Tajíte či netajíte svoju identitu? Vaše skutočné meno si môžu čitatelia prečítať hneď na záložke knihy.
Keď som získal ocenenie Slovenský knižný debutant roka Panta Rhei 2019, odtajnil som sa a prezradil som svoje skutočné meno Peter Chudý. Chýbal mi kontakt s čitateľmi.
Kto vymyslel pseudonym?
Prvú knihu Mafiánska poprava? som začal písať ešte ako policajt. Keďže som písal dosť kriticky do vlastných radov, asi by nebolo vhodné, aby kniha vyšla pod mojím menom. Preto som si zvolil pseudonym Šloser.
Po nemecky schliessen znamená zatvoriť, chcete tým zločincom naznačiť, že ich pozatvárate?
Nie som síce jazykovo veľmi zdatný – okrem ruského jazyka, ale po nemecky Schlosser znamená zámočník. Moja mama sa za slobodna volala Schlosserová, písané po nemecky. Chcel som si uctiť jej pamiatku, už je totiž 30 rokov nebohá. Myslel som si, že by určite bola hrdá a prežívala by pocit šťastia so mnou. Uvažoval som aj nad pseudonymom Kolonel, lebo to znamená v angličtine plukovník, to som mal aj na vizitke. Ale radšej som sa rozhodol pre pseudonym pripomínajúci mi moju drahú mamu.
Hneď v úvode knihy sa pýtate, či naša spoločnosť dospela do štádia, že môžeme nahlas a bez obáv povedať pravdu, a pokračujete: Že nie? Možno aj preto sa dej tejto knihy odohráva v roku 2030. Práve robíme rozhovor pre Pravda magazín a zaujíma nás pravda.
Knihu som začal písať pred rokom a pol, nechcel by som, aby bol tento rozhovor politicky orientovaný, ale až v posledných mesiacoch sa začalo vznášať obvinenie vysokým policajným funkcionárom. NAKA zadržala špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika, donedávna nebola vôľa, aby sa skutky verejných činiteľov odhaľovali a aby sa im vznášalo obvinenie. Poznal som silu chorého systému a v kútiku duše som mal obavu, že knihu nikto nevydá.
Foto: archív Petra Šlosera
Tiež čitateľom ďakujete za záujem o túto a nasledujúce šloserovky inšpirované skutočnosťou. Koľko kníh vlastne plánujete?
V hlave mám za 30 rokov, čo som bol policajt, a hlavne za posledných desať rokov, keď som pôsobil na niekoľkých špecializovaných útvaroch, toľko tém, že by som mohol napísať niekoľko desiatok kníh. Oslovilo ma niekoľko bývalých policajtov s naozaj zaujímavými prípadmi, či by som o nich nenapísal. Neviem, či napíšem knihu aj na základe ich informácií, ani neviem, či sa moje vlastné námety niekedy nevyčerpajú – veď sa aj hovorí, každá studňa raz vyschne, ale nepočítal som to. Kým som začal písať prvú knihu, na papier som si poznačil názvy prípadov, o ktorých by som vedel čo najlepšie napísať. Pre príbeh opísaný v knihe Mafiánska poprava? som sa rozhodol, pretože som vypočúval páchateľa a vedel som o ňom skoro všetko.
Čo bol však prvotný impulz písať? Inšpiroval vás úspech Dominika Dána a povedali ste si, že by ste to zvládli tiež?
Začal som písať, lebo najvyšší policajní funkcionári sa ma snažili zbaviť. Robili so mnou personálne pohovory, aby som odišiel z funkcie. Vyjadrovali sa, že ma minister vnútra odvolá a že mi vznesú obvinenie. Nebál som sa, pretože môj štít bol čistý. V Policajnom zbore to funguje tak, že keď si nadriadený zavolá podriadeného s takýmito argumentmi, tak policajt odíde do civilu. Ale ja som tomu, čo so mnou robil personálne pohovory, povedal: Čo by spravil policajt, ktorý má odslúžených 25 rokov a má nárok na výsluhový dôchodok? Odíde do civilu, lebo chce mať pokoj. Ale ja som povedal, že nič z toho nie je pravda, viem to aj papierovo podložiť, takže neodídem, nech robia, čo chcú. Oslovil som aj jednu známu právničku, predložil som jej materiály a ona povedala, že ma bude zastupovať. A nakoniec som prežil aj takého Gašpara.
