Dvesto vydaní v tridsiatich jazykoch
„Preklady do angličtiny sa dostali do viacerých krajín, okrem Británie a USA, Kanady aj na Nový Zéland a do Austrálie. V Taliansku vyšlo dokopy 15 vydaní a boli v povinnom čítaní, u nás už nie sú,“ dopĺňa akademická maliarka Daniela Zacharová, známa ilustrátorka a dcéra spisovateľky Kláry Jarunkovej. Na výstave, ktorá plným právom nesie názov Naša a svetová Klára Jarunková, nám robila sprievodkyňu tvorbou a životom svojej slávnej mamy.
Foto: Archív Daniely Zacharovej
Cárov talizman
Spisovateľkina tvorba je úzko spätá s jej koreňmi na Horehroní, s Červenou skalou a so Šumiacom, s krajom pod Kráľovou hoľou. V kútiku s rodinnými fotografiami vidíme spisovateľkinu mamičku, ktorá zomrela ako veľmi mladá, malá Klára mala vtedy iba osem rokov. Deti vychovávala otcova sestra, postarala sa aj o to, aby dostali vzdelanie. Kvôli školám sa sťahovali najprv do Bystrice, potom do Bratislavy. „Moja mama, aj keď nebola najstaršie dieťa v rodine, celý život cítila veľkú zodpovednosť za svojich štyroch súrodencov, bola veľmi vnímavá na všetky životné posuny a straty, preto žili súdržne. "Starká“, ktorá ich vychovala, žila v našej rodine až do konca," spomína Daniela Zacharová.
Spoznáte knihy najprekladanejšej slovenskej spisovateľky?
Na najstaršej fotografii z rodinného albumu je otec Kláry Jarunkovej, Július Chudík, ktorý mal dobrodružný osud. „Bizarnou náhodou sa ako chlapec dostal do služieb bulharského cára Ferdinanda Coburga, ktorý mal na Slovensku majetky. Keď mu v Bulharsku zachránil život pred atentátom, stal sa cárovým "talizmanom“ pre šťastie – starý otec s ním cestoval po celej Európe. Zažil aj vojny a bol zranený. V 82 rokoch napísal o svojich zážitkoch knihu Horehronský talizman, druhú časť dopísala moja mama. Kniha práve vyšla znova," hovorí Daniela Zacharová o svojom starom otcovi. Neskôr bol chatárom na horskej chate Trangoška.
Knižky idú do sveta
Zmysel pre dobrodružstvo sa prejavil aj v knižkách Kláry Jarunkovej, osudy hrdinov sú napínavé ako dobrá detektívka, hoci sú to knihy pre deti a mládež. „Tie knižky boli pôvodne venované dospelým, aby deťom lepšie rozumeli. V niektorých krajinách ich zaradili do "spoločenskej literatúry“ – no deti si ich privlastnili. Asi z nich cítili niečo priateľské, čo je im naklonené," hodnotí Daniela Zacharová. Ako to, že spisovateľka tak dobre rozumela deťom? „Možno strata základnej istoty, keď ako dieťa stratila svoju mamičku, v nej vytvorila veľkú túžbu po harmónii medzi blízkymi. Všetky deti túžia po harmónii a to sa v maminých knižkách odrážalo,“ zamýšľa sa spisovateľkina dcéra.
Foto: Pravda, Eva Štenclová
Ako prvý sa dcére dostal do rúk mamin Hrdinský zápisník (1960), debutová knižka, ktorá doteraz len na Slovensku vyšla v siedmich vydaniach. V detskej literatúre spôsobila prelom od poučujúcej literatúry k modernému príbehu. Klára Jarunková ho napísala v prvej osobe, pôvodne ako poviedky. „Vždy, keď som prišla zo školy, už ma jedna nová čakala a spolu sme sa pri nej nasmiali,“ spomína Daniela Zacharová. Kniha získala uznanie najprv v cudzine, až potom aj u nás – a odvtedy sa knižky Kláry Jarunkovej rozbehli po svete jedna za druhou.
