Zdá sa, že to bolo len nedávno, čo som sa vybrala za Jozefom Pavlovičom, keď mal osemdesiat rokov. Bol v dobrej kondícii, oceňovali ho, písanie mu išlo. V roku 2012 získal napríklad dve Platinové knihy za knižky pre deti Parádnice zajačice a Rozprávky ostrihané na ježka (z každej knihy sa vtedy predalo viac ako 25-tisíc výtlačkov) a mal aj ocenenie Zlatá kniha za dielo Zajkovia Majko a Kajko (predalo sa viac ako 15-tisíc výtlačkov).
Rozprávkové obočie
Pavlovičovci bývali neďaleko redakcie, na rušnom bratislavskom sídlisku, ale ulička bola tichá, nenápadná. Tvorili ju zadné steny rodinných domov. Ledva sme adresu s kolegom fotografom našli. Keď sa však otvorili dvere, čakal nás čarovný svet Jozefa Pavloviča a on sám, plný energie, veselý.
Poznali sme sa už dávnejšie, vždy sa mi páčilo jeho husté obočie, ktoré by iného človeka robilo prísnym, ale jemu veľmi svedčalo. Robilo z neho tiež rozprávkovú bytosť. Však on všetko menil na rozprávku, na žart, na hádanku, na hru. Aj seba.
Foto: Pravda, Luboš Pilc
Bol samorast
Doma mal plno zaujímavých vecí, ktoré svedčili o jeho záujmoch. Bol hudobník, hľadal samorasty, miloval knižky. To všetko mal doma okolo seba a to všetko nám chcel ukázať. V interiéri domu boli aj schody a hoci bol osemdesiatnik, vybehli sme po tých schodoch pár ráz, lebo niektoré zaujímavé predmety boli hore. Potom sme si sadli a začal rozprávať.
Bolo to neuveriteľne zábavné a múdre rozprávanie o tom, čo zažil od malička až po tú osemdesiatku. Išiel do podrobností, sedeli sme pri stolíku viac hodín, a vôbec sa neunavil. Jeho reč mala chute, vône, farby. A to, čo hovoril, bolo zemité, racionálne, miestami ako veselá riekanka. Jedna jeho kniha sa aj volá Rieka rieke riekla. So slovami to vedel, usmievali sa mu, mnohé sa mu rýmovalo.
Vidno to aj na ďalších názvoch – Lienka Anulienka, Dúha farbičky si strúha, Parádnice zajačice atď. Unikátom je ale kniha Deduško Večerníček, ktorá vznikla na podnet scenáristky Anny Minichovej.
Jozef Pavlovič v nej zmenil legendu z obrazovky na živého človeka. Napísal príbehy o všednom živote deduška Večerníčka, o tom, čo všetko robí, keď práve nezažína hviezdy na večernom nebi. „Deduško mal všetko, iba babka mu chýbala,“ žartoval Jozef Pavlovič, bývalý stredoškolský profesor na gymnáziu v Trenčíne, keď sme hovorili o tejto téme.
Sloboda u babky
Bavilo ma počúvať najmä o jeho detstve vo Veľkých Kostoľanoch. Ako miloval svoju babku, ktorá bola veselá a všetko mu dovolila. Ani sa mu vraj nechcelo chodiť do školy, radšej bol u babky. Mama ho po príchode z poľa chcela vychovávať, hneď bol dôvod na vyzauškovanie, s babkou bola sloboda, všetko smel. A u nej počúval aj pri šúpaní kukurice.
Knihy spoznal až neskôr, v škole. Tam mali skriňu, kde boli na poličkách: „To boli moje knihy. My sme doma žiadnu nemali, ani Písmo sväté. To mávali skôr v evanjelických rodinách. Spomínam si, že keď som neskôr prišiel do Trenčína, bola tam veľká knižnica, ale knihovníčka hovorila, že kedysi aj oni mali iba niekoľko knižných poličiek. Takže knihy neboli samozrejmosťou ani inde na Slovensku.“
Za jeden ľudský život sa toho veľa zmenilo. Dnes máme okolo seba veľa kníh a medzi nimi aj vtipné, nápadité a milé tituly Jozefa Pavloviča. Sú na mnohých poličkách a budú sa čítať ďalej.
