Usmievavá Betty MacDonaldová mala totiž veľmi zaujímavý život. Zdalo by sa, že mala na ružiach ustlané, ale nebolo to vždy tak. Narodila sa síce do zámožnej rodiny šikovného banského inžiniera Darsieho Barda, ale po otcovej smrti (zomrel na zápal pľúc v roku 1920) schudobneli.
Museli sa aj často sťahovať, v čom neskôr v dospelosti pokračovala aj Betty. Zostalo teda veľa adries, na ktorých slávna autorka bývala. A práve na tieto domy sa sústredila Paula Beckerová, ktorá nedávno vydala knihu Hľadanie Betty MacDonald (vydalo Motto).
Ide o životopis, ktorý však nečerpá z archívnych materiálov, ale z reality: Beckerová prešla skoro všetky budovy, ktoré súviseli so životom slávnej literátky a objavila množstvo nových faktov. Pôsobivo opisuje, ako sa dostávala do budov, kde Betty MacDonaldová kedysi bývala. Jeden z domov bol dokonca už pred zrúcaním a Beckerová si u developera vybavila, aby ju doň ešte vpustili.
Rýpadlo už čakalo, ale mohla vziať z domu, čo sa jej bude zdať dôležité. Odmontovala kľučky, ktorých sa kedysi Betty dotýkala, zachránila rámy okien a odfotografovala krb, v ktorom Bettina mama Sydney kedysi varila jedlo priamo na ohni, lebo im pre neplatenie odpojili elektrinu.
Na fotografiách v knihe je napríklad aj rodný dom spisovateľky (narodila sa ako Anne Elizabeth Campbell Bard 26. marca 1907 v meste Boulder v Colorade), dom v Seattli, kde Bardovci žili v rokoch 1918 – 1923, snímka domu v Chimacume, kde sa odohráva Vajce a ja.
Medzi vzácnymi snímkami je tiež sanatórium Firland, kde Betty prekonávala tuberkulózu, či dom na ostrove Vashon, kam sa Betty a jej druhý manžel Don MacDonald s dcérami Jankou a Ankou nasťahovali po svadbe v roku 1942.
Foto: Mary Evans /AF Archive / Mary Evans Picture Library / Profimedia
Tyran aj baránok
Kapitola o domoch sa nachádza v závere knihy, ale predchádza jej svieže rozprávanie o celom živote Betty MacDonaldovej. Čitateľ sa zoznamuje s členmi rodiny Bardovcov, so všetkými piatimi súrodencami, s mamou, otcom, kamarátmi, ako aj so všetkými dôležitými osobami z ich blízkosti. K rodine patrila ešte babička a adoptívna dcéra. Bolo ich veľa, nemali to ľahké, ale brali všetko s humorom. Žili historkami, ktoré sa potom stali aj základom MacDonaldovej tvorby.
Betty sa síce už ako dvadsaťročná vydala, ale s rodinou sa neprestala stýkať a v neskorších rokoch mala práve ona pri sebe starnúcu mamu. S prvým manželom Robertom Heskettom sa však odsťahovala ďaleko od rodiny aj od civilizácie. Ich slepačia farma nemala ani susedov, nehovoriac už o elektrine či telefónnom signáli.
Muž, bývalý poisťovací agent, síce farmu vymyslel, ale práca s kurčatami ho nebavila. Betty vláčila vo vedrách vodu zo studne a padala únavou. Neskôr sa vyjadrila, že Bob bol nevšímavý tyran, ale v tom čase ho ešte milovala. Bol od nej o trinásť rokov starší a bol vraj veľký fešák, mal dva metre a vedel ju očariť.
Počas farmárčenia sa im narodili dve dcérky, Joan a Anne (ktoré sa v knihe v českom preklade spomínajú ako Janka a Anka), manželstvo to však nezachránilo. Nič to . Betty si našla lepšieho, Donalda MacDonalda, ktorý bol údajne mierny ako baránok. Sama Betty sa priznala, že vo Vajci a ja spojila v postave manžela vlastnosti oboch týchto mužov.
Morová rana
Po rozpade prvého manželstva opustila Betty farmu a vrátila sa k rodine do Seattlu. To už boli tridsiate roky, začínala sa veľká hospodárska kríza a postihla aj ich rodinu. Betty vtedy vystriedala mnoho zamestnaní, ale bola rada, že je z farmy preč. No prišla ďalšia rana. V roku 1937 ochorela na tuberkulózu a ocitla sa v sanatóriu pre chudobných.
