Foto: Marenčin PT
Viete si predstaviť, že by po ulici jazdili len autá bez šoférov a stroje by boli celkom autonómne? Že by sa „živly“ revoltujúce proti režimu opäť schádzali tajne po bytoch ako kedysi? Alebo že by si ľudia vedeli upravovať svoje gény tak, ako na plastickej chirurgii krivé nosy či ženské prsia? A čo by sa stalo, keby existovala alternatívna minulosť a v roku 1968 by nás namiesto „spriatelených“ armád obsadili vojská NATO? A keby tak vírusová izolácia trvala celé roky?
Kniha Čierny lev je bodkou za týmto rokom, pretože hovorí o všetkom, čo nám dnes nejde z hlavy. A ani do hlavy. Absurdita dnešných čias vedie autora k ešte absurdnejším víziám, ktoré dráždia predstavivosť. Ešte pred rokom by sme ich možno mali za obyčajné sci-fi. No teraz sme ochotní pozrieť sa do očí aj „čiernemu levovi“, lebo chceme veriť, že na nás cerí zuby iba z klietky.
Žiadny strach, Michal Hvorecký je skúsený sprievodca. V jeho zrkadle, ktoré ukazuje budúcnosť, vidíme skôr dnešok – a je to pohľad absurdný aj zábavný, neistý, ale stále čistý.
Témy, ktoré hryzú
Foto: Martina Šimkovičová
Práve preto nie je izolácia zďaleka jedinou Hvoreckého témou, medzi 11 poviedkami majú miesto aj postavy ako imigrantka Aiša, ktorá aj na Slovensku chce byť človekom, náboženský fanatik, ktorý lieči homosexuálov, populistický politik, ktorý by sa ľuďom najradšej rozdal, no nemôže sa rozdať celý, tak rozdáva aspoň svoje gény, ale aj vyza, ktorá uviazla v Dunaji a nemôže sa dostať domov do mora. Témy, ktoré mnohých hryzú, ale teraz ustúpili nášmu strachu.
„Spojilo nás, že sme obaja zostali sami. S ním som sa ani uväznená medzi štyrmi stenami necítila osamelá, občas sme sa dotkli, aspoň cez monitor, a brušká prstov sa mi chveli,“ hovorí hrdinka prvej poviedky z postkoronovej doby nazvanej Intímna vzdialenosť. Jej hrdinovia sa spoznali v škole, kým sa vírusové prázdniny premenili na nekonečné.
„Zákony neplatili. Najprv ešte nie, potom už nie. On myslí srdcom, nie je ako oni,“ predstavuje Hvorecký hrdinu druhej poviedky We are family, pri ktorej sa určite usmejete, hoci aj trpko.
„Brežnev okupáciu ostro odsúdil ako porušenie Charty OSN a žiadal zvolanie mimoriadnej Rady bezpečnosti, čo však USA vetovali.“ Reč je o okupácii Československa vojskami NATO v roku 1968. Čo poviete, ako by taká verzia dejín zmenila naše životy? Okrem iného vďaka tejto poviedke odhalíte aj dlho utajované skutočné okolnosti vzniku legendárnej fotografie človeka s odhalenou hruďou pred hlavňou tanku!
Tretia poviedka, nazvaná U. R. U. je odkazom na Čapkovu hru R. U. R. a odohráva sa presne 2. januára 2121, na dvojsté výročie jej uvedenia, keď roboti pôvodne plánovali vytvoriť pre človeka raj za zemi. Ako by asi vyzeral?
„Rodičia ma od troch rokov čipovali vedomosťami, síce lacnými napodobeninami, ale predsa. Hrozivé, koľkí si ich dnes nemôžu dovoliť,“ spomína na detstvo Editorka, ktorá v poviedke upravuje ľudský genóm a rozpoznáva vyše šesťstotisíc genetických ochorení. Jednu zásadnú vec si však nevšimla…
„Mala som už stodeväťdesiatdeväť rokov, no nenechali ma ani poriadne zomrieť… Staroba ma zmenila,“ vzdychne si vyza, ktorá celý život prežila v Dunaji, už dávno nie krásnom ani modrom. No keď už si myslíte, že je so všetkým amen, človek predsa spraví pre prírodu to, čo má – aspoň v poviedke Druhý Dunaj.
Budúcnosť či minulosť?
„Vyzeralo to tak, že mladá sýrska feministka (Aiša) urazila všetkých: katolíkov, nacionalistov, vládu a azda aj hokejistov, kuchárky aj upratovačky… Premiér pre jej spoveď zvolal tlačovku, na ktorej rozprával o tom, že republiku sme si nevybudovali pre cudzincov, o slovanskej pohostinnosti a potom neurčito hrozil.“ Hvorecký priznáva, že „byť občanom mojej republiky je veľké umenie“. O čo vlastne ide tej cudzinke?
V ďalšej poviedke sa ocitneme na reparačnej terapii, kde sa oboznámime s bizarným postupom „prevencie homosexuálnej príťažlivosti“, potom na ceste vlakom do 90. rokov spoznáme dievčinu s warholovskými nohami a budeme svedkami poriadnej nakladačky medzi dvoma názorovými protivníkmi v priamom televíznom prenose.
A nakoniec sa oblúkom vrátime rovno na začiatok, do postkoronových čias, ibaže tentoraz na bezpečnosť dohliadajú drony. Veď každý musí z niečoho žiť a za lajkovanie vládnych videí ti dovolia aj voliť… Pred tými, čo sú na svete o pár rokov viac, možno zablikajú kontrolky: je toto budúcnosť alebo minulosť?
Michal Hvorecký prichádza s nanajvýš aktuálnou a príťažlivou zbierkou poviedok, v ktorých sa hranice medzi možným a nemožným stierajú a ľudia hľadajú, o čo sa oprieť. Svet sa zmenil, ale stále je dosť toho, z čoho sa môžeme tešiť a na čom sa dá stavať. Láska naživo. Ožívajúca príroda. Uzdravujúci smiech. A úľava, keď sa dá vysmiať hlupákom a dať po papuli falošným hráčom, že podvádzajú. Aspoň obrazne, hoci naživo to padne lepšie…
