Vaša kniha o mafii v Dunajskej Strede vyšla najprv v maďarskom jazyku, až potom v slovenčine, budapeštianske divadlo Vigszínsház uviedlo podľa nej divadelnú na festivale Astorka v Bratislave. Ako vnímate toto spojenie?
Pre mňa je to absolútne prirodzené spojenie, hneď ako kniha vyšla v maďarskom jazyku, ozvalo sa mi veľa ľudí z nášho regiónu a pýtali sa, kedy bude slovenský preklad, že majú známych, ktorí by si ju radi prečítali. A keď napokon vyšla v slovenčine, niektorí Maďari hľadali zasa jej maďarské vydanie… Aj v publiku na divadelnom predstavení som videla veľa ľudí zo Žitného ostrova. Pre nás to nebol iba príbeh z knihy, z divadla alebo z filmu, my ste to skutočne zažili.
Foto: GORDON ESZTER (VÍGSZINHÁZ)
Prečo ste si zvolili ako námet takúto ťažkú tému?
Vyrastala som v Šamoríne a keď sa to dialo, bola som o trochu mladšia, prváčka na gymnáziu. Dievčatá, ktoré uniesli a znásilnili, mali asi o päť rokov viac. Na Žitnom ostrove v tom čase nebola rodina, v ktorej by sa o mafiánoch nehovorilo. Každý pozná každého, niekto z mafiánov bol niečí sused, syn alebo spolužiak, všetky životy boli prepojené. Keď som už bola dospelá a pracovala som ako novinárka, prekážalo mi, že po dvadsiatich rokoch od tých výčinov sa o mafiánoch začalo hovoriť ako o Robinovi Hoodovi. Namiesto úcty k ich obetiam sa všeličo prikrášľovalo, už neboli hnusní páchatelia, ale pomaly hrdinovia, úspešní muži a ich skutočné hrozné činy sa spochybňovali, vraj nikdy sa nedozvieme, čo sa vedy naozaj stalo… Spomienky na tie udalosti už boli iné ako skutočnosť.
A vy ste mali pocit, že chcete o tej dobe a tých hrôzach povedať pravdu…
Áno. Všetci sme to zažili. Len o tom, koľko bolo obetí, kedy a čo presne sa stalo, začali kolovať fámy. Rovnako ľudia spochybňovali znásilnenia mladých dievčat, vraj tie by dali hocičo, len aby sa mohli odviezť vo veľkom čiernom aute a dostali darček, samy sa im núkali… Robila som reportáže s ľuďmi, ktorí to zažili, nie je to pravda. Aj nás doma rodičia vtedy veľmi prísne strážili, aby sa nám nič nestalo…
Foto: GORDON ESZTER (VÍGSZINHÁZ)
Vo vašej knihe aj v divadelnej hre vystupujú tri hrdinky, 16-ročná študentka Hilda, ktorá ide len von vyniesť smeti a naložia ju do auta, 35-ročná kaderníčka Júlia, ktorá sa zamiluje do mafiána, a dôchodkyňa Eržika, ktorá sa začne svojho syna báť, pretože sa pridal k mafii. Ich postavy sú zrejme poskladané z osudov viacerých skutočných žien.
Áno, sú to fiktívne postavy, ale vychádzajú zo skutočných príbehov. Hovorila som s vyše sto ľuďmi, hoci veľa som toho poznala aj z rozprávania, a každá z tých postáv mi je blízka. Aby som si priblížila mladú Hildu, nazrela som do svojich vlastných denníkov z jej veku, vo veku Júlie som práve bola, keď som knihu písala, a aj do Eržiky som sa sčasti prevtelila.
Kedy vo vás dozrelo rozhodnutie písať o tom?
Keď som dostala úlohu písať o Afrike, povedala som si, pôjdem, ale čo môj vlastný región slovenských Maďarov? Je to naša história, naše príbehy, a kto o nich bude hovoriť, ak nie my?