Knihou Brat mlčanlivého Vlka (1967) sa spisovateľka vracia do svojho domáceho horského prostredia; príbeh o dospievaní a súrodeneckej súdržnosti, o láske a sile prírody patrí medzi spisovateľkine najobľúbenejšie. Novinárka Marta Moravčíková na ňu spomína ako „na knihu o tínedžerskom zrení chlapcov na mužov, o prvých krásnych i bolestných dotykoch s láskou, ale aj s nemilosrdnou smrťou. Na knihu o vrúcnych rodinných vzťahoch, aké by si želal každý, o prírode, ktorá tie vzťahy aj ľudí formuje, o tom, ako zle to môže dopadnúť, ak sa od jej zákonitostí odpútame.“
Nadčasová Jarunková
Príbeh 15-ročnej Oľgy z románu Jediná (1963) sa odohráva v Bratislave, kde mladé dievča z panelákového bytu zažíva všetky strasti dospievania, odhaľuje drsné vzťahy dospelých, prežíva sklamania aj prvé dotyky s láskou. Pre mnohých je tento Jarunkovej román dodnes to najlepšie z pôvodnej slovenskej tvorby pre mládež. Na Slovensku sa Jediná dočkala ôsmich vydaní, vo svete je to najprekladanejšia Jarunkovej knižka. Vyšla napr. v angličtine štyrikrát, v dánčine dvakrát, v maďarčine aj v slovinčine štyri razy, v nemčine dokonca päťkrát, viackrát vyšla aj po česky, taliansky či poľsky a v rodnej reči Jedinú spoznali aj v Chorvátsku, Bulharsku, Estónsku, Lotyšsku, Macedónsku, Rumunsku, Rusku, Španielsku, Turecku, na Ukrajine. Raritou sú Faerské ostrovy, ktoré majú len okolo 50-tisíc obyvateľov, a predsa si dali preložiť Jarunkovej román do faerčiny.
Foto: Pravda, Robert Huttner
Klára Jarunková získala množstvo literárnych ocenení – okrem tých domácich aj Európsku cenu za detskú literatúru (Cittá di Caorle, 1968), nemeckú cenu za detskú literatúru (Deutscher Jungendbuch, 1970) a talianskej národnej ceny (Premio nazionale Italiano Bancacarellino, 1976), jej meno je zapísané na Čestnej listine ceny H. Ch. Andersena (1970) – všetko za knihu Brat mlčanlivého Vlka. Medzinárodné uznanie získali aj ďalšie Jarunkovej knihy – ako Tulák či prvotina Hrdinský zápisník.
Prvotina Kláry Jarunkovej mala na obálke zobrazených hrdinov v pionierskych šatkách, no spisovateľka do svojich kníh neťahala politiku. Prihovárala sa deťom príbehmi z ich skutočného života, ich jazykom a s iskrivým humorom. Veď pre deti boli „triedni nepriatelia“ či „triedni priatelia“ iba kamaráti z jednej školskej triedy. Jej príbehy spájali svet detských túžob a dobrodružstiev s realitou, písala o nadčasových hodnotách. A že to vedela bravúrne, o tom viac než ceny a diplomy svedčí množstvo prekladov jej kníh v rôznych krajinách sveta.
Foto: Pravda, Robert Huttner
Vzťah k rodine a láska k deťom priviedli Kláru Jarunkovú najprv k učiteľskému povolaniu – išla učiť na detvianske lazy do Korytárok (dnes obec Kriváň), aby pomohla súrodencom. Neskôr pracovala v Bratislave v literárnej redakcii rozhlasu a dvadsať rokov v redakcii satirického časopisu Roháč. Do Roháča prispievala svojimi prvými obrázkami kresleného humoru aj spisovateľkina dcéra Daniela – okrem rodinných väzieb mamu s dcérou spájal zmysel pre humor. „Dnes satirický časopis na Slovensku nemáme. Tiež nás obklopuje príliš veľa smutných vecí, covid, vojna v blízkom susedstve,“ hodnotí Daniela Zacharová. Ilustrovala viacero maminých knižiek, okrem niektorých vydaní najslávnejšej Jedinej a Brata mlčanlivého Vlka aj Tuláka, Tiché búrky, Pomstiteľa, O dievčatku, ktoré šlo hľadať rozprávku (1984), O psovi, ktorý mal chlapca (1974, 3. vyd. 2022), O vtáčikovi, ktorý vedel tajomstvo (1983, 2. vyd. 1997), Dedko a vlk (1989) a iné. Ukážky uvidia návštevníci na výstave v Bibiane. Príbehy Kláry Jarunkovej sprevádzali aj ilustrácie iných známych autorov – Miroslava Cipára, Dušana Kállaya, Kamily Štanclovej a ďalších.
