Foto: Pravda, Ivan Majerský
Sám Peter Krištúfek tragicky zahynul pred dvoma rokmi. Mal iba štyridsaťštyri, bol úspešným spisovateľom a obľúbeným človekom. Aj my sme sa s ním priatelili, do Pravda magazínu písal stĺpčeky a poskytol nám zaujímavé rozhovory, pri ktorých sme sa zblížili.
Poznali sme aj jeho mamu, scenáristku Zoru Krištúfkovú, aj otca Petra, ktorý je lekár a ktorý tiež vydal knihu. Písali sme aj o nich. O to viac som bola zvedavá na knihu, ktorá zosnulému Petrovi Krištúfkovi práve vyšla a ktorá naznačuje, že sa týka smrti: Peter sa nám prihovára posmrtne – aké to bude?
Literárny bonbónik
Takéto vydania nie sú už totiž v rukách autora, rozhodujú pozostalí. Tí vyberú texty a zvolia grafickú podobu knihy. Vzhľadom na to, že Peter Krištúfek patril k špičke a bol obklopený schopnými ľuďmi, dalo sa očakávať, že to bude publikácia kvalitná. No je to dokonca literárny bonbónik!
Kniha má síce titul Morytáty, čo znamená, že ide o strašidelné príbehy súvisiace so smrťou a záhrobím, ale pôsobí veľmi živo.
Foto: Artforum
Formát je iba vreckový, malý štvorček, ale dominuje rubínová farba, ktorá pripomína farbu krvi. Na obálke i na ilustráciách Pala Čejku je síce smrtka, ale tak originálne stvárnená, že z nej nemáme hrôzu, skôr pôžitok.
Celá kniha je v sýtom červenom tóne, červené sú všetky stránky, vyzerá nápadne, ale je vkusná. Čitateľ má pocit, že drží v ruke pomník pre Petra Krištúfka. Vrúcny, premyslený, elegantný, s prímesou humoru a s prekvapením. Písmo je veľmi zvláštne.
V doslove k Morytátom píše dizajnér a grafik knihy Palo Bálik práve o písme, ktoré v knihe použil. Je to vraj upravený starodávny typ písma, ktorý rešpektuje súčasný pohľad na barokovú estetiku.
Pripomína, že Peter Krištúfek bol aj veľký zberateľ a miloval najmä staré písomnosti. Raz našiel u starenky v starom dome za policou s kompótmi arcibiskupský zápisník z obdobia baroka a nález radostne oznámil aj Palovi Bálikovi.
Premietlo sa to až do súčasnej publikácie. Vďaka tomu má totiž nová kniha aj nádych záhadnosti starých písomnosti, rytín či farbotlače. V pocite z nej je aj tá chvíľa, keď Peter našiel starý zápisník.
Bavil sa strachom
No a čo samotné poviedky? Peter by sa totiž zrejme potešil z perfektnej úpravy, ale bol by zvedavý najmä na to, čo si čitatelia myslia o jeho morytátoch. Naskakujú im zimomriavky? Vyšlo to?
Dokáže ich ešte, po hrôze, ktorú im pripravil svojou predčasnou smrťou, trocha vystrašiť? Určite. Našla som si v knižke jednoduché poviedky, v ktorých sa autor sústredil na vyvolanie emócie, a prekvapili ma.
Napríklad v baladickej poviedke Dieťa píše o matke, ktorá spáchala zločin a teraz trpí v mukách. Zavýja vietor a komín skrýva tajomstvo.
Je zaujímavé spoznávať Petra Krištúfka, ktorý rád písal objemné knihy, aj ako autora krátkych próz, a to dokonca s problematikou hriešnic.
Vidno, že po textoch, v ktorých riešil veľké dejinné témy, si priam užíval tvorbu, ktorá mu dávala voľnosť a možnosť pohrať sa s čitateľom.
Úvodná poviedka Bozk je napríklad šialenou minikriminálkou, s nečakanou zápletkou aj rozuzlením. Poviedok je trinásť a sú rozmanité. Niektoré sú vecné, iné filozofické.
Posledná, nazvaná Utopení, je umeleckou skicou, ktorá naznačuje výhody pokoja po smrti, ale je aj malou reportážou z dna oceánu, kde ležia utopení.
Z tejto poviedky je aj citát na zadnej obálke knihy: „Tu, na dne, vládne mier, na všetko môžeme v tichu zabudnúť.“ Tieto slová môžeme chápať, ako spisovateľov odkaz, ale kniha ich ponúka viac.
Peter Krištúfek sa pri písaní týchto próz evidentne bavil, bavil sa strachom a tým sa ho asi aj zbavoval. Aj jeho Morytáty namiesto depresií, smútenia a nostalgie vyvolávajú úsmev a posilňujú.