Foto: GORDON ESZTER (VÍGSZINHÁZ)
Prečo myslíte, že príbeh z Dunajskej Stredy vzbudil taký veľký záujem aj v Budapešti? Podľa mňa za tým nemôže byť len spoločný jazyk, v Maďarsku boli hádam iné reálie…
Myslím, že je za tým univerzálny ženský príbeh, ktorý kniha aj hra obsahuje. Vo svetovej literatúre prevládajú muži a príbehy o mužoch, ale kde je druhá polovica populácie? Až teraz sa dostáva ku slovu ženská literatúra. Aj ja píšem ženskú literatúru, ale ženská literatúra nie sú knihy o manikúre alebo o tom, ako schudnúť za desať dní. Pravá ženská literatúra hovorí o skutočnom živote žien.
Foto: GORDON ESZTER (VÍGSZINHÁZ
Od týchto udalostí prešlo už viac ako dvadsať rokov, čím je príbeh dunajskostredskej mafie zaujímavý dnes?
Keď kniha vyšla, prichádzali mi ohlasy najviac zo Žitného ostrova, ale aj z Debrecína, zo Szegedu a z iných miest v Maďarsku, kde mali podobné skúsenosti – a to už bolo po roku 2000. Nemusí to byť mafia v 90. rokoch v Dunajskej Strede, ale hocijaká malá komunita a hocikedy. Keď mladé dievčatá znásilňujú, treba o tom hovoriť.
Vy v ženských témach pokračujete ďalej, napísali ste aj novšiu knihu Mestské líšky, čím sa v nej zaoberáte?
Momentálne žijeme s rodinou v Bruseli a tam som robila reportáže so Slovenkami a s Maďarkami, ktoré z domu uniesli, aby ich tam donútili robiť prostitútky. Ukrývali ich v garážach, týrali a ja som ich stretla, až keď sa im podarilo dostať sa do bezpečia a do azylových domov. Druhú líniu tvoria osudy žien, ktoré pracujú v zahraničí ako gazdiné, nechajú deti doma na výchovu babke a odídu, povedzme na rok, aby zarobili – v Gemeri je to dodnes bežné. Obe tieto profesie sú typicky ženské v tom zmysle, že ich robila takmer výhradne ženy: gazdiné a prostitútky. Treťou líniou knihy sú iné typy žien, manželky diplomatov. Navonok majú všetko, ale v skutočnosti sú izolované, manžel pracuje od rána do večera a ony sa starajú o deti, hoci doma mali svoju vlastnú prácu, svojich priateľov či záľuby. O to všetko prišli.
Čítajte viac Kniha ako zbraň alebo moderná sebaobrana
Vyzerá to, akoby ste si vyberali najmä ľudí na okraji spoločnosti, prečo vás zaujímajú práve takéto príbehy?
Hnevá ma, keď počujem posmešky voči ženám, ktoré trpeli. Verím, že ak poznáte taký príbeh, musíte s tým človekom súcitiť, a nie odsudzovať ho. Ten pocit bezmocnosti vo mne vyvoláva odhodlanie povedať: nie, nebolo to tak! Podľa mňa stále nepoznáme skutočné ženské príbehy. A preto chcem o nich písať.
Katarina Durica
Narodila sa 1983 v Bratislave, vyrastala v Šamoríne a študovala na Trnavskej univerzite dejiny umenia a kultúry. Pracovala ako turistická sprievodkyňa na Blízkom východe a v severnej Afrike. Od roku 2009 pôsobila ako novinárka v Budapešti. V súčasnosti žije s manželom a troma deťmi v Bruseli. Román Slušné dievčatá plačú potichu sa v Maďarsku vypredal za 10 dní. Na jeho príprave pracovala niekoľko rokov, počas ktorých zozbierala svedectvá vyše stovky obetí, preživších aj páchateľov v Dunajskej Strede. Jej najnovší román sa volá Mestské líšky.
