Nobelovkyňa Oľga Tokarczuk otvára album duše

Kniha je väčšieho formátu, ale príjemne sa drží v rukách. Stránky majú nádych žltej, ako staré fotografie. Vyvolávajú pocit listovania v rodinnom albume, a teda aj vlastné spomienky na minulosť. Na stránkach Stratenej duše je síce cudzí príbeh, ale vnímame ho cez vlastné zážitky. Tokarczuk a Concejo rozprávajú o mužovi, ktorý stratil svoju dušu a čakal roky, kým sa k nemu vrátila.

Obrázky z génov

O mužovi napísala Oľga Tokarczuk krátky, veľmi pôsobivý text. Znie ako rozprávka, ale rozprávky sa stávajú. Dokazujú to obrázky výtvarníčky Joanny Concejo, ktorá s Tokarczukovou už aj v minulosti spolupracovala, majú cit pre podobnú poetiku. Concejo kreslí svet v dojímavých okamihoch. Tie pohľady a pocity máme všetci v génoch. Je to napríklad výjav zo zasneženej krajiny, keď napadol čerstvý sneh, všetko stíchlo, zbelelo, ľudia vyšli von, aby sa potešili. Dospelí držia deti za ruku, sú tam sánky, psíky, snehuliak, lavička, voľnosť medzi stromami. Skrátka, obyčajné šťastie, ktoré nám dnes často chýba.

Nedá sa ísť na tanečnú zábavu ani k moru, a tak si v knižke pozeráme obrázky tanca kdesi pod holým nebom, alebo dieťa, ktoré si prinieslo kýblik, a teraz skúša vstúpiť do mora. Už si omočilo palce nôh, skúša vodu. Takéto radostné zážitky má skoro každý a Joanna Concejo ich kriesi. Privolá aj predstavu vzrušujúcej cesty vlakom: za oknom je obraz neznámej krajiny. A podobný pocit nostalgie vyvoláva kresba cesty, ktorá sa skrúca, a my nevieme, čo je za zákrutou. Zotmelo sa a už sa rozsvecujú lampy v oknách, no nie každý má kam ísť. Tak vojde aspoň do smutna prázdnej krčmy a ticho tam sedí so svojou bolesťou.

To sa už ponárame hlbšie do Tokarczukovej príbehu o mužovi, ktorý stratil dušu. Z jednej stránky knihy na nás pozerá veľký portrét tohto hlavného hrdinu. Čitateľ si ho môže preskúmať. Zoči-voči vyzerá celkom sympaticky, ale to on žil tak, že duša sa naštvala a odišla od neho. Ale po čase mu duša začala chýbať! Ján, lebo tak sa volal, nevedel, čo mu je, išiel k lekárke a tá mu povedala diagnózu. Vysvetlila mu, že rýchlosť pohybu tiel je oveľa väčšia ako rýchlosť pohybu duší, a tak sa môže stať, že telo dušu stratí. Treba ju počkať.

Narástla mu brada

Usadil sa teda, upokojil sa a čakal. Keď duša videla, že to myslí vážne, vrátila sa, ale trvalo to mesiace, ba aj roky. Jánovi narástla brada po pás. Ale keď sa duša vrátila, hneď sa všetko okolo neho rozzelenalo, zakvitlo. Aj v obývačke. Duša je dobré hnojivo. S ňou všetko prekvitá, bez nej vädne. Muž napríklad vyšiel do záhrady, zasadil kufre a vyrástli mu z nich obrovské dyne. Bol spokojný a šťastný. Vrátil sa doňho chlapec, ktorým kedysi bol. A je spokojný. Stačí mu jeho útulný domov, tkaný koberček, mačička, starý porcelán v kredenci, stoličky, vázy, obrázky na stenách. Okno so záclonkou a šálka čaju…

Doma je dobre. Tam je naša duša, tam môže byť harmónia, múdrosť a krása. Tam to je v našich rukách. Kniha Stratená duša je pre celú rodinu, možno ju čítať s deťmi, pozerať si ju v samote. Je to akýsi kľúč k rovnováhe aj v týchto ťažkých časoch. Svedčí o tom, že šťastie sa dá stvoriť z mála. Len nesmie chýbať duša.