V koži čudákov
Šestnásť krátkych príbehov zhltne čitateľ ako malinu a zatúži dozvedieť sa o ich autorke viac. Dnešná hviezda latinskoamerickej detektívnej prózy vyštudovala ekonómiu na univerzite v Buenos Aires a istý čas pracovala ako účtovníčka, no neskôr sa stala novinárkou (v roku 1992 získala prestížnu žurnalistickú cenu Pléyade), scenáristkou a dramatičkou. Presedlanie na písanie fikcie bol očividne správny krok, za viaceré z trinástich doteraz vydaných románov získala rôzne medzinárodné ocenenia, napríklad Premio Clarín za román Štvrtkové vdovy či LiBeraturpreis za román Elena vie.
Zbierka Kto z nás (Quién no, 2015) je výberom Pineirovej poviedok, ktoré napísala počas 15 rokov a publikovala ich v rôznych literárnych časopisoch. Pre Artforum ich výborne preložila Barbara Sigmundová. Zvedavosť vzbudia už autorkine úvodné slová: Venujem všetkým, ktorí sa vedia vcítiť do kože druhých, hoci aj čudákov.
Hrdinovia príbehov sú najrôznejší, naoko všední ľudia. V prvej poviedke U ocka je to zamestnanec realitky, u ktorého majú po rozchode s manželkou prespať v deň synových narodenín obe jeho deti. Akurát manžel stále dúfa, že sa so ženou dajú dokopy, a tak si žiadny nový byt nehľadá.
Ako vyrieši chúlostivú situáciu? Ešte napínavejšia je zápletka poviedky Dva kufre, ktoré doručia žene po náhlej smrti manžela v lietadle. Kde sa vzali? Prečo je v nich celkom identický obsah? Svojský humor obsahuje poviedka So zviazanými rukami, kde oddaný zamestnanec notárskej kancelárie zažije prepadnutie: „Spoza dverí sme začuli, ako na zem dopadá pramienok vody. To má byť čo? začudoval som sa. Štia nám tu, Gutiérrez, odvrkla notárka. Ak sa nevymočia na zápisnice… Na zápisnice sa môžem vysrať, Gutiérrez!“
Žiadne neviniatka
Zručná autorka detektívok sa nezaprie a niektoré poviedky majú až prekvapujúco desivé vyústenie (Odpad pre sliepky, ktorej hrdinkou je upratovačka, alebo Dočasný podnájom o žene, ktorá prišla o dieťa a zdá sa jej podozrivé dianie v susednom byte). Iné na začiatku pôsobia neškodne, akoby v nich k žiadnej tragédii nemalo dôjsť, no dej opäť prekvapujúco vygraduje (Dedo Martín). Poviedky sú kratučké, no tak šikovne napísané, že je ťažké sa od nich odtrhnúť. A hoci ich hrdinami sú Argentínčania, vlastne by sa mnohé z nich mohli odohrať hoci aj na Slovensku.
Veď aj u nás by mohol mladík nešťastnou náhodou zraziť dieťa, v panike utiecť a hroziť sa, že ho jedného dňa udá stará všetečná vdova, ktorá všetko videla spoza záclony cez okno. Aj u nás sú rodičia, ktorí sú ochotní sa za svoje dieťa (a česť jeho matky) buď biť, alebo aspoň vyhrážať sa v škole, že prestanú platiť štedré sponzorské príspevky, ak tam nebudú brať ohľady na pomalšie tempo ich syna. Rozkošné sú aj dve poviedky z prostredia knižných vydavateľstiev. V jednej z nich s poeticko-ironickým názvom Blahodarný vzduch Buenos Aires redaktorka pátra, prečo sa jej neozýva priateľka – zrazu úspešná autorka, v druhej, nazvanej Smrť a kanoe, ide o pyšného autora bestsellerov, z ktorého sa vykľuje plagiátor, čo sa neštíti ani… ale to už si prečítajte sami. V preklade Barbary Sigmundovej ide o naozaj pôvabné čítanie.
