Kamarátky sa však zachovajú barbarsky. V hoteli si objednajú radšej pivo, šermujú krígľami, smejú sa a debatujú. Nie však o Irene. Tú takmer nevnímajú. Nikto sa jej nepýta, ako v emigrácii žila, čo robila. Rozprávajú si o svojich zážitkoch, ktoré však Irene nič nehovoria. Bola dlho preč.
Život vo vlasti zatiaľ pokračoval, všeličo sa udialo, ale ona už nie je toho súčasťou. Nevie o tunajšom živote a ten nevie o nej. Nevedomosť pôsobí hojivo aj deštruktívne. O tom je nový (pre nás, lebo v cudzine vyšiel už koncom deväťdesiatych rokov) román Milana Kunderu. Je to vlastne román o jeho trinástej komnate, lebo veľa prezrádza o pocitoch emigranta, v ktorých sa asi odráža aj jeho skúsenosť.
Príbeh sa zdá jednoduchý, ale má fázy, ktoré ho prehlbujú a ozvláštňujú. Autor šikovne prepája filozofické úvahy a románový dej. Kundera v románe akoby sám seba komentoval. Štýl je viacvrstvový – obsahuje esej, romantické pasáže aj karikujúce obrazy. Kundera prekvapuje nečakanými detailmi, ktoré robia jeho texty originálnymi. V tomto prípade je to napríklad odmrznuté panenské ucho, ktorého prípad sa vinie rozprávaním ako ponorná riečka a je tiež symbolom istého druhu nevedomosti, ignorancie, zabudnutia.
Podobne zažiari popolníček ukradnutý z hotela, ktorý je pre niekoho opatrovaným suvenírom, darom z lásky, kým darcovi dávno vyšumel z hlavy. S uchom nepriamo súvisí aj vitálna matka, ktorá zvádza manžela svojej dcéry. Obaja tancujú pred zrkadlom, v ktorom sa zaľúbene obzerajú, vyzerá to ako náhoda, ale nie je. Sila Kunderovho štýlu je v jeho diabolských detailoch, ktoré aj absurdným situáciám dodávajú hodnovernosť.
Nemilovaní emigranti
Hlavná je však v tomto Kunderovom texte téma emigrácie, ktorá je aj jeho osobnou témou. Skúma situáciu emigrantov, ktorí po roku 1968 opustili vlasť a vrátili na návštevu až po roku 1989. Dáva nazrieť do pocitov a myšlienok ľudí, ktorí boli dvadsať rokov v cudzine a teraz dúfajú, že zažijú niečo úžasné. Návrat. Veď ich sužovala nostalgia ako kedysi Odysea. Ten však po návrate do Itaky k svojej Penelope nebol sklamaný. Hneď ho dojal starý olivovník na brehu mora, ktorý si pamätal.
No českí emigranti z roku 1968 sa nevracali do nezmenenej situácie, kde by mohli na minulosť nadviazať, kde by ich vítali s otvorenou náručou. Žiadne olivovníky, žiadna neha. Irena je z toho celkom zmätená. Uvedomí si nedostatok lásky a záujmu, či už v Prahe, alebo v Paríži, kde ako emigrantka žila.
Tam sa jej totiž francúzska kamarátka po vypuknutí revolúcie v Československu opýtala, čo ešte robí v Paríži. Mala by ísť domov na barikády. Ireny sa to dotklo. Pochopila to ako fakt, že priateľka ju stále berie ako emigrantku, že je vo Francúzsku cudzinka, hoci tam má prácu, deti, život.
Irena sa teda pri návšteve Prahy vrhá do vzťahu, ktorý má korene v jej mladosti a dúfa, že tým niečo vyrieši a získa. Kundera dožičí tejto dvojici veľkú erotickú scénu v hotelovej posteli (afrodiziakom sú napríklad oplzlé slovíčka v rodnej češtine), ale ani to Irene neupokojí emigrantskú dušu, iba jej telo.
Foto: Artforum
Dúfala totiž, že tento milenec si ju pamätá z minulosti, keď sa letmo stretli. Dúfala, že aspoň niekto tu o nej niečo vie, ale ukáže sa, že vákuum pohltilo aj spomienky dávneho ctiteľa a ten berie zblíženie s ňou len ako náhodný sex.
Celkom iným spôsobom prežíva návrat do rodného Česka po emigrácii v Dánsku práve on, veterinár Josef. Kundera urobí čitateľa svedkom Josefovho stretnutia s bratom, ktorý zostal doma a prežil tých dvadsať rokov po Pražskej jari v normalizácii. Stal sa významným lekárom, stal sa členom komunistickej strany a po smrti rodičov aj dedičom rodinného majetku (rodičia boli za prvej republiky zámožní ľudia, mali dom).
Na Josefa sa pri dedení nemyslelo, lebo sa s ním ako s emigrantom už nerátalo. Josefovi to je prakticky jedno, ale túži po jednom obraze, ktorý mu kedysi daroval kamarát. Obraz si však už obľúbila bratova žena a Josef si uvedomuje, že jej ho nemôže vziať. Nič mu už v bývalom domove nepatrí, lebo vypadol zo vzťahov.
Nevedomosť v dejinách
Pre ľudí, ktorí toto obdobie a tieto problémy zažívali na vlastnej koži, sú epizódy z románu určite zaujímavé, lebo v každej rodine sa niečo podobné dialo. Samotný materiál o pocitoch emigrantov by ale asi nestačil na knihu, ktorá vyšla v cudzine a mala zaujať aj nezúčastnených. V tom je práve majstrovstvo Milana Kunderu, že to vie.
Píše o veciach, ktoré sa týkajú Čechov, ale tak, že to je zaujímavé aj pre ostatných. Rozpráva o osude Československej republiky a jej občanov, ktorí mali malú krajinu a krátku históriu. Približuje, ako si museli vytrpieť aj ignoranciu (nevedomosť, nezáujem) v ťažkých chvíľach. Občania boli ochotní bojovať za svoju krajinu a slobodu, či už to bol rok 1938, alebo rok 1968, ale nebolo im to umožnené, lebo svet akoby o tom nechcel vedieť. Radšej zostal v zdanlivej nevedomosti.
Zaujímavé sú tiež autorove úvahy o dĺžke ľudského života, ktorý je vyrátaný asi na 80 rokov a do toho úseku sa musí všetko zmestiť. Možno by ľudia boli menej chaotickí, keby mali viac času na realizáciu svojich snov. Možno aj tie sny by boli iné. Takto, v časovej tiesni, zostávajú torzovité, čo sa prejavuje takmer na každom osude v tejto knihe. Či už je to Irena, Josef, Gustaf, priateľ N. alebo ďalší.
No Kundera naznačuje, že ďalšie generácie už budú život brať celkom inak a problémy, o ktorých píše on, ich vôbec nebudú zaujímať. Aj tak však chce zanechať originálne svedectvo o tom, ako bolo doma, ako bolo v emigrácii a čo s ľuďmi táto anomália porobila. Píše to, aby nenarastala nevedomosť.
