Prečo vo svojej laudácii Dominikovi Tatarkovi tematizujete práve neporozumenie?
Je to moja najtemnejšia esej, ale tak som to chcel. Myslím si totiž, že Tatarka si sám akoby neporozumel, i keď o neporozumení je písať asi to najťažšie. Nakoniec aj vo svojich Navrávačkách Tatarka hovoril, že pokladá svoj dar byť spisovateľom za nevyužitý. Dokonca to tvrdo píše: „Mal som vyrieknuť slovo, a nevyriekol som ho,“ hoci bezpochyby patrí medzi našich špičkových autorov. A napáda postavu rozprávača – aké je zradné vábenie v tejto pozícii.
Vyznali ste sa, že píšete jazykom malého národa, akoby vám nestačil jazyk výtvarného umenia a v príhovore ste sa nechali inšpirovať Tatarkovými Prútenými kreslami. V čom?
Iste, Tatarka napísal aj lepšie knihy, ale práve táto sa stala pre mňa svetlom, ktoré sa zrazu vynorilo, keď som sa dozvedel o cene. Fascinuje ma, ako jednoducho a zároveň rafinovane intelektuálne ju Tatarka vymyslel. Začína sa prosto a geniálne: „Sme tu.“ Hovorí ju rozprávač príbehu, ktorý sa udial v minulosti. Ide o metatext, ktorý autor akoby už zahodil. Čítam ho práve cez tento filter postmoderny.
Ovplyvnili vašu tvorbu aj vaše osobné stretnutia so spisovateľom?
Iste. Sú bytostné životné situácie, keď sa mi výtvarné umenie zdá ako luxus. V kritických situáciách píšem. V súvislosti s Tatarkom nachádzam „zdanlivé banality“, ktoré nás spájajú: potrebu písať, rovnaké iniciálky D.T., rovnaký mesiac narodenia, ale aj veľmi podstatný svár intelektuála s človekom, ktorý prežíva svet cez cit. Je to svár súčasného človeka. Zúfalstvo a prirodzenosť niekedy stoja vedľa seba.
To neporozumenie vzťahujete aj na seba?
V čiastočných prehrách a výhrach aj ja sa zamotávam v neporozumení. Zápasím so sebou, aby som hral a bral také príležitosti, ktoré korešpondujú s tým, čo som pre seba vycítil ako správne. Je to nekončiaci sa zápas o tom – „sme tu“. Aj v prípade, že vám dajú cenu Dominika Tatarku.
Kedy ste mali chuť použiť poslednú románovú vetu – „O tom inokedy“?
Som pevne presvedčený, že keď Dominik Tatarka písal „o tom inokedy“, rozprávačom toho inokedy sa stal iný D.T. – Dezider Tóth. Rovnako ako som teraz presvedčený, že to moje „o tom inokedy“, čaká na niekoho iného.
