Recenzia knihy: Veronika Šikulová videla báseň v rieke

, 30.01.2021 16:00

Hlavnou postavou novej knihy Veroniky Šikulovej Tremolo ostinato je ona sama. A možno aj my. Autorka prežíva život podobný nášmu, v podobnom prostredí a čase, len sa viac zastavuje, viac si zapamätá, poznamená.

Veronika Šikulová
Veronika Šikulová Autor: Robert Hüttner, Pravda

Vie dať textu rytmus, farbu, melódiu. Je z toho neromán, ktorý však obsahuje množstvo príbehov, osudov a drám. Opakujú sa postavy, motívy, miesta, ale stále je to inak. A stále je to zaujímavé a stále nás to vedie inam.

Tremolo ostinato je hudobný výraz pre takéto opakovanie, pre chvejivý, trasľavý tón, ktorý sa v melódii vracia. Názov Tremolo ostinato teda výborne vystihuje náladu aj kompozíciu diela.

Možno bol aj programom: zámerne zvolená metóda opakovania dovoľuje autorke radiť do nerománu kapitoly zdanlivo nesúrodé, rôznej úrovne i žánru. Raz je to lyrika, raz esej, raz denníkový záznam, inokedy úryvok, vtip, slovo z novín, z piesne, riekanka, skrátka citát. A ten je hoci v maďarčine, češtine či ruštine.

Zdá sa, ako keby písala, čo jej slina na jazyk prinesie, ale ak je to tak, prináša jej slina na jazyk aj perfektné state, obrazy, melódie, sumáre. Je to viacvrstvový text, ktorý obsahuje dôverné jednoduché pozorovania (…v zrkadle zazriem ostrú vrásku smerujúcu od kútikov úst ku brade) aj významné posolstvá (Čo odo mňa Boh chce?).

Šikulovej kniha pôsobí ako vriaci hrniec, v ktorom je pretlak. Pretlak je aj v autorke. V záverečnej kapitole píše, že ju rozrušil film o rieke Jenisej, ktorý práve videla v televízii: „Aký hlas a odkiaľ ku mne prehovoril? Po filme si dojatá na terase zapálim a je mi ľúto, že nemám komu povedať, že som videla v zamrznutej rieke báseň.“ Uľavme jej, čítajme ju!

Len aby sa vedelo

Skrátka Veronika Šikulová je taká naša Matka Guráž. Ona vlečie káru a my si sedíme. Je zadychčaná. Kladie si naše otázky, hovorí svoje názory, chce nami pohnúť. Nedáva si servítku pred ústa. Hovorí aj to, čo zraňuje, čo zraňuje aj ju.

Chce, aby sme o všetkom, čo vie ona, vedeli. Nemá iné ambície, nemusíme sa stotožniť, nevnucuje sa, len nech vieme. Ako to u nás bolo, čo sa stalo, kto tam bol, kto to bol, čo to môže znamenať, ako sa nás to týka, čo je na tom krásne, čo je na tom nebezpečné…

Dnes sa veľa hovorí o transparentnosti – Veronika Šikulová môže byť jej tvárou, ako sa dnes hovorí. Nastavuje zrkadlo úbohosti našej bežnej komunikácie.

Šikulová píše o sebe, ale pozor! Je to kniha, nie skutočnosť. Ani ja by som nemala hlavnú postavu stotožňovať s autorkou, lebo svoje rozprávanie uvádza vtipným vyhlásením: „Postavy v tejto knihe sú literárnymi postavami. Pravda nesmie kaziť dobrú pointu.“

Presne tak, nie je to iba rodinná kronika, deje sú dotiahnuté, dané do súvislostí, popremýšľané, precítené. Prechádzajú intelektom autorky, čím získavajú univerzálny význam. Ako ťažko sa to robí, tiež v knihe zaznie:

„Spomeniem si na čosi veselé, na poviedku málo, na odstavec veľa, a koľko je roboty, kým to zo živej reči prenesiem na papier. Ako Mataj z babičkinej rozprávky, ktorý polieval kôstku stromu tak, že nosil vodu v ústach, to vláčim z odstavca do odstavca.“

Chvalabohu, niekto sa ešte trápi s tým, čo napíše, povie…

Vrie to ako v hrnci

V úvode knihy je aj motto (v češtine) od Charlesa Dickensa: „Domov je jméno, slovo, silné slovo, silnější, než může vyslovit šaman, nebo na něž duch odpoví v nejsilnější konjunkci…“

Áno, domov nie je zaklínadlo, to nestačí. Domov je prostredie, kde sa cítime najlepšie, kde to poznáme, vieme z neho čerpať aj v ňom hľadať.

Veronika Šikulová je stále doma. Býva v Modre, tam, kde zostalo jej detstvo. Ani sa nemusí vracať. Je to miesto, kde žili všetci, ktorých mala rada. A je ich veľa, lebo Šikulovcov bolo a je veľa. Veľká rodina, samí zaujímaví ľudia. A pridávali sa k nim aj „cezpoľní“ – rodina z maminej strany, noví príbuzní, kamaráti, rodáci, susedia, spolupracovníci.

Obálka knihy
Obálka knihy Autor: Slovart

Tí ľudia sa autorke vynárajú z hmloviny „životasmrti“ v parádnych okamihoch svojho života. Možno je to na dvorčeku so sudom burčiaku, kde sa na šnúre ligocú priesvitné dámske pančuchy, alebo niekde v čudesnom nočnom výjave, v horúčke, v posteli, v snehu, v tráve, v hrobe, na skúške, všelikde, kde sa len dá ocitnúť.

So Šikulovou je skrátka dobre paprať sa v živote. Koľko má slov! Koľko má lásky, koľko má zlosti! Všetko jej je dobré. Žiadne separovanie, žiadne uhládzanie, sloboda. Cválajúci život vie spomaliť aj zrýchliť, zjemniť aj zdrsniť, ale najmä – doluje z neho energiu, ktorú potom – ako vakcínu, odvodenú z prežitého – nám pichá a je to dokonca príjemné.

Modra udáva tón

Veronika Šikulová sa venuje najmä tomu, čo zažila vo svojej rodine a vo svojom kraji okolo Modry. Mohlo by sa teda zdať, že je to „enem pro nás a pro naše dítky“, ale nájde sa tam celé Slovensko a mal by si to čítať celý svet. Možno by prišiel na iné myšlienky.

Trocha by sa aj rozveselil, hoci to nie spomienkový optimizmus, skôr clivota. Šikulová ale nachádza v unikajúcom čase kontinuitu, pokračovanie, skutočnú hodnotu minulých udalostí. Svojou úprimnosťou navádza na statočnosť, kriesi lásku a rešpekt medzi ľuďmi. Nementoruje pri tom, ani prosebne nefňuká.

Ako poriadna Matka Guráž – však ju poznáme aj zo stránok Pravdy – občas svoje dietky aj poriadne prefliaska.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo. Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#Veronika Šikulová #Tremolo ostinato #recenzia #literatúra #kniha
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku