Kedy ste po prvý raz čítali Malého princa a ako na vás vtedy zapôsobil? Čí to bol preklad?
Bolo to pred mnohými rokmi, ba desaťročiami, mal som asi desať či dvanásť rokov. Bol to zrejme prvý slovenský preklad, od Hany Ponickej, ale na konkrétne dojmy a detaily sa už nepamätám. Môžem však povedať toľko, že teraz, pred začiatkom práce na preklade, sa mi zážitok z knihy akosi obnovil, akoby som si ho „oprášil“ a ani na okamih som nad touto ponukou z vydavateľstva Slovart nezaváhal. Príležitosť preložiť takúto jedinečnú knihu sa vyskytne len raz za život a každý prekladateľ by si ju mal vážiť, a teda aj s vďakou prijať.
Vnímate po tom, čo ste Malého princa preložili, tento príbeh inak?
Určite ho teraz vnímam inak ako po prvom, takmer na svetelné roky vzdialenom prečítaní. Predovšetkým preto, lebo sa naň dívam a hodnotím ho ako dospelý, povedzme že zrelý človek so životnými skúsenosťami. Základné posolstvo príbehu je univerzálne, no dieťa precíti primárne rozprávkovú, imaginárnu stránku príbehu, obohatenú humánnymi a etickými, všeobecne platnými kategóriami, kým na dospelého čitateľa v prvom rade zapôsobí to humánne a etické posolstvo, ktoré je prítomné takmer v každej myšlienke, v každom geste a reakcii detského protagonistu príbehu.
Ako dlho ste na preklade Malého princa pracovali a čo bolo pre vás v tomto klasickom texte objavné? Bol preklad tvrdý oriešok alebo to „išlo samo“?
S Malým princom som sa pasoval zhruba štyri mesiace. Jedným dychom však musím dodať, že som na preklade nepracoval celé dni ani noci. Ako dôchodca si môžem dopriať (aj) taký luxus, že ešte „surový“ preklad na chvíľu, povedzme na pár dní, odložím a potom sa k nemu vrátim. Umožňuje mi to získať istý odstup a neskôr sa na svoj rodiaci sa výtvor pozrieť z iného uhla, novým pohľadom, inou, pokiaľ možno zlepšenou „optikou“.
Uvideli ste teda aj niečo objavné?
Nemôžem povedať, že by som v tomto texte našiel niečo vyslovene objavné. Skôr som si nástojčivo uvedomil, aký dôležitý je tento príbeh aj v dnešných, takzvaných moderných časoch. V Malom princovi je na pomerne malej ploche zhutnené – obrazne povedané – Desatoro. Desatoro humánnych a etických prikázaní, súbor výsostne a bytostne dôležitých pravidiel, podľa ktorých by sa dnešný svet mal správať, ak nechce priviesť našu modrú planétu do totálnej záhuby.
Od napísania knihy uplynuli desaťročia, prvé vydanie bolo v roku 1943, a to posolstvo platí stále viac. Môže umelecký jazyk naozaj pomáhať ľuďom? Napríklad trápeným pandémiou?
Uplynuli tri štvrtiny storočia od vzniku Malého princa a posolstvo nalieha. Azda väčšmi než v čase zrodu. A pokiaľ ide o jazyk, ten je, prirodzene, neoddeliteľnou súčasťou vyznenia príbehu. Pri prvom čítaní pôsobia výrazové prostriedky vzrastom malého, no čistotou myšlienok veľkého hlavného hrdinu veľmi jednoducho. Za každou jeho otázkou, za každou jeho prekvapenou reakciou, ako aj v každej jeho detsky naivnej a nevinnej úvahe sa skrýva čistota, neskazenosť detskej duše, (ešte) nenavyknutej na móresy na preňho neznámej planéte. Ak je posolstvo prvoradé, treba ho, úplne prirodzene, zachovať, nemožno ho meniť či zlepšovať. Jazyk, na druhej strane, si však isté úpravy predsa len miestami žiada. Jednak preto, lebo každý preklad, podobne ako bežný dorozumievací jazyk, rokmi starne a zároveň sa vyvíja. Absorbuje nielen novotvary, ale aj slová cudzieho pôvodu. Stál som teda pred dilemou: buď si vziať niektorý, povedzme „najlepší“ zo starých prekladov a pokúsiť sa ho „vyšperkovať“, alebo ignorovať všetky predchádzajúce slovenské vydania a spoľahnúť sa výlučne na seba. Zvolil som si, pravdaže, druhú možnosť. S rizikom, že výsledok mojej práce môže byť aj horší ako už existujúce slovenské preklady. Inými slovami, šiel som dobrovoľne s kožou na trh. A nezostáva mi teda nič iné, len s napätím očakávať verdikt čitateľskej verejnosti.
