Pani trhovkyňa zaznamenala v ten deň rekordný predaj. Táto drobná akcia nemala síce povahu veľkých Mlynárčikových slávností, ktoré sa už stali súčasťou svetového dejepisu umenia, ale je typicky „mlynárčikovská“, so svojským pôvabom a jemným humorom a so zapojením bežných ľudí do projektu.
Nezabudnime si pritom predstaviť aj obal tejto knihy s reprodukciou odhalených slečien z jeho povestnej inštalácie Vila Mystérií z roku 1967, ktorá je súčasťou trvalej expozície Galérie mesta Bratislavy. Na limitovanom počte výtlačkov (pozri reprodukciu) bola kniha ešte doplnená trikolórou, na ktorej sa pohojdáva Eiffelova veža.
Na trhu pôsobila táto publikácia zvláštne, ale spomeňme si, čo napríklad vyvolala jeho Druhá permanentná manifestácia v septembri 1966 pri príležitosti svetového kongresu AICA (medzinárodnej asociácie kritikov umenia), kde pozval svetovú teoretickú elitu na svoj projekt do bratislavského verejného WC na Hurbanovom námestí, kde na tri dni nainštaloval sedem veľkých zrkadiel, ktoré premenil na Pocty!
Servus, Alex
Už-už som sa takmer nechal uniesť písať najmä o tvorbe Alexa Mlynárčika, ale táto kniha nie je len o nej. Je skôr o jeho živote. Áno, ja viem, že Mlynárčik je exemplárnym príkladom prelínania sa života a umeleckej tvorby, len chcem povedať, že autor v knihe proste a jasne rozpráva svoj životný, a tým aj umelecký príbeh. Miestami by sa zdalo, že niektoré časti musia byť vymyslené. Ale nie sú.
O tom, že zázraky sa dejú, svedčí aj jeho zoznámenie sa s jedným z najvýznamnejších európskych kritikov, so zakladateľom nového realizmu Pierrom Restanym. Nepodarilo sa mu s ním síce spočiatku pri prvej vytúženej ceste do Paríža skontaktovať, ale keď sklamaný po dvoch dňoch hľadania vstúpil náhodne do Galérie Lara Vincy, sedel tam a vodku popíjal priamo sám Restany. „Ponúkli ma, aby som si prisadol. Naliali pohárik vodky. Nikto nič nehovoril, tá chvíľa bola príliš silná a dojímavá. Okrem narodenia to bol celkom isto najcennejší okamih môjho života! Keď na to po mnohých rokoch spomínam, viem, čo znamená byť v správnom čase na správnom mieste. A tiež viem, že to bola vôľa osudu!“ opisuje Mlynárčik tento okamih.
Od tejto zlomovej chvíle sa datovalo ich silné priateľstvo, ktoré je aj v knihe podrobne opísané. Pierre Restany sa napokon stal aj autorom Mlynárčikovej pozoruhodnej monografie. Skúsme spočítať, koľkým slovenským umelcom písal monografiu takýto veľhlasný medzinárodný kritik. Prsty na jednej ruke by som určite všetky nespotreboval. A to ešte úvod do nej napísal Thomas M. Messer, dlhoročný riaditeľ Solomon R. Guggenheim Foundation v New Yorku, aj so záverečným „Servus, Alex“.
Paríž, môj Paríž
Vidíte, proste ma to odvádza niekde inde a v polovici recenzie som ešte ani len nespomenul názov samotnej knihy. Nech sa páči. Jindřich Chalupecký: Príbeh Alexa Mlynárčika. P.S. Zápisky z cesty A.M.
Hneď na jej začiatku sa dočítame, že túto knihu nepodporila žiadna štátna ani iná organizácia. Príznačné. Vydaná je vo vlastnom náklade ako samizdat. Prvú jej kapitolu tvorí pôvodný samizdat z roku 1978 o Mlynárčikovej tvorbe z pera najvýznamnejšieho a najprogresívnejšieho československého historika a teoretika umenia Jindřicha Chalupeckého. Ďalej je to už Mlynárčikovo pútavé rozprávanie o detstve, pokuse o emigráciu, za ktorý bol zatvorený, o dobe jeho štúdií na bratislavskej Vysokej školy výtvarných umení, Akadémií výtvarných umení v Prahe, venovaní sa šermovaniu, v ktorom sa dokonca stal trojnásobným majstrom Československa. A kniha je z veľkej časti o Paríži. „Paríž, môj Paríž, mi bol veľkým snom a zostal veľkou skutočnosťou. Nech mi bude odpustené, že Paríž z celej duše milujem, že Paríž sa mi nestal druhým, ale základným duchovným domovom.“
O dobovom smerovaní výtvarného umenia sa v knihe dočítame nie z pohľadu návštevníka galérií, ale od priameho aktéra v srdci najaktuálnejšieho diania, v skutočnom parížskom spoločenskom živote sústredeného okolo Pierra Restanyho, jeho rodiny a najbližšieho okruhu. Opisuje aj stretnutia s Armanom, Erikom Dietmanom, Markom Brussom a mnohými ďalšími výtvarníkmi. Spomína aj na svoje výstavy, s ktorými začal u Reymonde Cazenave, keď vedel, že „všetko sa len začína a mňa čaká systematická úmorná práca ak chcem BYŤ“.
