Kráľovná švédskej krimi Camilla Läckberg: Psychopati a temný humor, to je naše

Camilla, ako sa vám pozdáva písať knihu v tíme? Je to pre vás, kráľovnú severskej krimi, nová skúsenosť?

Myslela som si, že to budem neznášať, pretože radšej pracujem sama. Bola som však prekvapená, aká tvorivá skúsenosť to napokon bola. Zatiaľ sme sa ani raz nepohádali, a to za sebou máme už dve knihy. Keďže sme si naplánovali trilógiu, jedna nám ešte ostáva, tak uvidíme, čo budeme hovoriť po troch spoločných románoch.

Viem však, že ste už jednu knihu v tíme písali, lenže šlo o kuchársku knihu a vtedy ste spolupracovali s hviezdnym šéfkuchárom Christianom Hellbergom…

To bolo veľmi odlišné, teraz sme s Henrikom toľko nevarili.

Henrik, viete variť?

Henrik: Ooo… (trochu zaskočene)

Camilla: Nezaujíma ho to.

Henrik: Ale zaujíma. Len na varenie vôbec nemám čas.

Je väčšia zábava písať v tíme?

Henrik: Od začiatku sme vedeli, že pôjde o tri knihy a celé to potrvá určitý ohraničený čas, to nám pomáhalo.

Camilla: Áno, Henrik je dobrý partner a kombinácia nás dvoch bola perfektná. Fungovalo to, pretože sa poznáme tak dlho, sme priatelia už 14 rokov, nesnažíme sa jeden nad druhým triumfovať. Vždy sa použil najlepší nápad. Ak mal jeden z nás nápad, no dalo sa to urobiť lepšie, ten druhý to uznal a použilo sa to lepšie riešenie.

Čítajte viac Švédsky spisovateľ Stefan Ahnhem: V Orient exprese by už nikto nevraždil

Ako ste sa zoznámili?

Henrik: Píšeme síce odlišne zamerané knihy, ja detektívky, Henrik o mentalizme, no obaja sme v jednom vydavateľstve a stretli sme sa na nejakej letnej pracovnej párty. Dali sme si spolu pár pohárov vína.

Camilla: Hneď som si všimla, že je čudák ako ja.

Henrik, Camilla vždy tvrdila, že má len dve kariérne možnosti: stať sa krimispisovateľkou alebo sériovým vrahom. Zaujíma sa o psychológiu a psychopatov. Je výzva, spolupracovať s takouto ženou?

Henrik: Skôr je to požehnanie, ona má toľko záujmov a znalostí zo psychológie a všetkého súvisiaceho, preto aj rozumie mojej práci lepšie než ktokoľvek iný. Spolupracovať na tejto knihe sme mohli len my dvaja.

Camilla: Myslím, že som ťa zobrala do temnej králičej nory. Zaujímala som sa totiž o forenzné vedy a otázky typu koľko trvá, kým telo zotlie a ako sa dajú tieto fakty využiť vo vyšetrovaní. Asi som ťa v mnohých veciach podnecovala.

Henrik: Áno, kým som ťa stretol, bol som nevinný. Naše kariéry sa uberali odlišnými cestami, ale vždy sme boli v kontakte. Máme aj veľa spoločných priateľov, takže sme sa stretávali aj vďaka nim.

Na svojej webovej stránke Camilla uvádza ako jednu zo svojich silných stránok schopnosť nájsť správneho partnera. Našla už troch manželov, jeden bol policajt, to sa pri písaní kriminálok hodí, súčasný manžel je zápasník MMA. Nie je tiež vhodnou postavou do knihy?

Camilla: Neviem, či je to dobré pre knihu, ale určite je to výborné pre moju osobnú bezpečnosť. Keď s ním idem po ulici, cítim sa veľmi bezpečne.

Robila som už rozhovory s viacerými autormi severských detektívok a zistila som, že mnohí sú dosť jemní ľudia. Ako je to s vami? Camilla, opísali by ste sa ako nežná žena s temnými fantáziami? Ako vás vidí Henrik?

Camilla: Vidím sa ako veselá, šťastná osoba, nie veľmi temná. Nikdy som nemala gotické obdobie. Rada sa smejem a žartujem, nachádzam potešenie v mnohých činnostiach. Moja temná stránka sa prejavuje len pri písaní. A v humore, mám veľmi temný humor.

Líši sa váš zmysel pre humor trebárs od britského?

