Sám autor v úvode knihy skromne podotýka, že jeho denník z rokov 1987 – 1989 nie je dokumentom doby, že môže byť nanajvýš jej ilustráciou, subjektívnym odrazom vtedajšieho života a prostredia, v ktorom sa pohyboval. Ide však o dôležité svedectvo i zaujímavé čítanie, lebo vieme, čo to boli za roky a akému historickému zlomu predchádzali. Okrem pohľadu do redakčnej "kuchyne“ jedného z najkritickejších slovenských týždenníkov tých čias nám Polákove zápisky umožňujú nazrieť za kulisy vtedajšej politickej scény. Keďže vydavateľom časopisu bolo ústredie KSS, šéfredaktor mal prístup do politických kuloárov v Bratislave i v Prahe.
Okrem pohľadu do redakčnej "kuchyne“ jedného z najkritickejších slovenských týždenníkov tých čias nám Polákove zápisky umožňujú nazrieť za kulisy vtedajšej politickej scény.
Do Nového slova a jeho prílohy Nedeľa (dlho suplovala nejestvujúci kultúrny týždenník na Slovensku) prispievali aj vedci, umelci a vôbec intelektuáli, ktorí mali bližšie k disentu než k vládnucej strane. Autor knihy popretkával svoje denníkové záznamy výberovou bibliografiou článkov, uverejnených za tri spomínané roky. Medzi autormi nájdeme ľudí, ktorí sa neskôr stali aktérmi nežnej revolúcie a dnes sú známi ako (stredo)pravicoví alebo liberálni politici.
Kniha odhaľuje metódy a mechanizmy skrytej cenzúry, ktorú uskutočňoval politický vydavateľ vo vzťahu k "svojim“ médiám. Možnosti sebaobrany redakcie boli nepatrné a najmä šéfredaktor sa často pohyboval po veľmi tenkom ľade. Každú chvíľu mohol byť odvolaný, a to aj za články, ktoré sa z dnešného pohľadu zdajú byť úplne "nevinné“. Ako bol napríklad príspevok redaktorky O. Gáfrikovej z októbra 1988, spochybňujúci myšlienku urobiť z Grasalkovičovho paláca v Bratislave (dnešný Prezidentský palác) Ústredný dom učiteľov. "Ráno mi zavolal rozzúrený Ševc (vedúci oddelenia školstva a vedy ÚV KSS, Biľakov zať), ako sme si dovolili uverejniť článok urážajúci učiteľov“.
Obhájiť na tú dobu kritické príspevky sa vedeniu Nového slova darilo aj vďaka proreformným komunistom v redakčnej rade a v aparáte strany (V. Plevza, P. Weiss, V. Trvala, J. Tomek a i.). Prevahu však mali tí, ktorým Gorbačovova politika perestrojky/prestavby od začiatku ležala v žalúdku a predovšetkým ideologický tajomník Ľ. Pezlár. "Čo budeme robiť pod vládou tohto Ľudovíta, ktorý si myslí, že strana to je on?“ povzdychol si šéfredaktor 24. januára 1988.
Autentických výpovedí o tom, čo sa dialo vnútri bývalej štátostrany na prahu prevratných zmien, je dokonca po troch desaťročiach málo.
Mimoriadne zaujímavé sú záznamy z konca novembra 1989, keď KSČ prestala byť vládnucou stranou. Z denníka: "Keď nechcelo prestavbu vedenie strany, vnútilo ju strane všeľudové hnutie“. Autor popisuje kuriózne situácie, napr. vznik pobočky VPN vo Vydavateľstve Pravda (čiže v straníckom zariadení KSS) alebo chaotickú činnosť Akčného výboru KSS (nahradil ústredný výbor). Polák bol krátko jeho tlačovým tajomníkom.
Autentických výpovedí o tom, čo sa dialo vnútri bývalej štátostrany na prahu prevratných zmien, je dokonca po troch desaťročiach málo, priam ako šafranu. Kniha preto môže zaujať aj historikov a tých bádateľov, ktorí sa venujú skúmaniu spomínaného obdobia.