Ozvalo sa v ňom volanie diaľok a začali ho "svrbieť päty“, ako sa to už tulákom stáva. Nasadol teda do obytného auta, vzal si svojho modrého francúzskeho pudla Charleyho a prekrižoval Ameriku z východu na západ a späť. Zo svojich ciest zanechal pútavé zápisky o Amerike začiatku 60. rokov, nazvané Potulky s Charleym. V slovenčine vyšli teraz prvýkrát vo vydavateľstve Absynt.
Foto: absynt
"Kam zavítajú dvaja alebo viacerí, narušia tým prirodzené prostredie. Preto som musel ísť sám a vystačiť si ako korytnačka, ktorá náhodou prechádza okolo a svoj dom si nesie na chrbte,“ usúdil spisovateľ a vedome si tak na pármesačnej ceste naprieč Spojenými štátmi pripravil chvíle osamelosti, často sa cítil opustený a veľakrát sa cestou stratil. Túžil však spoznať znova svoju krajinu a ľudí, ktorí v nej žijú, zistiť, ako sa zmenila, v čo teraz ľudia veria a kam smerujú. Kto v knihách opisy prírody preskakuje, v Potulkách s Charleym si ich dokonca vychutná. "Ešte nikdy som nevidel kraj, ktorý sa mení tak rýchlo… Vzduch hýril mäkkým jesenným jasom žltučkým ako maslo, a pritom nebol rozmazaný, ale čistý a jasný, takže každý jeden strom, poctený srieňom, si zachoval ostré kontúry a čnejúce kopce sa nezlievali do más, ale stáli svojbytne a samostatne. Lúče prenikali do všetkého hmotného, čo im stálo v ceste, takže sa mi zdalo, že dovidím až na dno vecí,“ píše.
Aj pri stretnutiach s ľuďmi sa snažil dovidieť až na dno vecí, a stretával naozaj veľmi pestrú zostavu. Od servírky, ktorú vyhlásil za dvojnohý vysávač energie, cez obchodníka, ktorý sa v politike neprikláňal na žiadnu stranu, aby mu šli obchody, aj preto, že vedel, že ľudia si vždy radi nájdu niekoho, "kto za to všetko môže“, rodinu, ktorá žila v mobilnom dome pripravená kedykoľvek sa presťahovať kvôli obžive, námezdných robotníkov aj osamelého potulného herca, ktorý hrá Shakespeara, a keby nezabral, zaberú cirkusové triky jeho psieho spoločníka.
Aj spisovateľ má na ceste dobrého spoločníka, jeho pudlík Charley sa narodil vo Francúzsku a je teda "rodený diplomat“. Čo sa týka vôní a chutí, hygienicky zabalená strava v celofáne im obom veľmi nevonia. Rovnaké rozčarovanie cíti spisovateľ aj z prevládajúceho "čistého“ spisovného jazyka, ktorý v dobe masových médií vytláča šťavnaté zvuky nárečí.
Obraz Ameriky 60. rokov je obrazom meniaceho sa sveta, v ktorom ľudské sídla obklopujú hory odpadkov, no stále sa dajú nájsť miesta, kde si ľudia pestujú umenie susedského spolunažívania. Čo pre ľudí modernej doby znamenajú ich korene? V čom vidia svoje šťastie? A po čom vlastne túžia? Spisovateľ pritom otvára témy ako rasizmus, zbrojenie a studená vojna, úradnícke šikanovanie, odľudštenie krajiny prešpikovanej diaľnicami, nadmernú výrobu a spotrebu, generečný konflikt, súlad medzi krajinou a jej obyvateľmi a mnoho ďalších. Z malých právd z útržkov rozhovorov chce pozošívať jednu veľkú pravdu, až vzniká pestrá patchworková deka pripomínajúca mapu Spojených štátov. Aj keď si je vedomý, že tá jeho pravda zanikne už s prvým novým cestovateľom, ktorý prinesie tú svoju.
Steinbeckova cesta naprieč Štátmi 60. rokov je objavná aj zábavná a vďaka autorovmu majstrovstvu ubieha plynulo, ako pradúci motor jeho auta, ktoré nazval Rocinante – podľa koňa patriaceho Donovi Quijotovi.
„Cestu naprieč Amerikou by som prirovnal k slávnostnej večeri s mnohými chodmi, na ktorú pozvali vyhladovaného človeka. Spočiatku si chce zo všetkého aspoň zobnúť, ale postupom času prichádza na to, že si musí odrieknuť, aby ho neprešla chuť a neotupeli mu chuťové poháriky," pozýva spisovateľ. Tak dobrú chuť!