Henrik: Camilla je dosť sarkastická. Analógia s britským humorom je dobrá, pretože my Švédi rozumieme britskému humoru. Uťahujeme si sami zo seba. Ak je napríklad vo filme scéna, kde ktosi čudne hrá na gitare pred kozubom a niekto ďalší príde a zničí mu gitaru, Američan sa bude smiať na chlapíkovi, čo zničil gitaru, ten bude hrdinom, ale pre Britov bude hrdinom muzikant so zničenou gitarou. Tak by sme to brali aj my.

A ako by ste teda opísali Camillu?

Henrik: S ohľadom na to, aké desivé knihy Camilla píše, by vás možno prekvapilo, že je veľmi starostlivá. Málokto vie o ľuďoch okolo seba toľko, ako ona, vie, čo potrebujú a pomáha im.

A aký je Henrik?

Camilla: Je to jeden z najinteligen­tnejších ľudí, akých poznám – a nemyslím len pri písaní kníh, ale zdôrazňujem jeho emocionálnu inteligenciu. Je vždy dobrodružstvo rozprávať sa s ním. Plus je skvelý otec.

Aj ste mu niečo dobré navarili?

Camilla: Vždy, keď spolu píšeme, pripravujem obed a hovorím Henrikovi: teraz mi nerozprávaj nič o knihe. Keď varím, je to pre mňa chvíľa meditácie. Dám sa do varenia po niekoľkých hodinách písania knihy, vtedy môže mozog relaxovať. Zo začiatku o tom Henrik nevedel a vždy mi začal čosi hovoriť o písaní a ja som ho okríkla: pst! Nerob to. Varila som bežné veci ako cestoviny, z toho, čo som našla v chladničke. Rada robím dusené pokrmy, sú to lahôdky. Rada ľudí kŕmim, teší ma, keď ľuďom chutí, čo som im pripravila.

Už ste spomenuli, že máte podobné povahy – je pre spoluprácu nevyhnutné myslieť podobne?

Henrik: Prinajmenšom ak chcete písať hladko, vtedy je to výhoda. Raz sme sa s priateľmi bavili o tom, ako funguje mozog. Myslel som si, že rozmýšľajú podobne ako ja, ale ukázalo sa, že ani jeden tak nemyslel. Iba Camilla.

Camilla: Dokonca sa nám stáva, že jeden povie: Myslíš, že by sme… Ani nedopovie a druhý: Presne, to je ono. Môj manžel sa na nás občas pozerá ako na bláznov.

Píšete teda oddelene a potom vaše časti skombinujete či ako?

Henrik: Väčšinou si najskôr dohodneme hlavnú dejovú líniu, potom sa stretneme a pozeráme sa, kam sme sa v písaní dostali, čo postavy zažili, dohodneme sa na najbližších 10 až 15 scénach a zasa sa rozídeme. Je veľmi dôležité, že všetky pasáže o mentalizme nepíšem ja a Camilla nepíše všetko o policajnej práci, ale miešame to. Píšeme doma a posielame si navzájom svoje texty, pripomienkujeme si ich do hlavného dokumentu. Potom sa zasa stretneme a pokračujeme.

Kto má posledné slovo?

Camilla: Sme si stopercentne rovnocenní, vždy nám ide o najlepší nápad. Povedala by som, že polovicu času mám najlepšie nápady ja a druhú polovicu času má najlepšie nápady zasa Henrik. To je jedno, už si nepamätáme, kto presne čo vymyslel.

Henrik: Veď práve. Otvoríme knihu a poviem: ó, aký super nápad, to si vymyslela ty.

Camilla: Takže naozaj už nevieme, kto je autorom ktorého kúska. To bol od začiatku náš cieľ.

Váš román Debna sa začína scénou, ako sa v kúzelníckej debne prebodnutej mečmi nájde mŕtvola mladej ženy. Nasledujú ďalšie vraždy, ktoré spočiatku vyzerajú náhodne, no všetky pripomínajú imitácie známych kúzelníckych trikov. Nebudeme prezrádzať viac, len toľko, že predstavíte novú vyšetrovateľskú dvojicu: krásnu, no nešťastnú kriminalistku Minu Dabiriovú, ktorej pomáha mentalista Vincent Walder, odborník na reč tela a iluzionista. Koľko z Henrika je v postave Vincenta, keďže aj Henrik je osobnosť známa z televízie a napísal niekoľko kníh o mentalizme?