Človek hravý!
O čom sme sa už dočítali v dejinách umenia, nadobúda v Mlynárčikovom podaní iný rozmer. Bezprostrednejší, intímnejší a poľudštenejší. Spomína na Happsoc so Stanom Filkom, rozvíja svoje úvahy o syntetickom diele, ktoré v našich podmienkach výrazne absentovalo. Realizuje viaceré „živohry“ ako Dobrý deň, pán Courbet, Memoriál Edgara Degasa, Keby všetky vlaky sveta či Evina svadba – Pocta Ľudovítovi Fullovi a mnohé iné. Osobitým bolo riešenie tatranského problému v projekte Heliopolis (spolu s Vierou Meckovou a Ľudovítom Kupkovičom) a viacerých ďalších.
Príkladom veľkoryso poňatého projektu sa stalo vytvorenie monarchie Argília v roku 1972 ako Pocty človeku. Kráľovstva, ktoré má svojich členov kráľovského dvora, ministrov či veľvyslancov. Hra sa teda v Argílii stala východiskovou. Homo ludens, hravý človek par excellence! Môže niekoho uraziť? „Áno, moc Argílie je výsmechom egoizmu, bezduchosti a nadutosti ozajstnej moci, ktorú robí bezmocnou!“ píše Alex Mlynárčik. Spomína aj slovenských autorov, ku ktorých dielu má blízky vzťah, ako Ľudovíta Fullu, Mikuláša Galandu, Imra Weinera Kráľa, cez skupinu Galandovcov až po solitéry Jozefa Jankoviča a Rudolfa Filu, Miloša Urbáska, Júliusa Kollera, Petra Bartoša a samozrejme Stana Filka, Ruda Sikoru či Dezidera Tótha, Jána Budaja…
Nechceš mi povedať…
Spomína na svoje cestovanie po rôznych kútoch sveta a venuje sa aj obdobiu po roku 1989, keď sa stáva riaditeľom Považskej galérie umenia v Žiline, neskôr s podporou vtedajšieho ministra kultúry Ladislava Snopka zakladá Centrum slovenských umení v Paríži, ktoré je po nástupe mečiarovskej garnitúry zrušené.
Čítanie je to teda zaujímavé, povedal by som, že dokonca vzrušujúce. Nedá mi nespomenúť ešte jednu príhodu.
V roku 1973 Alex Mlynárčik pozval svojich troch francúzskych priateľov na „svoju“ brueghelovskú akciu do Antverp. Bez akejkoľvek prípravy. Po blúdení neznámymi uličkami vošli do malého hostinca s obrovským orchestriónom. Bola tam svadba. Starejší vstal, prišiel k nim, všetkých ich vyobjímal, prisunul stoličky a usadil k stolu. Celý večer tancovali a spievali. Keď o týždeň sedeli s Biguet, ktorá sa na akcii v Antverpách zúčastnila, odrazu ticho poznamenala: „Nechceš mi povedať, že tie Antverpy boli náhoda…“
Nenapísal som už, že v živote Alexa Mlynárčika sa dejú zázraky? Ale najväčším zázrakom pre mňa je samotný Alex. Mali by ste si to všetko v tejto knihe prečítať sami. Ako v epilógu konštatuje, je to rozprávanie o ceste. Ceste, ktorá nikdy nehľadala cieľ, lebo ním bola sama.
P. S. Alex o písaní tejto recenzie nevedel. Tri minúty po jej dokončení zaklopal po dlhom čase na moje dvere…
Jindřich Chalupecký: Príbeh Alexa Mlynárčika, P.S.: Zápisky z cesty A. M., Vydavateľstvo: Alexander Mlynárčik, 2011