Dostala sa tam protekčne, lebo inak sa táto choroba ponechávala na samoliečbu. O liečení v sanatóriu napísala knihu Morová rana, ktorá rozhnevala lekárov. Tvrdili, že môže vydesiť ostatných pacientov, asi sa ich dotkol jej tón. Betty však nevedela písať inak, len s humorom, vtipkovala aj na tému smrti. Nedostatok úcty bol jej tvorivou metódou.
Texty však neboli arogantné, ale radostné, a to dokáže málokto. Veď po knihe Vajce a ja muselo nakladateľstvo Lippincott čakať 15 rokov na podobný úspech. Dosiahla ho až Harper Leeová s bestsellerom Ako zabiť vtáčika.
Vajce za milióny
Betty si získala aj Hollywood, kde nakrútili podľa jej knihy Vajce a ja úspešný film. Na premiérovom turné sa na večierkoch na jej počesť stoly prehýbali pod ťarchou pohostenia. Dominovali vajíčka, hoci Betty ich až tak neobľubovala. Hlavnú úlohu vo filme získala vtedajšia hviezda Claudette Colbertová. Napísali o nej, že bola príliš dokonalá a že Betty v jej podaní sa zdala hladká a mdlá ako dobre ušľahaná krupicová kaša.
Premiéry filmu boli spojené s rôznymi atrakciami. Z vyše metrového vajca umiestneného nad vchodom do kina vytŕčali nohy reklamného agenta, ktorý vykrikoval na ľudí, alebo do vestibulu nanosili slamu a sliepky priamo tam znášali vajcia.
Kritika film nazvala štandardne trápnou komédiou, ale bol to jeden z najvýnosnejších filmov roku 1947. Betty bola príliš racionálna na to, aby sa nechala pohltiť týmto cirkusom, no predsa to vraj na nej zanechalo stopy. Okúsila, čo to je byť filmovou celebritou, a keď rozruch opadol, cítila sa občas nedocenená a bola protivná.
Mučivé svrbenie
Dalo by sa predpokladať, že Betty Mac Donaldová zomrela na choré pľúca, ale jej predčasnú smrť v päťdesiatke spôsobila rakovina vaječníkov a maternice. Všetko sa začalo svrbením celého tela, ktoré ničilo spisovateľku v posledných rokoch života. Inak by to bolo jej najkrajšie obdobie – s manželom Donom bola šťastná, žili na krásnom mieste v Kalifornii, dcéry mali svoje rodiny, vydavatelia čakali na ďalšie rukopisy.
Nápady mala, ale nemohla sa sústrediť. Pre svrbenie chodila po lekároch, ale tí tvrdili, že to je psychosomatického pôvodu a že kreatívni ľudia také príznaky mávajú. Neskôr sa však ukázalo, že svrbenie bolo predzvesťou rakoviny, ktorá onedlho prepukla naplno.
Paula Beckerová našla pri bádaní aj listy zo záveru spisovateľkinho života. Začiatkom decembra 1957 napísala editorke, že jej je stále zle od žalúdka a veľmi schudla. List mohla napísať iba vďaka tomu, že užila dva kodeíny. Už si vraj overila, že ak po takejto dávke počká dvadsať minút, stihne napísať jeden a pol listu. Potom zasa prichádza slabosť. A trápilo ju, že nepíše dosť vtipne, lebo sa ponáhľa.
Foto: New York Public Library / Science Source / Photo researchers / Profimedia
Fanúšikovia o rakovine nevedeli a keď sa 6. februára 1958 objavila správa, že Betty upadla do kómy, boli šokovaní. Chceli ju podporiť aspoň listami, ale už bolo neskoro – 7. februára o jedenástej večer zomrela. Pohreb si neželala, a tak ani nebol. Zaujímavé je, že ani jeden z Bettiných manželov sa nevyťahoval tým, že žil so slávnou spisovateľkou.
Druhý manžel Don dožil v ústraní a zomrel v roku 1975. Postaral sa o jej pozostalosť. Prvý manžel Bob, s ktorým bola na farme, sa s Betty po rozvode už nikdy nestretol. Zomrel násilnou smrťou už v roku 1951: priamo do srdca ho pichol bývalý manžel jeho vtedajšej družky. Takéto príbehy však neboli v centre pozornosti Betty MacDonaldovej.
Písala radšej o svojej rodine, ktorá bola životaschopná, tvorivá a optimistická. Jej sestra Mary, ktorá bola tiež spisovateľkou, povedala, že sa so sestrou milovali, výborne spolu fungovali, ale v ničom sa nezhodli. Zdá sa, že aj to môže byť inšpiratívne.