Camilla: Veľa.

Henrik: Vincent som ja, keď mám zlý deň. Alebo Vincent je tým, kým by som mohol byť aj ja, ak by som si lepšie vytrénoval sociálne schopnosti.

Nakoľko pravdepodobné je, že by polícia požiadala o pomoc pri vyšetrovaní celebritného mentalistu?

Camilla: Henrik už spolupracoval s políciou, nie pri vyšetrovaní, ale trénoval policajtov, aby robili svoju prácu lepšie. Takže to vlastne nie je až také odtrhnuté od reality.

Je zaujímavé spolupracovať s políciou?

Henrik: Je to ťažké, majú tam veľa pravidiel, o čom so mnou môžu a o čom nemôžu hovoriť.

V knihe sa Vincentovi s vyšetrovaním snaží pomôcť aj jeho syn, aj to je reálne?

Henrik: Je dôvod, prečo sa Vincentove deti chcú do vyšetrovania zapojiť – to sa ukáže v tretej časti trilógie. Mne však moje deti nepomáhali.

Camilla: Je to častá otázka pri kriminálkach, ľudia chcú vedieť, čo je reálne a čo nie. Toto je fikcia, sága, niečo vymyslené. To akoby ste sa pýtali, nakoľko sú pravdepodobné veci zo ságy o Harrym Potterovi, či by sa stali. Je to fantázia, nie skutočný krimipríbeh. Píšem detektívky už 20 rokov a som si istá, že keby som písala o skutočnej policajnej práci, unudila by som vás k smrti. Snažíme sa ukotviť náš príbeh v realite, ale aj si veľa vymýšľame.

Henrik, koľko rokov majú vaše deti?

Henrik: 21, 19 a 10. Keď sme začali písať, vekovo boli bližšie k Vincentovým deťom. Jeho deti sme písali podľa mojich detí, ale Vincentova žena sa vôbec nepodobá mojej skutočnej žene.

Skúšali ste niekedy diskutovať nejaké prípady so svojimi deťmi?

Henrik: Ach, nie, na to nemajú povahu. Ani knihy počas písania nepreberám s nikým okrem Camilly, moje deti sa o moju prácu veľmi nezaujímajú.

Vincent je aj kúzelník, a tak mu policajní kolegovia jeho partnerky Miny veľmi neveria. On je expertom na kúzelnícke triky, v knihe sa veľa dozvieme o debne s mečmi zvanej sword box, o triku bullet catch – keď kúzelník akoby zachytí letiacu guľku v zuboch, o debne zig zag lady, ktorá človeka akoby rozreže cik-cak, o stole smrti, o debne na origami, trikoch zvaných Crusher, Impaler či debne zvanej water torture box, ktorá sa napustí vodou a zavrú do nej spútaného kúzelníka, visiaceho navyše dolu hlavou, pričom on z nej musí zavčasu uniknúť a neutopiť sa. Píšete aj o slávnom Houdinim, ktorý bol podľa vás úspešný v ťažkých časoch. Bol Žid nízkeho vzrastu uzavretý často v klaustrofobickom prostredí, no vždy zvíťazil, čo bola pozitívna správa v časoch ekonomickej krízy a mnohým ľuďom zachránila duševné zdravie. Zaujímavá myšlienka, študovali ste aj Houdiniho život?

Henrik: Viem veľa o Houdinim, ale neštudoval som ho. Houdini bol symbolom človeka, čo sa dokáže oslobodiť v ťažkých časoch, ale nie je to naša pôvodná brilantná myšlienka.

A všetky tie podrobnosti o magických trikoch ste ovládali už pred písaním knihy?

Henrik: Nie, hoci viem veľa o kúzlach. Mám priateľov, ktorí sa venujú javiskovému kúzleniu, od nich som sa veľa dozvedel.

Camilla, koľko ste toho vedeli vy o mentalizme?

Camilla: Celkom dosť, vďaka tomu, že dlho poznám Henrika a sledovala som ho v televízii, aj sme sa o tom rozprávali. Určite viem o mentalizme viac, ako bežne ľudia vedia, aj keď netuším, ako to do čerta Henrik všetko robí. O kúzlach mám len priemerné znalosti.

Je téma kúzlenia a mentalizmu vo Švédsku populárnejšia než inde vo svete?