Koľkokrát vlastne vyšiel Malý princ v slovenčine?
Priznám sa, že som nezisťoval presný počet predchádzajúcich slovenských vydaní, ale pokiaľ viem, je ich asi osem. Medzi najznámejšie patria preklady Hany Ponickej, Oľgy Hirnerovej a Eleny Šmatlákovej. Netrúfam si tvrdiť, že nové vydanie sa nejako výrazne odlišuje od starších prekladov. Aj keď som ich – ako som už spomenul – neporovnával so svojou verziou, som si viac-menej istý, že podstatné rozdiely sa očakávať ani nedajú, už len preto, že text nie je rozsiahly a autorove základné, nosné myšlienky a „premisy“ jednoducho nemožno meniť.
Prečo by si mali ľudia nový preklad zaradiť do knižnice?
Skôr by som odporúčal, že by to mohli urobiť, ak sa ako skúsení, odborne zvedaví čitatelia, zaujímajú o vývinový – a v lepšom prípade azda aj kvalitatívny – posun v prekladateľskom prístupe. Ďalším dôvodom by mohli byť autorove ilustrácie, ktoré sprevádzajú aj toto vydanie. Rozdiel v porovnaní s predchádzajúcimi však spočíva v tom, že tentoraz – a na Slovensku vôbec po prvý raz – sú v knihe použité všetky Saint-Exupéryho kresby, pôvodne sprístupnené len v amerických vydaniach.
Ako ste sa k prekladaniu dostali vy?
Zaujímal som sa o cudzie jazyky a o cudzokrajnú literatúru, na samom začiatku predovšetkým o britskú a americkú, teda o anglofónnu spisbu. Francúzska oblasť prišla na rad trochu neskôr, hoci ako prvý cudzí jazyk som na strednej škole študoval práve francúzštinu.
Čo vám dáva táto profesia?
Nesmierne veľa, ak nie všetko, pokiaľ ide o môj profesionálny život. V prvom rade je to potešenie z neustáleho objavovania hodnotných literárnych či dramatických textov a dobrý pocit z možnosti sprostredkovať ich slovenskému čitateľovi či divákovi. V druhom rade sú to mnohé príležitosti spoznávať krajiny pôvodu prekladaných diel, či už prostredníctvom štipendijných pobytov v zahraničných prekladateľských centrách, účasťou na literárnych konferenciách, ako aj kontaktmi – písomnými či osobnými – so zahraničnými autormi. Tieto kontakty sú mimoriadne cenné, keďže mi umožňujú spoľahlivo, „z prvej ruky“ prekonzultovať vždy prítomné prekladateľské problémy.
Čo pri práci s textami zisťujete? Rodia sa aj dnes spisovatelia velikáni? Kam sa vlastne uberá literatúra?
Keďže moderná literatúra je pojem nesmierne široký a mnohovrstevný, ťažko postulovať, akým smerom sa uberá. Existujú, pravdaže, isté módne trendy, ktoré sa však pravidelne a priebežne menia. Jedným z nich je takzvaný dokumentárny román, ktorého významným predstaviteľom aj z európskeho hľadiska je francúzsky prozaik Emmanuel Carrère. Tri z jeho románov vyšli aj v slovenskom preklade. Inou „trendy“ kategóriou sú romány, v ktorých sa autori sústreďujú na opis a analýzu príbuzenského vzťahu s blízkou osobou. Bežné a populárne sú napríklad vo francúzskej literatúre pod názvom „récits de filiation“ (doslovný preklad: „príbehy o príbuzenstve“), ktorý zatiaľ v slovenčine nemá presný pendant. Keďže som skôr konzervatívny typ čitateľa, zastávam názor, že dnes sa nájde málo autorov, ktorí sa vyrovnajú velikánom z minulosti. Prirodzene, aj v súčasnosti, tak ako v každej ére, existujú výnimoční autori, schopní vytvoriť jedinečné dielo s univerzálnou platnosťou, no nie som si vôbec istý, či budúce generácie budú schopné oceniť súčasných autorov tak, ako my vieme dnes oceniť spisovateľov povedzme z 19. storočia. Či ich zaradia medzi „klasikov“ 20., či 21. storočia. Rád by som sa však mýlil.