Foto: Pravda, Robert Huttner
Prezident republiky udelil Kláre Jarunkovej v roku 1998 Pribinov kríž 1. triedy za celoživotné literárne dielo, ktorým sa významne zaslúžila o kultúrny rozvoj a šírenie dobrého mena Slovenskej republiky, v roku 2004 získala Rad Ľudovíta Štúra 1. triedy za mimoriadne zásluhy v oblasti kultúry. Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska v roku 2003 autorku navrhla na Nobelovu cenu a Bibiana, medzinárodný dom umenia pre deti, ju v roku 2004 navrhol na Cenu Astrid Lindgrenovej. V Nemecku aj v Taliansku získala najvyššiu, národnú literárnu cenu, v Amerike bola Jediná (vyšla pod názvom Don't cry for me) bestsellerom.
V rodnej obci Kláry Jarunkovej, v Červenej Skale, nedávno otvorili spisovateľkinu pamätnú izbu v dome, kde sa narodila, v budove bývalej pošty. „Toto spojenie s poštou je jednoduché – jej mamička bola poštmajsterka, preto bývali v služobnom byte. Budova celkom schátrala a ja si veľmi vážim, že spolok pre obnovu dediny a ľudia pochádzajúci z Horehronia ju opravili vlastnými rukami,“ hovorí Daniela Zacharová. Zo spisovateľkinej pozostalosti venovala obci nábytok z maminho bytu. Okrem spomienky dcéru teší, že v kraji pod Kráľovou hoľou je veľa talentovaných detí. „Každý rok škola v Šumiaci organizuje literárnu a výtvarnú súťaž, do ktorej sa hlási čoraz viac malých spisovateľov a nádejných výtvarníkov, tento rok ich bolo spolu vyše dvesto. Keď medzi deťmi zbadáte nový talent, je to, ako keď zažiari hviezda, radosť pozrieť,“ nadchýna sa výtvarníčka, ktorá roky učila deti v základnej umeleckej škole. Ku spisovateľkinej storočnici atuálne vyšli tri knihy: Horehrohronský talizman, Pár krokov po Brazílii (e-kniha) a O psovi, ktorý mal chlapca.
Klára Jarunková
Narodila sa 28. apríla 1922 v Červenej Skale. Po maturite na dievčenskom gymnáziu v Banskej Bystrici v roku 1940 učila dva roky na základnej škole. Odišla do Bratislavy, kde sa na mestskej radnici zamestnala ako úradníčka a externe začala študovať filozofiu a slovenčinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. V rokoch 1953 – 1954 pracovala ako redaktorka literárnej redakcie Československého rozhlasu v Bratislave. Od roku 1954 pôsobila ako redaktorka satirického časopisu Roháč, až do odchodu do dôchodku. Zomrela 11. júla 2005 v Bratislave. Je autorkou viac ako 20 kníh pre deti a mládež, za svoju tvorbu získala množstvo ocenení doma aj v zahraničí. Medzi tie najvýznamnejšie patria národné literárne ceny v Nemecku a v Taliansku, Za dielo Tulák bola zapísaná na Mimoriadnu čestnú listinu H. Ch. Andersena, získala Pribinov kríž 1. triedy (1996), Rad Ľudovíta Štúra 1. triedy (2005).
