Tisíc a jeden vtip: Kniha na popukanie aj na zaplakanie

Československo bolo ťažko skúšanou krajinou, ale nikdy to nebolo „smutné kráľovstvo“. Ľudia v Čechách aj na Slovensku majú zmysel pre humor a vždy sa ním vedeli aj brániť. Vtipy obnažia problém, vystihnú situáciu, človek hneď vie, na čom je. A už aj to veľa znamená. Vtipy síce priamo veci nemenia, ale psychike pomáhajú. Našťastie, vždy sme mali veľa humoristov, karikaturistov, autorov veselohier, aforizmov, epigramov, mali sme estrády, kabarety, humoristické časopisy, literatúru aj divadlo. Dá sa povedať, že humor u nás ľudia nasávajú s materským mliekom. Špásuje sa v ľudových šenkoch aj v intelektuálnych kaviarňach. Dokonca niektorým formám ľúbosti sa u nás hovorí, že si mládenec s devou zašpásovali. Sme proste veselé kopy a možno si ani neuvedomujeme, ako nás to chráni. Hovorí sa tomu aj zdravý sedliacky rozum. Vtipnosť máme v sebe a je to naša spása.

Škola, ktorá sa smeje

Ján L. Kalina toto všetko vedel a chcel ešte viac podporiť veselú strunku. Rozhodol sa humor sústrediť, aby sa zaskvel v plnej kráse a zachoval pre budúcnosť. Veď je to zdroj poučenia a aj svojrázny dejepis. No najmä zábava! A tej nie je nikdy dosť, kvalitná zábava je vzácnosť. Ján L. Kalina teda od mladosti (narodil sa v roku 1913 v Košiciach) zbieral vtipy, výroky, citáty a rôzne absurdné výroky, aby ich zostavil do obsiahlej štúdie. Pracoval vlastne s rádioaktívnym materiálom ako vedec v laboratóriu. Mohlo to kedykoľvek buchnúť. Časy boli všelijaké a vrchnosť vlastne nikdy nemá rada posmechy. Keď však prišlo v šesťdesiatych rokoch uvoľnenie, zdalo sa, že humor má zelenú a každý ho víta a chápe. Nálada bola priam roztopašná, všetko sa mohlo. A tak Ján L. Kalina zostavil knihu Tisíc a jeden vtip, v ktorej sústredil materiál, ktorý roky zbieral. Chcel sa podeliť o silu koncentrovanej vtipnosti, ale myslel to možno aj ako rozlúčku s minulosťou. Asi predpokladal, že mnoho pranierovaných javov už v budúcom slobodnom svete ani nebude existovať, tak nech sa zachovajú aspoň ako veselý dokument v knihe, ako absurdné svedectvo o minulosti, nielen československej, ale aj svetovej. Textíky ešte doplnil aj o komentáre, dal ich do súvislostí a naznačil, čo ho na nich zaujalo a čo si treba všimnúť. On sám nazval svoju publikáciu učebnicou a rozdelil ju na lekcie „v-tipológie a ž'artizmu“. Na úvodnej stránke sa uvádza, že školenie poskytuje, čiže prednáša, Ján L. Kalina – Dr. Humoris Causa. V knihe zverejnil aj učebný plán, ktorý štartuje kapitolou pod názvom „Krem špásu, čiže – vážne slová o srande“ a potom sa to už valí: Najfúzatejšie fóry na svete (anekdoty antiky), História v župane (dejepis vo svetle anekdot), Cesta okolo sveta (za 180 frkov), Vtipy na kóšer spôsob (židovský humor), Malý miestopis Slovenska (fígle v krpcoch s haluškami a so slivovicou), Krajina bez úsmevov (šibeničný humor za fašizmu) atď. Koho by to nelákalo, kto by sa nepustil do čítania, hoci inak sa vtipy takto nečítajú. Kalina však dokázal urobiť z čriepkov príbeh, možno až ságu jednej epochy. Koľko je tam postáv, koľko charakterov, aká rôznorodosť! A aké drámy či pravdy sú vyjadrené pár slovami!