Henrik: Kúzlenie nie, ale zdá sa, že každá krajina v Európe má nejakého svojho mentalistu.

V knihe viackrát spomínate šou Let's Dance. V roku 2012 v nej Camilla aj sama účinkovala. Zmenilo vám to nejako život?

Camilla: Tancovanie je najdesivejšia vec, akej som sa kedy venovala. Bála som sa kamery, bolo to absolútne mimo mojej komfortnej zóny. Neskôr, keď som sa odvážila tancovať verejne, som bola na seba veľmi hrdá. V tancovaní som potom pokračovala a naučila som sa niečo, o čom som si nikdy nemyslela, že by som toho bola schopná. Bola a stále je to veľmi dôležitá časť môjho života. Aj po skončení šou som pokračovala v súťažiach latinskoamerických tancov – v New Yorku a v Bostone.

Ako to dopadlo?

Camilla: V New Yorku som získala striebro, v Bostone zlato. Som veľmi súťaživá.

Henrik, a čo desí vás?

Henrik: Mňa? Tancovanie. Keď som bol malý, v škole ma šikanovali a to vás naučí pozorovať sa, aby ste ľudí neprovokovali. To tiež znamená, že nebudete parketovým levom. Mám päťdesiatku na krku a nikdy som netancoval na párty.

Mnohé švédske krimiromány riešia aj sociálne otázky ako rasizmus, pravicový extrémizmus, imigrantov, nenávisť či rodové otázky. Chcete tiež ovplyvniť verejnú mienku?

Camilla: V našej knihe Debna nemáme agendu či nejaké posolstvo, len príbeh a postavy, do ktorých sme sa zamilovali. Predsa tu však presvitajú naše názory na mnohé otázky, tomu sa nedá vyhnúť. Najdôležitejšou témou našich kníh je láska pre rôznych čudákov, ľudí, čo nezapadajú do škatuliek. Dnes sa veľa diskutuje o ľuďoch s ADHD, Aspergerovým syndrómom, o ľuďoch s duševnými chorobami. My žiadame toleranciu pre ľudí mimo noriem.

Henrik: Minule som si uvedomil, že naša kniha je hlavne o tom, aké ťažké je mať rodinu. Vincent má ženu a deti, Mina má dcéru, o ktorej veľa nevie.

Camilla: Nepoznám nikoho, kto by nemal problémy s rodinou, či už ide o otca, deti či svokru, alebo súrodencov. Každý z nás to pozná. Najkomplikovanejšie vzťahy má človek s vlastnou rodinou.

Vy máte štyri deti a napísali ste aj sériu kníh pre deti s hlavným hrdinom Super-Charliem. Je veľmi odlišné písať pre detské a dospelé publikum?

Camilla: Áno, mám oveľa väčší strach pred prísnym detským publikom. Ak sa im však kniha páči, dajú vám to veľmi úprimne krásne najavo. Teraz som písala 11. knihu o Super-Charliem a minule za mnou prišlo nejaké dieťa: Vy ste mama Super-Charlieho? Môj syn Charlie bude mať 13 rokov a je na mňa veľmi hrdý. Ale moje deti sú ako Henrikove – až na knižky o Super-Charliem ich moja práca vôbec nezaujíma. Zrejme si myslia, že pracujem v banke.

Vy ste však pracovali ako ekonómka, kým ste sa stali spisovateľkou. Ste rada, že v banke nepracujete?

Camilla: Som šťastná, že nemusím chodiť do úradu a môžem pracovať v pyžame.

Máte stále dosť nápadov, ako spáchať atraktívnu samovraždu? Pardón, chcela som povedať vraždu.

Camilla: Najbezpečnejšia sa mi zdá nehoda, tam ťažko zistiť, ako sa stala. Zobrať niekoho na túru a trošku doňho strčiť, to je najlepšie. Šiel by si so mnou na túru?

Henrik: Určite nie, to už by som šiel radšej tancovať.

Kedy môžeme očakávať ďalšie pokračovanie príbehov Vincenta a Miny?

Camilla: Už sme ho dokončili, vo Švédsku vyjde v máji a už pracujeme na tretej časti. Druhú časť sme písali šesť mesiacov, prvú niečo vyše roka. Tretiu by sme mohli zvládnuť za tri mesiace.

Zrýchľujete tempo?

Camilla: Už je to pohodlnejšie, už poznáme prostredie, charaktery, reč. Veď uvidíte.