Predchádzajúci zber Janovicových aforizmov u rovnakého vydavateľa vyšiel pred dvoma rokmi. Ten dnešný výber, zdá sa mi, je viac sústredený na aforizmy, v ktorých sa – podľa Umberta Eca – presadzuje etické rozhodnutie: "Lenin mal pravdu iba raz. Keď svojich fanúšikov na Západe nazval – užitoční idioti.” Alebo: "Populista vie, komu má sľúbiť jaterničky a komu krvavničky.” Vidno, že Janovicove aforizmy aj na základe etického rozhodnutia zachovávajú si briskný jazyk, brilantnosť aj noblesu. A furt naruby prevracajú "svet naruby”. Inak všetko zostalo pri originálnom štandarde, teda všetko je jedinečné. Dokonca aj jednotlivé "rubriky”: Pri káve s Milanom Lasicom či moja najobľúbenejšie Slovenčina je presná. Pribudol však aforizmus vo vyblýskanej poličke Pri počúvaní V + W: "Nikdo nic / nikdy nemá / míti za definitivní – toto by mala byť hymna strednej Európy.”
Keď si roku 1980 profesor bolonskej univerzity päťdesiatnik Umberto Eco z humoru v ľudskom vedomí urobil tému medzinárodného bestselleru Meno ruže, musel postmoderne pritvrdiť a nechať mnícha menom Jorge – vraždiť. Aby neprežil nikto, kto čo len prstami otvoril a očkom zavadil o stránky druhej časti Aristotelovej Poetiky, pojednávajúcej o smiechu, alebo pergamenové hárky egyptského manuskriptu, na ktorých smiech Boží stvoril sedem vládcov sveta. V tom čase Tomáš Janovic, tak ako predtým a tak ako potom, v Bratislave pil kávu. Svoje osobné skúsenosti s humorom zveroval napríklad Óde po zet (1984). A nemaznal sa s fundamentalistami, tak ako ani predtým a tak ako ani potom. Aktuálne ani s normalizačnými pajácmi: "Bol to človek veľmi pevných zásad. (Kým ich nevymenil za vilu a sad.)”
Keď sa v novembri 1989 aj v Tatránii začal rodiť občan, Tomáš Janovic začal plesať smutnými anekdotami. Nečudo, veď Jajkeleho sprevádzal aj na besedách s deťmi, ktoré nie a nie uveriť, že v Osvienčime brali aj mobily. Viem, že podobné témy ako humor v ľudskom vedomí nikdy nebudú mať na ružiach ustlané. Vie to aj Tomáš Janovic, napriek tomu každú chvíľu vykreše parádnu kyticu ruží. No a ako zasa neomylne Jajkele povedal: "Sme národ slova. Najviac vychutnávame hudbu a obrazy, keď o nich čítame.”
Pri príležitosti vkladania literárneho diela Tomáša Janovica do vitríny Rodinného striebra som sa ponúkol nakresliť mu logo. Slona z vežoviny. Prečo? Slona je fúra a vežovina je veľmi vzácna. Preto.