Kronikár humoru

Kapitol je devätnásť a obsahujú aj menej bežné námety – jedna sa napríklad volá Dada, absurdita, absolútne a iné choromyseľné vtipy. Sem zaradil Kalina aj vtipy, ktorým sa hovorí „kúzlo nechceného“ a režíruje ich sám život. Kalina pre tento typ humoru zvolil výraz neplánované vtipy. Vyznievajú ako bláznovstvo, hoci boli myslené smrteľne vážne. Je obdivuhodné, že autor ponachádzal príklady aj na tento typ humoru, ktorý je situačný, neopakovateľný a často nepolapiteľný. Vždy sa však nájdu kronikári humoru, ktorí úlovok pošlú ďalej. Aj Kalina bol taký kronikár, a tak sa na ne nezabudlo. Našiel humor aj v politických výrokoch, ktoré obyčajne zaniknú v éteri alebo v húštinách dejín. V knihe sú takéto prejavy obnažené na pár viet a poukazujú na absurdnosť celého kontextu. Často sa však takýchto „vtipov“ dopúšťajú politickí rečníci a ideológovia, ktorí v prejavoch toho nezáväzne natárajú viac než dosť. Niekedy na ich bludy poukáže až budúcnosť. Kalina vybral mnoho takýchto lapsusov u Hitlera. Ten napríklad v roku 1934 vyhlásil: „Svet musí vedieť: Čas diktátorov sa pominul.“ Posledné dve kapitoly sa trocha odlišujú od ostatných. V osemnástej sú tie vtipy, ktoré do nijakej škatuľky nepasujú, a v poslednej kapitole sú politické žarty z čias normalizácie. (Toto vydanie knihy je doplnené o vstupy, ktoré sa v čase prvého vydania ešte len mali stať.) Z kapitoly pod názvom „Jedna lekcia navyše: Nič na smiech“ naozaj mrazí: Po tom, čo sa čitateľ na knihe doteraz bavil, hoci to bol niekedy aj smiech cez slzy, číta, že tohto dobroprajného a žarty mapujúceho autora Krajský súd v Bratislave na pojednávaní dňa 11. septembra 1972 odsúdil. Presnejšie – zamietol odvolanie obžalovaného Dr. Ladislava Jána Kalinu, ktorý bol rozsudkom Mestského súdu v Bratislave dňa 28. júla 1972 uznaný vinným z trestného činu poburovania proti republike a odsúdený na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov. Znie to naozaj absurdne, lebo republiku kniha nepobúrila, naopak – všetci si ju obľúbili a bola veľmi populárna. No v roku 1972 už prebiehala normalizácia a všetko bolo inak. Pre mladšie ročníky, ale aj pre pamätníkov, bude zaujímavé čítať si podrobne o živote Jána L. Kalinu v doslove spisovateľa Dušana Taragela. Je to kus našich dejín cez konkrétny životný osud.

Vyhnanie z Bratislavy

<A>Rodina Kalinovcov bola v Bratislave známa. Spisovateľova manželka Agneša Kalinová bola redaktorkou Kultúrneho života, mali dcérku Julku, mnoho priateľov, a zrazu bác! Sú vyvrheli. V obvinení sa hovorilo nielen o tom, že Kalina zbiera protištátne vtipy, ale obvinili ho aj z toho, že púšťal doma hosťom piesne Karla Kryla. Vtedy bol Kryl naozaj v každej rodine, všetci si ho púšťali a veľmi to pomáhalo. Na každého krylofila, samozrejme, neprišli, niekto si ešte pospevoval, ľudia si teda mysleli, že obdobie normalizácie rýchlo pominie, že to je niečo naozaj prechodné, dočasné. No veľká časť spoločnosti už pociťovala represálie. Kalinovci mimoriadne. Normalizácia postihla najmä ľudí na vrchole kariéry, rozbila mnohé kamarátstva, pracovné kolektívy, zničila tvorivé úspechy či plány, prekliala celé rodiny, tým, že trpeli aj deti, ktoré nemohli napríklad študovať. Kalinovcom sa zmenil život celkom. Stratili súkromie, boli pod drobnohľadom, Kalina bol väznený a napokon sa museli vysťahovať do Nemecka. Dcéra Julka bola vo veku, keď sú putá k domovu a priateľom najsilnejšie, ale popretrhávala jej ich krutá doba. Našťastie, ako hovorí v rozhovore pre náš magazín, na Bratislavu nezanevrela a rada sa sem vracia. Spomínam si, že v čase, keď sa tie príkoria diali, sa o nich v Bratislave hovorilo, ľudia v súkromí vyslovovali ľútosť, boli pobúrení, ale bolo to ako hmla, v ktorej sa nedá orientovať. Trvalo dlho, kým opadla. A teraz má Júlia Sherwoodová, čiže Julka Kalinová v knihe, ktorá vychádza po polstoročí od premiéry, predhovor, v závere ktorého cituje otca: „Pokiaľ sa môžete smiať verejne a na každom vtipe, ste v bezpečí. Strážte si to.“ V predhovore ešte vysvetľuje, že toto vydanie knihy inovovali, vtipy, ktoré by už nezaberali, lebo stratili spoločenský kontext, vynechali a nahradili novými ostrými politickými vtipmi, ktoré Ján L. Kalina vydal v exile, v Mníchove. Vysvetľuje tiež, že v pôvodnom vydaní boli práce karikaturistov z celého sveta, ktoré sa dnes už nemôžu použiť. Text teda sprevádzajú práce našich karikaturistov, ktorí pôsobili v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch. V samom závere knihy ich približuje Fero Jablonovský, obrazový editor knihy.

Tancoval sa aj kankán

Ján L. Kalina začínal v časoch, keď ešte nebola televízia. Ľudia počúvali rozhlas, v obľube boli estrády (aj v amfiteátri na Bratislavskom hrade, aj v PKO), humor mal rôznu úroveň, žánre. Venovali sa mu aj ľudoví rozprávači, aj intelektuálne študentské divadielka. Vychádzal humoristický časopis Roháč, vtípky sa uverejňovali v denníkoch i časopisoch. Karikaturisti kreslili aj tučných kapitalistov s cylindrom a cigarou, ale celkovo si táto brandža držala úroveň a autori si našli spôsoby, ako zaťať aj do tabuizovaných tém. Za zábavou sa chodilo do Tatra revue a pri zrode tohto kabaretu bol aj Ján L. Kalina. Tatra revue mala francúzsky šmrnc, baletky tancovali kankán, obecenstvo sedelo pri stolíkoch, jedlo sa tam, pilo a fajčilo. Spievala Zuzka Lonská, Zdeněk Kratochvíl a ďalší. Postupne do toho prenikal intelektuálnejší humor, prichádzali Lasica, Satinský, Janovic a ďalší. Prerušenie tohto trendu bolo bolestivé, ale základy humoru sa zničiť nedajú.