Foto: Literárna bašta, 2020
Poľská autorka píše pod pseudonymom Olga Hund a jej prvotina Psy malých plemien je drsná. Surová. Bez pátosu či nostalgie. Jej lakonický, takmer denníkový záznam udalostí a postáv maľuje obraz drsnej reality, keď za zamrežovanými oknami uzavretého oddelenia sa aj veci dennej potreby ako mydlo či káva stávajú nedostatkovým tovarom a ľudská dôstojnosť je to posledné, o čo by sa personál, ale aj príbuzní mohli zaujímať.
„Odkiaľ sme tu a prečo sa to stalo? U mňa sa to všetko začalo vlkmi. Vlky, ktoré niekto vypustil hore a teraz kráčajú po oblakoch posypaných soľou. A nič, ale vôbec nič sa im na mne nepáči. Vyzerajú vyhladované. Ja však viem, že to nie sú vlky, ale psy malých plemien. Tú soľ na oblakoch hryzú od zlosti. A tie ťažké slané oblaky sa mi hromadili nad hlavou, a keď sa ich nakopilo, poslali ma sem – do Kobierzyna,“ tak vysvetľuje rozprávačka spolupacientkam svoju situáciu.
Tieto psy malých plemien nie sú nebezpečné. Štekajú, ostro a riadne nahlas len preto, aby všetkých upozornili, že tu niečo nie je v poriadku. Až keď si ich nikto nevšíma, potom možno aj hryzú, občas aj silno. Ťahajú nás za gate, otravujú – ale čo si vyslúžia? Väčšinou ich odkopnú…
Tá naša nemocnica pripomína preľudnenú loď, ktorá sa hojdá na rozbúrenom oceáne. Je to akási antiarcha, plná smutných a osamelých žien s fatálnou kombináciou génov, žien, určených na úhyn. Antiarchu nikto nezachraňuje a nikam nesmeruje.
Olga Hund podáva otrasné svedectvo nielen o stave psychiatrie v Poľsku. Bolo by chybou myslieť si, že obraz blúdiacich ľudských duší, stratených bez pomoci a podpory, patrí len na psychiatriu. Jej kniha je obžalobou celej spoločnosti, v ktorej na liečenie rán na duši nie je miesto ani čas.
"Tá naša nemocnica pripomína preľudnenú loď, ktorá sa hojdá na rozbúrenom oceáne. Je to akási antiarcha, plná smutných a osamelých žien s fatálnou kombináciou génov, žien, určených na úhyn. Antiarchu nikto nezachraňuje a nikam nesmeruje,“ píše Olga Hund.
Napriek drsnej realite Olge Hund nechýba irónia, keď predkladá "odborný“ test na depresiu v znení: Máš depresiu? Označ odpoveď Áno – Nie. Alebo keď popisuje nezmyselné denné aktivity pacientov s lepením koláží a komunitné stretnutia, ktoré sú vystrihnutou karikatúrou domových schôdzí. A k tomu ten večný smrad na oddelení spôsobený obyčajnou zápchou, ktorá je dôsledkom kombinácie liekov, zmeny prostredia aj stravy, špinavé sprchy, zamknuté kanvice na čaj či kávu a drobné ľudské škriepky vo svete so zamrežovanými oknami. Nešetrí ani príbuzných, matku, ktorá tehotnej dcére chodí odjedať z obedov, manžela, ktorý sa sestričkám chváli, ako si ženu celú "vypucovať“ do čistučka, a ani tých, čo prídu raz a rýchlo utekajú, lebo im tento svet naháňa strach. Ani nevedia, že v ňom žijú tiež, sú jeho súčasťou.
"Ľudia si myslia, že na psychiatrických oddeleniach sa nachádzajú iba masové vrahyne, bosorky, bylinkárky, ktoré hovoria jazykmi, potomkyne spazmatických a besných zvierat, ktoré sa narodili už so zubami a šiestym prstom. To tiež. Ale väčšina dievčat na oddeleniach nie je až taká šialená a dobre si pamätá, čo im robili otcovia, ujovia, muži, matky, čo im robila cirkev, sociálka alebo trh práce,“ podotýka autorka.
Hoci autorka vychádza z poľských reálií a podľa všetkého aj z osobnej skúsenosti, Psy malých plemien nepatria len do jej rodnej krajiny. Kto bol v takej nemocnici niekedy aspoň na návšteve, vie, ako to chodí aj tu. "Vlastne všetko, čo som tu napísala, rozprávam dievčatám. Hovorím práve o nich, ale o sebe tiež: že sa nevolám Hund. Mohla som si vybrať bežnejšie meno, ale vtedy by vám mohlo uniknúť a zabudli by ste. A ja nechcem zostať úplne sama. No a najviac na svete chcem: lásku, lásku a peniaze,“ končí Olga Hund svoju správu o stave sveta, za ktorú získala literárne ceny.