Dá sa povedať, že literatúra má už najlepšie časy za sebou?
Každý s tým nemusí súhlasiť, lebo aj naďalej vznikajú nesporne hodnotné diela, kriticky reflektujúce situáciu v modernom svete. A som presvedčený – alebo aspoň chcem veriť – že aj súčasná pandemická situácia v blízkej budúcnosti popchne, ba dokonca prinúti spisovateľov reagovať na príčiny tohto stavu.
Kto je váš obľúbený spisovateľ a čím je vám najmä blízky? Ako si vyberáte knihy na prekladanie?
Nevedel by som a ani by som nechcel uviesť meno iba jedného autora. Už len preto, lebo som ich preložil niekoľko desiatok, a keďže som si veľkú väčšinu zvolil sám, výberom jedného by som ublížil tým ostatným, ktorí ma takisto oslovili. Keby som predsa len mal uviesť niekoľko mien, boli by to britskí prozaici D. H. Lawrence, Graham Swift a Howard Jacobson, z Írska John Banville, Colm Toíbin a Sebastian Barry, z Francúzska Sylvie Germainová, Claude Pujade-Renaudová, Albert Camus a už spomínaný Emmanuel Carrère, z americkej literatúry Raymond Carver, John Updike a John Gardner.
Prekladali ste niekedy text, kde sa riešila podobná katastrofická situácia, akú prežívame?
Ja som podobnú katastrofickú knihu neprekladal, ale jedno z diel E. Carrèra, ktoré vyšlo aj v slovenskom preklade (Iné životy ako môj), veľmi podrobne a pôsobivo opisuje neslávne známe, smrtonosné cunami na Srí Lanke v roku 2004, ktoré autor zažil doslova na vlastnej koži a akýmsi zázrakom z neho vyviazol bez ujmy na zdraví.
Vy sám sa ako vyrovnávate s pandémiou vo svete? Ste úzkostlivý typ alebo optimista? Ako vás ovplyvnila literatúra?
Úzkostlivý typ určite nie som, ale optimistický takisto nie. Moja poloha je kdesi uprostred. Cítim sa teda a správam sa ako realista, pričom strelka kompasu sa vo mne jemne nakláňa nie na západ ani na východ, ale k pesimizmu. Literatúra mi dala nesmierne veľa, no neviem zodpovedne povedať, čo so mnou urobila. Zrejme ma naučila nedívať sa na svet cez ružové okuliare, prijímať ho taký, aký je, a spoliehať sa predovšetkým sám na seba. V tejto súvislosti mi často prichádzajú na um slová môjho obľúbeného autora a mnohoročného dobrého priateľa G. Swifta (preložil som štyri jeho romány): „Zastávam názor, že svet je skôr kruté miesto, kde človek prípadne môže byť šťastný, ako šťastné miesto, kde človek prípadne môže trpieť. Na svete je vždy viac utrpenia, než o tom vieme, pretože utrpenie, na rozdiel od šťastia, sa usiluje skryť samo, alebo ho skrývajú ľudia, a pretože väčšinu času o ňom nechceme vedieť ani naň myslieť.“ Nuž, nie je to povzbudzujúce konštatovanie, ale, bohužiaľ, vo svojej podstate veľmi pravdivé.
V karanténe a izolácii kvôli koronavírusu mnohí siahajú po knihách. Môžu pomôcť psychike?
Knihy môžu pomôcť a aj pomáhajú v akýchkoľvek časoch. Otázkou však je, do akej miery, čo nepochybne závisí aj od toho, akú pomoc od nich človek očakáva a aké knihy číta. Nútia prepnúť myseľ, predtým naprogramovanú na každodenné, často stereotypné povinnosti, na hlbšie úvahy o hodnote ľudského života, o príčinách tejto aj iných pandemických či prírodných katastrof, o poslaní človeka na tejto našej čoraz ťažšie skúšanej planéte.
Pomáha vám aj príroda na Záhorí, kde žijete?
Pracovať v tichom prostredí, obklopený prírodou, s výhľadom na rozkvitnuté stromy a na pahorky Malých Karpát, nemôže byť pre duševne pracujúceho človeka ničím iným ako balzamom na dušu.
Vraj ste aj športovec, venujete sa bedmintonu. Čím vám učaril tento šport?
