Zdá sa, že literárnych talentov máme na Slovensku dosť. Má ich aj kto čítať? Cítite záujem verejnosti o Anasoft litera?
Anasoft litera nesúvisí len s literárnymi talentami, pretože sú do nej automaticky nominované všetky prózy z predchádzajúceho roka – dobré aj zlé. Neviem, či ich má kto čítať, ale verím, že práve Anasoft litera upozorní verejnosť na výnimočné knihy, hoci aj tým, že desať vybraných próz propaguje prostredníctvom sociálnych sietí, médií či kníhkupectiev.
No a talentov máme v literatúre primerane – podobne ako v iných krajinách či v oblastiach nášho života (v športe, vede, hudbe a i.) – ale grafomanov je oveľa viac. To však považujem za prirodzené: každý síce môže, no nie každý aj vie písať.
Aké máte pocity pri čítaní a hodnotení kníh od slovenských autorov? Zažívate radosť alebo aj rozčarovanie, keď vidíte v knihe chyby či premárnenú šancu?
Položili ste veľa otázok, na ktoré je ťažké odpovedať pár vetami. Čítanie je mojou prácou, ktorá ma baví, ale niekedy i nudí alebo namáha – knihy si ako porotkyňa, pedagogička či kritička nevyberám. Chcela by som čítať len kvalitné texty, ale učím ponovembrovú slovenskú literatúru a najprv tie dobré diela musím nájsť medzi množstvom nekvalitných.
Ja už knihy veľmi „neprežívam“, nie som nešťastná ani nazlostená, keď sa autorovi text nepodarí, veď napokon on sa ho usiloval napísať s najlepším (s)vedomím. Pokúšam sa udržať si dištanciu, ktorá je potrebná na posudzovanie diel, podobne ako na napísanie kvalitnej prózy. Na druhej strane stále pociťujem radosť z dobre napísanej vety či celku, teší ma, keď pri čítaní zabudnem na svet i na ceruzku v ruke.
Čo môže urobiť kritik, aby pomohol autorovi?
Neverím, že kritik pomôže autorovi, ktorý nevie písať, ale môže vylepšiť dielo talentovaného (začínajúceho i renomovaného) spisovateľa. Zatiaľ čo autor nemá odstup od svojho textu, najmä bezprostredne po jeho dopísaní, kritik ho má, a tak mu môže ukázať problematické miesta (napríklad nepresvedčivé dialógy alebo nezvládnutý štatút postáv), prípadne autora upozorniť na nedostatky (klišé, sentiment, didaktizmus, redundanciu, pátos atď.). Ak ale autor nevidí dané chyby, potom ani nemôže svoj text zmeniť.
Ako sa prejavuje dnešná doba v našej literatúre? Ľudia sa so všetkým ponáhľajú a povrchnosť sa odpúšťa. Dokážu spisovatelia svoje dielo „vysedieť“ alebo cítiť z textov tlak urobiť všetko rýchlo?
Tlak, respektíve rýchlosť písania vnímam nielen v umeleckých, ale aj vo vedeckých textoch – niet divu, sme nútení publikovať veľa, aby sme zarobili peniaze pre fakulty či rodiny, aby mohli inštitúcie existovať a aby si mladí mohli kúpiť byty. Keď som začala v roku 1990 učiť na prešovskej filozofickej fakulte, stačilo napísať dve kvalitné štúdie za rok – zdá sa mi a hádam to nie je len spomienkový optimizmus, že sme takmer všetci pracovali s nadšením a bolo to vidieť na zborníkoch z konferencií takisto ako na umeleckých knihách.
Moji doktorandi musia pred skončením troj- či štvorročného štúdia publikovať monografiu alebo karent, ale napísať ich kvalitne za takéto obdobie je takmer nemožné. Vydavateľstvá často neredigujú rukopisy a koniec koncov nie je ani veľa dobrých editorov, zodpovednosť sa viac ako kedysi presúva na autora. Aj dnes však, samozrejme, existujú spisovatelia, po ktorých netreba opraviť ani čiarku, spomeniem aspoň Stanislava Rakúsa, z mladších podobne precízne koncipuje svoje texty napríklad Balla alebo Daniel Majling, v poézii Katarína Kucbelová či Mária Ferenčuhová.