Cítite sa už viac ako spisovateľ než vyšetrovateľ?
Myslím si, že po napísaní dvoch kníh sa ešte nemôžem cítiť ako spisovateľ. Prirovnal by som to k policajtovi, ktorý objasní dva prípady – ten ešte tiež nie je špecialista vo svojom odbore. Ako policajt som sa učil celý život, 30 rokov. Posledné miesto, ktoré som zastával, bol riaditeľ úradu kriminálnej polície na policajnom prezídiu, ten najmä metodicky riadi všetky kriminálne polície po Slovensku na okresných a krajských riaditeľstvách. Boli sme dosť veľký úrad so širokou pôsobnosťou, ale stále som sa učil a študoval nové veci. Aj ako spisovateľ som na začiatku, možno pri desiatej knihe sa budem cítiť komfortnejšie.
Ste teda stále vyšetrovateľ?
Vyšetrovateľ je policajt, ktorý spraví vyšetrovateľské skúšky a ktorého minister vnútra určí za vyšetrovateľa. V Policajnom zbore je niekoľko služieb: operatíva, vyšetrovateľ, ktorý vykonáva procesné úkony, poriadková polícia, dopravná a ďalšie. Ako policajt som začínal ako spracovateľ, teraz sa to volá skrátený vyšetrovateľ, a vznášal som aj vtedy obvinenia, po čase som prestúpil na kriminálnu políciu a riadil som vyšetrovateľov a kontroloval ich. Ale tak ako Dominik Dán nebol vyšetrovateľ, ani ja som nebol ministrom vnútra určený ako vyšetrovateľ. Môžete ma nazvať kriminalista.
Priblížite svoju kariéru v skratke?
Do Policajného zboru som nastúpil 1. 9. 1987 v Petržalke na Gercenovej ulici. V roku 1992 som prešiel z rodinných dôvodov na obvodné oddelenie do Prievidze, potom na kriminálke som prešiel viacerými funkciami, bol som riaditeľ kriminálky, potom okresný riaditeľ a odtiaľ som prešiel na ÚBOK – Úrad boja proti organizovanej kriminalite, čo bol predchodca dnešnej NAKA. Spadal pod nás Trenčiansky, Trnavský a Nitriansky kraj, tam som bol riaditeľ. Keď sa v roku 2010 stal Spišiak policajným prezidentom, nastal veľký odliv policajtov, lebo si obsadzovali miesta svojimi ľuďmi a na moje miesto prišiel človek, ktorý má dnes vznesené obvinenie za spoluprácu so zločineckou skupinou. Ďalší dvaja moji predchodcovia na riaditeľských stoličkách majú tiež vznesené obvinenie ako členovia zločineckej skupiny a na jedného z nich je vydaný medzinárodný zatykač. Keď v decembri 2012 vznikla NAKA, bol som zástupca na protizločineckej jednotke. Potom som bol personálne degradovaný, ponúkli mi iné riaditeľské miesto, ktoré som musel pod hrozbou reorganizácie prijať, a po vydaní rozkazu o preložení mi povedali, že niekto tam tlačí svojho človeka. Skončilo sa to tak, že na špecializovanom útvare zo mňa urobili radového policajta. V tom období som mal veľa času, začal som písať svoju prvú knihu Mafiánska poprava? a za tri mesiace som ju takmer dokončil. Potom mi ponúkli miesto riaditeľa úradu kriminálnej polície.
Hneď vám napadlo poslať knihu do vydavateľstva alebo vás ktosi povzbudzoval?
