Robotník v zberni starého papiera Haňťa pracuje vyše 35 rokov v pivnici v zberni pri starom, takmer muzeálnom lise na papier.
Foto: Mladá fronta
Z hromád starého papieru zachraňuje vzácne knihy, ktoré sa často pre nepriazeň doby už nesmú čítať, a zhromažďuje ich vo svojej izbičke. Číta si v nich, a tak je „proti svojej vôli vzdelávaný“.
Celá novela je vlastne brilantne napísaný vnútorní Haňťov monológ, písaný sonátovou formou s mnohými neustále sa vracajúcimi motívmi.
Čitateľ sa zoznámi s Haňťovou prvou láskou Mančinkou aj Cigánkou Ilonkou, nádherným slobodným stvorením, ktoré zmizla v koncentračnom tábore. Je svedkom každodenného zápasu s horami papiera i s nekonečnými džbánmi piva, vypočuje si Haňťove citácie filozofov a jeho sny o dôchodku, do ktorého si odvedie aj vyslúžilý mechanický lis.
Bohumil Hrabal: Příliš hlučná samota, Mladá fronta
