. r. o., aby sme mohli robiť kvalitné umelecké filmy. V Trigone som pracoval aj ako umelecký riaditeľ takmer 20 rokov. Spolu s Jozefom Paštékom som napísal nový scenár o Jánošíkovi, kde na budúci film sľúbil podporu vtedajší predseda vlády. Film sa však nikdy nerealizoval. Spolu s Jozefom Slovákom sme napísali scenár veselohry Ja by som tiež potreboval. Mal sa zrealizovať v Trigone, ale dodnes sa tak nestalo. A pre Trigon Production, s. r. o., som napísal aj ďalší filmový scenár Najsmutnejší príbeh lásky spolu s Andrejom Ferkom. Ani tento sa dodnes vari po desiatich rokoch nezrealizoval. Ale možno motyka niekedy ešte vystrelí.

Dnes prevládajú v umení námety, ktoré glosujú dobu. Bolo to tak vždy?

Myslím si, že je to v poriadku. Nielen histórii, ale aj súčasnosti treba porozumieť.

Aké plány máte do ďalšieho života?

Nič si už dopredu neplánujem. Píšem, čítam, cvičím a spolu s manželkou sa tešíme zo zdarných detí a z vnúčat.

Pôsobíte pohodovo, vyrovnane, ba priam šťastne. Čo by ste ľuďom poradili, ako žiť, čo si zo života vyberať, aby len nenadávali, ako je to dnes zvykom? Nadávate niekedy na (náš) život aj vy?

Ja som od narodenia optimista. A moja rada je z Biblie: "Miluj blížneho svojho ako seba samého.“ Na život nadávať je zbytočné, chyby treba hľadať v sebe, lebo život je krásny a neopakovateľný!

Peter Jaroš

Narodil sa 22. januára 1940 na Liptove v obci Hybe. V rokoch 1957 – 1962 študoval slovenčinu a ruštinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V rokoch 1964 – 1965 pracoval ako redaktor v týždenníku Kultúrny život, potom do roku 1971 v Českos­lovenskom rozhlase v Bratislave. Od roku 1972 bol scenárista a dramaturg v Slovenskej filmovej tvorbe. V rokoch 1992 – 1994 bol poslancom v slovenskom parlamente. V súčasnosti sa venuje len literárnej tvorbe. Žije v Bratislave. Z kníh: Popoludnie na terase, Urob mi more, Zdesenie, Váhy, Menuet, Putovanie k nehybnosti, Návrat so sochou, Krvaviny, Pýr, Trojúsmevový miláčik, Pradeno, Tisícročná včela, Parádny výlet, Nemé ucho, hluché oko, Psy sa ženia, Milodar slučka, Jazda na spiacom obrovi, Lásky hmat, Pacho, hybský zbojník, Samochod srdca, Kvet na šachovnici, Vikomt sa vracia z flámu.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Tisícročná včela #Peter Jaroš #Pacho hybský zbojník #jubileum
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku