Na prvé čítanie ide o poéziu ukotvenú v prežívaní súčasnosti. Sú to básne navodzujúce stav rýchlosti a premenlivosti, s ktorou síce súvisí strata stability, ale aj objav úžasného priestorového rozmeru, odvíjajúci sa až k „nekonečným hviezdnym cyklom“.
Druhé čítanie nabáda k predstave, že ide o výpoveď určitej generácie: „sme všetci mŕtvi / po včerajšku / nový svet po nás bez nás / generation dead“ (báseň Generation dead, s. 90) alebo: „koľkokrát s vymyslenými / kamarátmi autorpilotmi / a či nepriateľmi zeme / marxanmi jednoľuďmi // roztrepali sme si displeje / jeden druhému“ (báseň Smogy, s. 86).
Nebolo by však správne vnímať tieto texty len ako záznam, výpoveď či svedectvo. Popri rozličných formách sebareflexie a štylizácie, ktoré sú samy osebe dostatočne originálne a zaujímavé, sa v týchto básňach nachádza aj niečo viac, vďaka čomu si zachovávajú výsostne poetický rozmer.
Pre poéziu Agdu B. Paina je príznačné narúšanie symbolickej funkcie písania. Rytier bez básne a Hany je viac než čímkoľvek iným, neustálym akcentovaním pohybu tohto narúšania. Je to svojská, iluzívna výprava do (kvázi)posvätnej zeme symbolov, je znesväcovaním ich dávno pochovaných zmyslov. A to všetko preto, aby ukázal, že symbol je v permanentnom pohybe, že je tým, čo sa neustále deje.
Tento prístup k písaniu, ktorým autor stále nanovo aktualizuje jeho symbolickú rovinu, umožňuje vnímať celok stojeden básní ako sémantické gesto smerujúce k určitej jednote. Jednote, ktorej si autor nemôže byť nikdy celkom vedomý, pretože spočíva mimo neho, alebo, ako to explicitne naznačuje báseň Testament test: „píš ako bačuješ // čítaj ako myslíš“ (s. 66). Gesto, či skôr princíp, akým sa Agda B. Pain obracia k čitateľovi, robí z jeho básní niečo viac než len výpoveď o svojom vlastnom egu. Niečo viac než len reflexiu pozície nejednej generácie „synov nehody“.
Všetky tie nové zmysly sa totiž utvárajú v hraničnom bode, kde slová strácajú z dohľadu stopy svojho pôvodného významu a začínajú znamenať niečo iné. Je to zvláštny okamih, ktorý vyžaduje od čitateľa, aby bol schopný „odpáliť sa“ či naladiť na istú frekvenciu, uzavrieť neistú alianciu, spoľahnúť sa na zmyslami tlčúce slovo. Nie každý je ochotný zotrvať či zamotať sa do týchto zvláštnych vzťahov. Nie každému však stojí za to pokúsiť sa aspoň na chvíľu „byť veľký proti ničote“.
Agda B. Pain: Rytier bez básne a Hany. Bratislava: Ars poetica 2011. 198 s.