Objavili ste v hodnotených textov „veľké témy“ dneška?
Čo sú to „veľké témy“ dneška? Ak korona alebo migrácia, tak áno, objavili sa. Napríklad Michal Hvorecký vo viacerých poviedkach svojej najnovšej knihy Čierny lev reaguje na politickú či ekologickú situáciu, ale mňa osobne viac ako téma zaujíma jej spracovanie, a to je u neho viac publicistické ako umelecké.
Michal Franka vo svojom debute Na brehu spieva dav reagoval i na pandémiu či problematiku sociálnych sietí, no nezvládol, podľa mňa, dialógy ani celok. Osobne nepotrebujem uzrieť dobu v literatúre, stačí mi, že súčasnú katastrofu žijem. Tým však nechcem povedať, že spisovatelia by nemali byť angažovaní, ale nemalo by sa tak diať na úkor umenia.
Foto: Radovan Potočár
Porota vraj nevedela vybrať zo 165 kníh tých desať, na ktorých by sa zhodla. Dlho ste sa dohadovali? Čo napokon rozhoduje pri hodnotení kníh v takejto porote?
V literárnej vede neexistujú exaktné kritériá na určenie kvality diela, čo je podmienené i jeho mnohoznačnosťou či interpretačnou otvorenosťou – aj preto sa objavujú rôzne, často diametrálne odlišné hodnotenia toho istého textu. Minulý ročník Anasoft litera považujem za mimoriadne slabý – zo 165 próz bol problém vybrať semifinálovú desiatku, porota sa zhodla približne na piatich semifinalistoch.
Desiatka je tak kompromisom, akýmsi sčítaním hlasov, nie presadzovaním individuálneho vkusu porotcov. Ak sa proti môjmu názoru postavila väčšina poroty, musela som akceptovať, že do desiatky prejdú aj knihy, voči ktorým mám veľké výhrady – v tomto zmysle je kompromis objektívny. Môže sa však stať, že do semifinále sa takto dostanú texty „priemerné“ a, naopak, diela vyvolávajúce polemiku nepostúpia – a možno sa ukáže, že po istom čase pretrvajú v literárnych dejinách práve ony.
Za príčinu situácie, v ktorej sa ťažko vyberajú najlepšie diela, považujete nárast "žánroviek“, ale aj fakt, že postupne odchádzajúcu najstaršiu generáciu zatiaľ len pomaly nahrádzajú nové osobnosti. Prečo sa dnes píšu žánrovky?
To sa treba spýtať autorov, ktorí ich píšu. Vždy existovali, čapkovsky povedané, romány pre slúžky alebo intencionálna literatúra, prečo by to teraz malo byť inak? Žánrovky, ale aj gýč majú svoje miesto na trhu, predávajú sa, číta ich množstvo ľudí, na rozdiel od „vysokej“ literatúry. Napokon, ani si neviem predstaviť, že by na malom Slovensku vzniklo za rok 165 umeleckých kníh, neviem, kto by ich napísal a kto by ich čítal…
Ladislav Ballek hovorieval, že na román musí byť doba, napríklad fáza výdychu po historických zlomoch. Blíži sa taká doba? Čaká sa na veľký román alebo by ho už ani nemal kto čítať?
V minulom storočí boli „románové“ 50. a 70. roky, naopak, poviedkové a novelistické skôr 60. a 90. roky, čo naznačuje, že román čiastočne súvisí aj so spoločenskou objednávkou, ktorá môže byť ideologická (romány o kolektivizácii, združstevňovaní, no tiež o mafii, moderných slovenských dejinách atď.), ale aj trhová (romány pre ženy, detektívky, trilery a i.).
Naopak, poviedka a novela poukazujú na intimitu, súkromie, na dobu, v ktorej sa autor môže sústrediť aj sám na seba (spomeniem aspoň Slobodov či Johanidesov debut). Neviem, či sa blíži doba románu, mne osobne veľký román nechýba, chýba mi len veľká literatúra.
