Uznanie spisovateľke prejavili aj také osobnosti slovenskej kultúry ako Svetozár Hurban Vajanský či Pavol Országh Hviezdoslav. Vďaka básnickej tvorbe, v ktorej priniesla tematickú novosť v podobe vyjadrenia citov, osobných stavov a hľadania si miesta v živote, ju možno považovať za predchodkyňu slovenskej moderny.
Od narodenia Ľudmily Podjavorinskej uplynie dnes (26. apríla) 150 rokov.
Ľudmila Podjavorinská (vlastným menom Riznerová) sa narodila 26. apríla 1872 v dedine Bzince pod Javorinou do učiteľskej rodiny. Vzdelávala sa vo svojom rodisku i v Horných Salibách. Z finančných dôvodov nenavštevovala žiadnu školu, no bola vášnivou čitateľku a venovala sa samoštúdiu.
Jej literárny talent podporoval strýko, bibliograf Ľudovít Rizner. V rokoch 1920–1925 pôsobila ako úradníčka v Novom Meste nad Váhom, ale do veľkej miery ju živili skromné zárobky zo spisovateľskej činnosti.
Už v pätnástich rokoch bola v Slovenských novinách uverejnená jej besednica Turecká svadba a ako veľmi mladá autorka sa predstavila aj prózou Stratená mladosť (1889). Publikovala v rôznych časopisoch, z nich možno spomenúť Vlasť a svet či Slovenské pohľady.
Básnickou zbierkou s názvom Z vesny života ovplyvnenou romantizmom, sa Podjavorinská v roku 1895 stala prvou slovenskou poetkou, ktorej tvorba vyšla knižne. Dovtedy totiž ženy písali iba do periodík. Téme sedliakov sa venovala v humorne ladenej poviedke Kmotrovia figliari (1892) a zábavné rozprávanie o jednoduchej manželskej dvojici predstavuje dielo Fako Ďura Kotúľku (1899).
Témou citových vzťahov medzi ľuďmi sa zaoberala v novelách Dozvuky (1895), Ideál a Pozde (obe 1896), pričom niektoré z nich majú autobiografické črty.
Začiatkom 20. storočia napísala veršované poviedky Po bále (1903), Na bále (1909) či Prelud (1915), v ktorých kritizovala meštiacku spoločnosť. Psychologicko-sociálnymi novelami V otroctve (1905) a Blud (1906) sa priblížila k autorom tvoriacim v duchu kritického realizmu. V novele Žena (1910) zase skúmala postavenie ženy v spoločnosti. Lyrickým tónom boli poznačené Piesne samoty (1942) a jej tvorbu dopĺňajú aj zbierky veršovanej epiky Balady (1930) a Balady a povesti (1946).
Tvorbu pre najmenších v podobe hravých a zábavných básní publikovala v Novinách malých, Zorničke, Priateľovi dietok či v Slniečku. V roku 1921 jej vyšla kniha Kytka veršov pre slovenské dietky, detskému čitateľovi je určená aj zbierka Veršíky pre maličkých (1930) či veršované anekdoty s názvom Medový hrniec (1930).
Zvieratá sa ústrednými postavami stali v ďalších známych dielach autorky ako Zajko Bojko (1930) alebo Čin-Čin (1943), v ktorom Podjavorinská zachytila príbehy vrabca Čima Čimčara a jeho kamarátky Činky. Z prozaických diel možno spomenúť rozprávky Čarovné skielka (1931) či novelu o tragickom príbehu siroty Baránok Boží (1932). Venovala sa aj prekladateľskej činnosti a v roku 1947 jej udelili titul národná umelkyňa.
Ľudmila Podjavorinská zomrela 2. marca 1951 v Novom Meste nad Váhom.