Športovcom, takým ozajstným, som v mladosti túžil byť, ale napokon zvíťazili iné záujmy. Šport, hoci len v amatérskej podobe, bol však vždy súčasťou môjho života. Vyskúšal som ich niekoľko, letných i zimných, a jedným z mojich najobľúbenejších je skutočne bedminton. Hrávam ho s niekoľkými vynútenými prestávkami prakticky celý život a pokladám ho za jeden z najužitočnejších športov vôbec. Začínal som ho hrať viac-menej pre zábavu ako stredoškolák, potom som pokračoval so svojimi dvoma synmi. Tí pri ňom vydržali dosť dlho a hrali ho na pomerne kvalitnej úrovni aj súťažne.
Súťažne?
Viem, mnohí sa nad tým pousmejú a predstavia si plážové „pinkanie“ v piesku pri mori. Aby som týchto posmeškárov vyviedol z omylu, uvediem len niekoľko faktov. Bedminton je olympijský šport, súťažne sa hrá nie na pláži, ale v športovej hale, a v istej americkej ankete hodnotiacej fyzicky najnáročnejšie športy sa umiestnil na 3. mieste (na porovnanie: tenis skončil na 8. mieste). Na Slovensku, ktoré na medzinárodnej úrovni nepatrí medzi špičku, prežíva bedminton už približne 15 rokov veľký „boom“ a vo večerných hodinách je napríklad v Bratislave takmer nemožné nájsť a rezervovať si hrací kurt, hoci v meste je už zhruba 10 zariadení, teda športových hál a telocviční, kde možno bedminton pravidelne hrať.
A plány? Na čom práve pracujete? Bude to azda niečo predsa len optimistické?
V súčasnosti začínam pracovať na preklade rozsiahleho štyristostranového románu už spomínaného francúzskeho prozaika Emmanuela Carrèra s názvom Limonov. Ide o životopisný príbeh jednej z najbizarnejších a najkontroverznejších postáv v dejinách Ruska. Limonov, vlastným menom Eduard Savenko, začínal ako zločinec na Ukrajine a pokračoval ako modla sovietskeho undergroundu, neskôr sa stal tulákom a potom komorníkom newyorského miliardára v Manhattane, vychyteným spisovateľom v Paríži, vojakom v srbskej vojne na Balkáne a na záver života charizmatickým vodcom strany mladých dešperátov Iné Rusko. A nedávno zomrel v Moskve vo veku 77 rokov. Jeho rozporuplný, nebezpečný život, pravidelne oscilujúci na hrane zákona a na hranici medzi životom a smrťou, možno nazvať autentickým dobrodružným románom, keďže Carrère sa so „svojím“ protagonistom osobne poznal. Už podľa stručného obsahu je jasné, že román je od optimizmu na hony vzdialený, tak ako drvivá väčšina kníh, ktoré som dosiaľ preložil.
Igor Navrátil
Narodil sa 2. augusta 1952 v Bratislave, prekladá z anglickej, írskej a francúzskej literatúry, pracoval ako redaktor a diplomat. Vyštudoval Inštitút prekladateľstva a tlmočníctva Univerzity 17. novembra v Bratislave, špecializoval sa na umelecký preklad, po skončení štúdia (1975) začal pracovať ako asistent na Pedagogickej fakulte v Nitre u prof. A. Popoviča (1977), potom prešiel do vydavateľstva Tatran, kde pracoval ako redaktor (1978). Pôsobil v Revue svetovej literatúry (v rokoch 1990 – 1993 ako šéfredaktor), v rokoch 1995 – 1997 pracoval v Národnom literárnom centre, kde v roku 1995 založil Slovenské centrum pre umelecký preklad a stal sa jeho vedúcim. V rokoch 1997 – 2001 bol prvým tajomníkom veľvyslanectva SR v Paríži a zástupcom veľvyslanca SR pri UNESCO. Po návrate z diplomatických služieb nastúpil do Literárneho informačného centra (2001 – 2004). V rokoch 2005 – 2006 pracoval v Európskej komisii v Luxemburgu na Generálnom riaditeľstve pre preklad. V súčasnosti pôsobí ako prekladateľ v slobodnom povolaní. Opakovane bol ocenený prémiami Literárneho fondu v rámci Ceny Jána Hollého, je nositeľom vyznamenania Francúzskej republiky Chevalier de l’Ordre des Arts et des Lettres (Rytier rádu umenia a literatúry, 2003).