Foto: frontispice Vladimíra Suchánka
Jeden príklad za všetky: Apollinaire. Keď v roku 1911 vyšiel jeho básnický debut Zvieratník alebo Orfeov sprievod, nedozvedelo sa o tom veľa ľudí – vydavateľ Deplanche ho vydal v náklade 120 exemplárov. A dnes, o storočie neskôr? Apollinaire je svetoznámy, nazývame ho zakladateľským zjavom modernej poézie a za udalosť býva všade považované aj každé jeho nové vydarené prebásnenie. Takou udalosťou sú aj jeho Písně nemilovaného vydané tohto roku v češtine v prebásnení Jiřího Žáčka.
Čo do počtu básní je to výber útly, no jeho význam spočíva v čomsi inom. Apollinaire je básnik náročný na prebásnenie a na pokusoch oň môžeme odsledovať aj vývoj českého a slovenského básnického prekladu. Na počiatku tohto vývoja stojí preklad jeho slávnej básne Pásmo, o ktorý sa – napodiv – nepostaral básnik. A vlastne nie napodiv. V Apollinairovom Pásme zaznela hovorová reč a niektoré jeho básne ako Okná alebo Pondelok ulica Christine dokonca celé pozostávali z útržkov rozhovorov, ktoré zachytil básnikov sluch kdesi na pavlači alebo na ulici – aj pre českú (a tým činom aj pre slovenskú) poéziu to bol nový jazyk, nuž nečudo, že s jeho ponukou musel prísť dramatik a prozaik Karel Čapek.
Apollinairova hovorovosť sa však dobre znášala aj s jeho básnickým majstrovstvom, a tak prebásnenia jeho poézie sa u nás v priebehu dvadsiateho storočia stali a dodnes sú akýmsi turnajom básnického majstrovstva. Čo je dôvod, aby sme venovali pozornosť aj tomu najnovšiemu útlemu výberu z Apollinaira, s ktorým tohto roku prišiel český básnik Jiří Žáček. Je to totiž výber, v ktorom české umenie básnického prekladu dosiahlo jeden zo svojich vrcholov.
Presvedčme sa o tom aspoň na jednej ukážke – úryvku z Piesne nemilovaného. Táto tematicky pestrá báseň obsahuje aj takúto pasáž:
Odpověď záporožských kozáků cařihradskému sultánovi
Jsi lotr Ďábel rohatý
Nejhorší mezi belzebuby
prašivec mezi zvířaty
Při žraní ti hnůj kape z huby
Svěť si sám ty své sabaty
Ty shnilá tresko prokletá
s růžencem vyloupaných očí
Jsi krvelačná koketa
Tvá máti pšoukla jako kočí
a vyprdla tě do světa
Ty vrahu ze všech největší
Morový vřede Koňský zadku
Jsi hnusný rypák prasečí
Felčary si kup za svou zlatku
a dej se léčit v bezpečí
Skladám tomuto prebásneniu poklonu nielen ako čitateľ, ale aj ako, – čo sa prebásňovania Apollinaira týka, – slovenský Žáčkov kolega. Zhodou okolností práve táto báseň v mojom apollinairovskom výbere Nechce sa mi pracovať chýba – a ak sa aj ja do nej raz pustím, budem mať čo robiť, aby som sa vyrovnal Žáčkovmu majstrovskému výkonu, ktorý je sám sebe aj recenziou a netreba k nemu už nič dodávať.
Alebo iba to, že tento výber s doslovom Václava Kubína a s grafickým sprievodom Vladimíra Suchánka si vydal v počte 100 číslovaných výtlačkov sám Žáček. Hľa, hoci sa za sto rokov mnohé zmenilo, nielen príbehy carihradských sultánov a záporožských kozákov, ale aj príbehy veľkých básnických výkonov sa opakujú.