Ani som ju nechcel poslať, ale debatovali sme so spolužiakom zo stredoškolských čias, on je kňaz a zaujímal sa o slovenskú kriminálnu scénu. Odporučil mi, nech to pošlem do vydavateľstva. Poslúchol som ho a z vydavateľstva sa ozvali, že sa im rukopis páči. a zaujímal sa o slovenskú kriminálnu scénu. Odporučil mi, nech to pošlem do vydavateľstva. Poslúchol som ho a z vydavateľstva sa ozvali, že sa im rukopis páči.
To musela byť pre vás satisfakcia. Písali ste knihu ako akúsi psychoterapiu? Písalo sa vám ľahko?
Pri písaní sa mi to celé priam premietalo pred očami. Neviem, ako píšu autori sci-fi či vymyslených hororov, ale mne sa písalo ľahko.
Foto: archív Petra Šlosera
Vymysleli ste si Policajnú kriminálnu agentúru PAKA – prečo?
Bol som jeden zo štyroch policajtov, ktorí stáli pri vzniku NAKA, nechám na čitateľov, aby sa zamysleli, či je NAKA PAKA. Ale moje knihy sú inšpirované skutočnosťou.
V knihe napríklad máte mesto Zobor – to má byť Nitra?
Vidíte, preto som sa presunul až do roku 2030. Dej knihy sa začína v roku 2017 a ja nechám na posúdenie čitateľov, či je mesto Zobor Nitra, alebo sa tak v roku 2030 bude volať nejaké iné. Keby som to mesto chcel nazvať Bratislava či Nitra, tak by som ho tak nazval.
Takže s čitateľom hráte trochu hru na hádanky?
Niežeby som sa chcel za niečo skrývať, ale každý autor v tomto žánri píše, že podobnosť so skutočnými postavami je čiste náhodná, ja som si tiež vymyslel podobnú formulku ako ochranu pred prípadnými súdnymi žalobami. Tá moja znie: „Tak ako v každej rozprávke dobro víťazí nad zlom, postavy, udalosti a miesta deja sú vymyslené, tak aj v tejto knihe dobro víťazí nad zlom, postavy, udalosti a miesta deja sú vymyslené. Alebo?“ To, či čitateľom dej knihy niečo pripomenie, nechám na nich.
Ako policajt ste vraj pracovali dvanásť hodín denne. Teraz pracujete menej či viac?
Teraz ráno vstávam so sliepkami, potom sa celý deň – ak mi to domáce práce umožnia – venujem problematike kníh, samovzdelávaniu a komunikácii s čitateľmi.
Všetky informácie, čo potrebujete ku knihe, si pamätáte, robíte si poznámky alebo využívate policajné spisy?
Nepotrebujem využívať spisy. Keď človek ide na miesto činu, vidí tam mŕtvolu, krv, a zbraň a pátra po páchateľovi. Dobrý policajt sa musí vžiť do mysle páchateľa: ako na miesto činu prišiel, čo tam robil, ako odišiel, ako sa na čin pripravoval, či sa snažil zamiesť stopy. Keď na tých prípadoch pracujete, rozmýšľate nad nimi, tak si to musíte zapamätať – alzheimera zatiaľ nemám. Pri zaujímavom rozhovore, keď sa mi niečo hodí do knihy, si urobím poznámku.
Akí sú zločinci? Sú to inteligentní ľudia?
Pri kontakte s policajtmi, keď vidia, že im horí za pätami, snažia sa správať inteligentne a slušne. Vôbec nie sú vulgárni. Obe moje knihy sú bez vulgarizmov. Aj mafiáni sa pri stretnutí s policajtmi vyjadrujú slušne, nepoužívajú vulgarizmy.
Máte ako bývalý kriminalista pri písaní výhodu oproti autorom bez tejto osobnej pracovnej skúsenosti?
Iní spisovatelia sú možno rozpísanejší ako ja, ale ja mám výhodu, že som to, o čom píšem, videl a zažil. To je môj bonus, čo môže čitateľov zaujať.
Vaša kniha sa začína podrobným popisom okolia a tmy, vnímajú policajti všetky tieto okolnosti a prírodu?
Keď sa robí obhliadka miesta činu, jeden z povinných bodov je aj zapísanie teploty, či prší, alebo svieti slnko. Policajti musia vnímať všetko, čo sa týka prostredia.
