Umelé prsia
Hlavnou hrdinkou románu je Nacuko Nacume, spisovateľka, ktorá zatiaľ napísala jeden román a na živobytie si zarába prispievaním do rôznych novinových rubrík. Nemá partnera, jej jedinou rodinou je sestra Makiko a dospievajúca neter Midoriko. Nacuko sa v spomienkach neustále vracia k obdobiu svojho detstva, keď ešte žila jej mama a babka Komi.
Toto obdobie pritom vôbec nebolo jednoduché – vyrastala v zlých pomeroch, so sestrou museli odmalička pracovať, aby ako-tak vyžili. Nostalgia je však natoľko silný pocit, že nemusí mať racionálne zázemie, aby bol pre nás výnimočný.
Príbeh je ladený trochu depresívne a melancholicky, a to napriek tomu, že sa v ňom nič zásadne tragické nedeje. V jeho prvej časti je Makiko posadnutá plastickou operáciou pŕs, ktorú chce podstúpiť. Jej dcéra sa s ňou kvôli tomu vôbec nerozpráva a ako prostriedok komunikácie používa pero a papier. Jej listy ponúkajú čitateľovi zaujímavý náhľad do mysle dospievajúceho dievčaťa, snažiaceho sa pochopiť okolitý svet a dianie v ňom.
Celá situácia s umelými prsami vyznieva ako akási paródia – Makiko pracuje v bare, a preto od jej vzhľadu závisí aj jej kariéra. Na druhej strane už nie je najmladšia a svoju situáciu chce riešiť takto – ako keby to bolo zázračné riešenie, ktoré všetko razom napraví. O to absurdnejšia je táto jej obsesia, že ledva uživí seba a dcéru. Nacuko sa to snaží pochopiť, ale v tomto smere si so sestrou vôbec nerozumie, a to aj napriek tomu, že sú si od detstva veľmi blízke.
Právo na dieťa
Druhá časť románu sa sústredí výhradne na Nacuko a jej túžbu „stretnúť svoje dieťa“. Nejde o prejav materinského inštinktu ani o túžbu mať dieťa s nejakým konkrétnym človekom. Nacuko jednoducho túži po tom spoznať ho. Preto začne zisťovať svoje možnosti, ktoré sú značne obmedzené – ak nemá partnera, je pre ňu situácia zložitá, a preto začne vyhľadávať možnosti anonymného darcovstva spermií.
Počas tejto púte za naplnením svojho želania otvára rôzne témy s tým spojené – napríklad problém detí, ktoré kvôli anonymným darcom nikdy nespoznajú svojho biologického otca. Autorka k tejto citlivej téme pristupuje opatrne, nesnaží sa moralizovať – takéto snahy dokonca kritizuje – a namiesto toho sa pokúša vžiť do jednotlivých postáv a pochopiť ich. Nacuko je toho názoru, že keď chce mať dieťa, mala by mať rovnakú príležitosť ako všetci ostatní – či už má partnera, alebo nie.
Kawakami píše o ženách pre ženy. Je jemná, no zároveň sa nevyhýba žiadnym tabu. Píše tak, ako jej plynú myšlienky, no napriek tomu je v tom poriadok. V jej románe nejde o lásku, dokonca ani o morálne hodnoty či snahu zmeniť svet, ale o autentické ženské pocity vrátane pochybností o vlastnej ženskosti. „…mám ženské telo, ženské pohlavné orgány – mám však dušu ženy? Kladiem si otázky, či aj moje pocity patria žene. No viem ja vôbec, čo to znamená mať ženské pocity?“ (Kawakami, s. 331)
Foto: Ikar
Prostredie, v ktorom sa dej odohráva, je často nevábne, autorka neustále opisuje takmer všade sa rozprestierajúcu chudobu, v ktorej hlavná postava vyrastala, a aj v nej viac-menej zotrvala. Dôležitou súčasťou jej identity je asexualita, a to aj napriek tomu, že ju nikdy takto priamo nepomenovala. O to viac tým autorka búra zaužívaný stereotyp, že deti by mal mať len ten, kto je sexuálne aktívny a má stáleho partnera opačného pohlavia.
Letný príbeh je pútavým čítaním, ktoré navnadí dívať sa na veci trochu inak. Kawakami sa nebojí riešiť otázky, ktoré sú najmä v Japonsku ešte stále tabu, predostiera problematiku diskriminácie žien vo viacerých oblastiach a zamýšľa sa nad tými, ktoré túžia byť matkami a nemôžu nimi byť, nad ženami, ktoré materstvom opovrhujú, ale aj nad matkami, ktorých dieťa sa stalo novým zmyslom života.
