Foto: Dokořán
Mariusz Szczygiel sa dostal do veku, keď sa so smrťou stretáva čoraz častejšie, zomreli mu už aj viacerí blízki ľudia. Núti ho to uvažovať nad absurdným pocitom, že niekto tu bol a už „není“. Keďže Szczygiel je skôr publicista než básnik, chce túto prázdnotu zaplniť nielen emóciami, ale aj faktami. Dokazuje, že príbehy nebožtíkov pokračujú a dostávajú sa do nových súvislostí. Zjednodušene povedané, nová kniha Mariusza Szczygiela optimisticky obhajuje zmysel ľudskej existencie. A je aj veľmi zaujímavá.
Autor píše o odchode otca, priateľa, ale zamýšľa sa aj nad nebytím ľudí, ktorí boli všeobecne známi. Upúta napríklad príbeh českej poetky Violy Fischerovej, ktorej manžel v emigrácii spáchal samovraždu v jej prítomnosti, alebo rozprávanie o osudoch majiteľov slávnej pražskej Müllerovej vily, ktorú navrhol architekt Adolf Loos. Námety príbehov sú známe, ale autor pridáva nové poznatky a aj mysteriózny rozmer – spája ich s majestátom smrti. Čitateľ sa až rozochveje a bude závidieť Čechom, že majú takého fanúšika a analytika svojej kultúry, ako je Mariusz Szczygiel:
Vidí zvonka, vidí inak. Autor však prináša aj pohľady na poľské osudy, ktoré pre zahraničného čitateľa budú objavom. Priblíži napríklad dramatický osud dvojčiat, spisovateliek Vožnických, v ktorých blízkosti vyrastali ďalšie známe poľské dvojčatá – vtedy malí chlapci – Lech a Jaroslaw Kaczynskí.
Autor zaradil do knihy aj kapitolu o chlapcovi z tzv. dobrej rodiny, ktorého rodičia ubili na smrť a po odpykaní trestu matka chcela pôsobiť v školstve. Tento príbeh, ktorý autor publikoval už pred vydaním knihy, vyvolal veľké diskusie. Autor dostal veľa ocenení, ale musel si aj spytovať svedomie. Zachoval sa zverejnením tohto prípadu správne? Skrátka, čitateľ si Není prečíta na dúšok, poučí sa a získa útechu: Po ľuďoch nezostáva prázdno.