Ako spisovateľ tento popis okolia musíte beletrizovať. Ako vám to ide? Hneď v prvej kapitole napríklad píšete: „Nočná krajina vydávala strašidelné zvuky za aktívneho hukotu neďalekého potoka.“
Keď je niekde chata, je tam blízko potok a v noci je ticho, tak je ten potok počuť hučať.
Čítate aj vy sám detektívky?
Ako policajt som na čítanie nemal veľa času, lebo som chodil na ubytovňu večer o ôsmej či o deviatej zmordovaný. Takže sprcha, oholiť sa a spať. Ale keď som sa dal na písanie, prečítal som si pár takýchto kníh. Spomeniem knihu Vyšetrovateľka, ktorú napísala moja kolegyňa. Teraz sa teším na knihu Třicet let pod přísahou českého kolegu Roberta Šlachtu z Útvaru pro odhalování organizovaného zločinu. Ako policajt som čítal aj niekoľko kníh od Philipa Carla – Mraziar je z prostredia talianskej mafie pôsobiacej v Amerike. Mám rád aj Nesbove knihy. Viete, keď som sa však dozvedel, že moja kniha má 416 strán, zľakol som sa. Hneď som doma začal pravítkom merať hrúbku kníh…
Báli ste sa, že hrubú knihu ľudia neprečítajú?
Áno, ale dočítali ju.
Prezradíte tým, čo váš debut nečítali, o čom je Mafiánska poprava? Druhá kniha však nie je jej pokračovaním, dajú sa čítať nezávisle od seba.
Vôbec nesúvisia. Prvá kniha bola o podnikateľovi, ktorý nechcel platiť výpalné. V úvode knihy bol brutálne zavraždený. Policajti sa snažili tento zločin vyšetriť, ale ich kriví kolegovia, s ktorými som sa aj ja stretal za svojej kariéry, sa im v tom snažili zabrániť. Vyšší nadriadení boli prepojení s podplatnými politikmi a ľuďmi z organizovaného zločinu. Ale neprezradím, ako sa to skončilo a kto bol vrah.
Tak už navnaďte aj na Políciu v rukách mafie.
V tejto knihe je menej krvi ako v prvej. Už pri prvej knihe mi jeden čitateľ písal: Málo krvi. A ja som mu odpísal, že v druhej knihe bude krvi ešte menej, ale zato viacej špiny. Táto kniha je o prepojení polície a politikov s organizovaným zločinom.
Poctivo odpisujete čitateľom? Už zistili vašu adresu?
Píšu mi na facebook či instagram. Môj najmladší čitateľ bol štrnásťročný bloger a najstaršia čitateľka bola 89-ročná žena.
Viete, prečo sú slovenské detektívky také úspešné?
Myslím, že ľudia ich čítajú preto, že sú nahnevaní na chorý systém, ktorý tu ešte nedávno existoval. Možno aj oni hľadajú páchateľa a toho knižného chcú prepojiť s reálnym z prostredia politiky či polície.
Dávate rukopis čítať niekomu z rodiny?
Nie, mám zopár veľmi dobrých známych, kolegov, ktorým som dal oba rukopisy prečítať, aby som si ako policajt nepokazil meno. Knihu som napísal sám, ale človek sa učí celý život. Preto som aj ja po rade s odborníkmi v pôvodnom rukopise robil nejaké korekcie.
Peter Šloser
Narodil sa ako Peter Chudý 29. septembra 1967 v Topoľčanoch, vyštudoval Gymnázium Topoľčany a Akadémiu Policajného zboru. Občanom začal slúžiť v roku 1987 v policajnej škole v Pezinku a o rok neskôr už v teréne na najväčšom bratislavskom sídlisku. Po pár rokoch už v Prievidzi uniformu vymenil za civilný odev policajta na kriminálke. Vrchol na okrese ako okresný riaditeľ ho v kariére posunul na policajné prezídium, kde pôsobil v riadiacich pozíciách štyroch špecializovaných útvarov určených na boj s organizovaným zločinom.
