Deťom, čo idú po prázdninách do školy. Pozdrav od Gorbačova

Začnem básňou, ktorú som napísal pod dojmom Gorbačovovej návštevy v Bratislave, a ktorá potom mala vyjsť vo vydavateľstve Smena už v tom istom roku v zbierke básní Plakať je krásne. Už vytlačenú knihu vtedy zlikvidovala cenzúra - možno aj práve kvôli tej básni. Vyšla však znova v roku 1990.

04.09.2022 17:05
Ľubomír Feldek, spisovateľ a prekladateľ Foto: ,
Básnik Ľubomír Feldek.
debata (6)

GORBAČOV PÍŠE ASTRID LINDGRENOVEJ

„Myslieť na mier je myslieť na deti.

Nikto nemá právo postupovať na medzinárodnej scéne tak,

aby deti, nech už žijú kdekoľvek,

boli pripravené o budúcnosť

a stali sa obeťami bezohľadnej politiky dospelých.“

*

A ako čítam to, čo píše,

tak ho vidím,

je to veľký chlapec,

usporadúvajúci čarovné dobrodružstvo

pre milióny maličkých,

postavil sa na ich čelo ako starší brat

a zvolal:

„Deti, teraz sa vydáme na veľký pochod

k zátarasom dospelých!

Oni majú najstrašnejšie zbrane,

ale ja mám vás

a vy máte mňa,

a to by malo stačiť,

aj keď neviem celkom presne, čo sa stane,

keď sa s nimi zoči-voči stretneme.“

*
A už idú,

blížia sa k zátarasom dospelých,

ktorí sa na svojich miestach zakopali

ako naveky,

niektorí ešte mladí telesne,

no v dušiach starci,

studení starci,

čo zjedli chlieb svojich detí,

vypili vodu svojich detí,

spálili uhlie svojich detí,

vydýchali vzduch svojich detí,

vyrúbali lesy svojich detí,

zamorili pôdu svojich detí,

naliali otrávené mlieko

do hrnčekov svojich detí

a pokúsili sa vyoperovať

z hláv svojich detí

ich detské myšlienky,

ešte skôr ako vznikli,

a nahradiť ich

svojimi stareckými lžami,

a teraz už len čakajú

a vidia, že sa zástup detí blíži,

a myslia si –

veď nech len prídu na dosah

tie naše deti,

čo už s nimi,

s takými deťmi

bez vzduchu, bez vody a bez myšlienok,

aj tak by dlho nevyžili,

ale my,

keď ich teraz zjeme,

prežijeme aspoň o nejakú chvíľu

svoju vlastnú smrť…

A deti nevedia nič o úmysloch

dospelých požieračov detí,

idú

a blížia sa k ich zátarasom

a na ich čele kráča Gorbačov

a trochu sa chveje

a vedľa neho kráča Pipi Dlhá Pančucha,

ktorá sa smeje:

„Skôr ako sa s nimi stretneme,

prezradím vám tajomstvo!

Nevyšlo im to celkom s tými

vyoperovanými myšlienkami!

Máme ich ešte dosť!

Nebojte sa, pane,

nie ste v tom sám,

aj my už čosi vymyslíme…“

*
A teraz sa prenesiem do 30. augusta 2022, do dňa, keď som práve dokončil novú zbierku básní Leť, vietor, na Ukrajinu! A možno práve v tej istej chvíli, keď som dával bodku za posledným veršom, zomrel v Moskve Michail Gorbačov – a jeho duša, kým odletela k Bohu, preletela ešte okolo mňa, aby mi vnukla ešte jednu myšlienku.

Aj Michail Gorbačov vládol kedysi v Kremli, aj on sa usiloval o to, aby Kremeľ nestratil svoju pozíciu na svetovej politickej scéne – a predsa! Akým zásadným spôsobom sa líšil od tých, ktorí tam vládnu dnes!

Bol to syn ukrajinskej matky a líšil sa od nich nielen tým, ako premýšľal, ale aj tým, ako konal. Nad každým jeho činom bdela vždy nielen všeobecná obava o celé ľudstvo, ale aj úcta ku každému jednotlivému ľudskému životu.

Politik – a dožičil si takúto apolitickú zásadu!

Riadil sa ňou aj v novembri 1989, keď vydal ruským vojakom na našom území príkaz neopúšťať kasárne. Aj on sa takto podpísal pod prívlastok „nežná“, ktorý dostalo vtedy slovo revolúcia.

Aké jednoduché! Aké ľudské! Aké krásne!

Vďaka mu za to!

© Autorské práva vyhradené

6 debata chyba
Viac na túto tému: #Ľubomír Feldek #Michail Gorbačov