Kto je ten civilizovaný?
V jednotlivých príspevkoch autorka detailne opisuje historické súvislosti, ktoré vysvetľujú, aký hlboký vplyv mala na krajiny Južnej Ameriky kolonizácia – spočiatku európska, neskôr americká. Už v úvodných esejach Ruppeldtová zdôrazňuje, že Latinskú Ameriku neraz vnímame ako čosi primitívne, kam civilizáciu priviedli až bieli kolonizátori. Opak je však pravdou – dobyvatelia zotročili tamojší ľud, množstvo jeho obyvateľov vyhladili, znásilnili, trýznili…
Človeka pri čítaní jednotlivých esejí mrazí. Ide však o veľmi obohacujúce texty, ktoré sú informačne hutné a zároveň človeka nepresycujú. Autorkine široké znalosti sú zrejmé najmä zo spôsobu, akým dokáže spájať súvislosti a nestratiť sa v nich. Nesnaží sa veci zbytočne komplikovať, jednotlivé informácie podáva spôsobom, ktoré v čitateľovi zanechajú hlboký dojem.
Foto: Archív Silvie Ruppeldtovej
Kolonializmus nezmizol
Ruppeldtová nezostáva len pri histórii – pokračuje zásadnými politickými udalosťami v krajinách ako Kuba, Bolívia, Čile či Brazília. Predostiera komplexný obraz politikov, ktorí výrazným spôsobom ovplyvnili svoje krajiny – Evo Morales, Fidel Castro či Augusto Pinochet.
Na ich príkladoch autorka vysvetľuje zápas ľavice a pravice v Latinskej Amerike – každý pokus tamojších obyvateľov o vlastnú demokratickú vládu, ktorá býva často ľavicovo orientovaná, sa stretáva s odporom USA. Tie sa snažia silou-mocou udržať svojich južných susedov pod kontrolou – ide o akúsi modernú formu kolonializmu.
Čítajte viac Nová forma pravicových prevratov pre 21. storočie
Eseje dávajú do súvislosti systematický rasizmus a kapitalizmus, ktorý ničí prírodné bohatstvá Južnej Ameriky aj snahu tamojších obyvateľov o vlastnú suverenitu. Ruppeldtová si je vo svojich textoch vedomá toho, že ľavicové princípy sa musia prispôsobiť konkrétnej krajine – to isté, čo fungovalo napríklad v ZSSR, nemusí fungovať na Kube. Ľavicová orientácia autorky je zrejmá, nie je však slepá – nebojí sa poukazovať na mnohé prešľapy známych ľavicových lídrov krajín Latinskej Ameriky.
Práve takáto forma sebareflexie v ľavicových kruhoch neraz chýba. Autorka tiež poukazuje na viaceré spoločensko-kultúrne fenomény, ktorými Južná Amerika progresívnosťou prekonáva mnohé európske krajiny – príkladom je napríklad postavenie žien, ktoré sú vo významnej miere politicky i spoločensky angažované.
Právo USA na puč kdekoľvek
V poslednom úseku knihy sa eseje venujú osobnostiam z oblasti kultúry, medzi ktorými je napríklad Ernesto Sabato, Wifredo Lam či Oswaldo Guayasamín. Práve časť o surrealistovi Lamovi je zaujímavá tým, že poukazuje na vzťah latinskoamerických umelcov k tým európskym – je známe, že aj Frida Kahlo opovrhovala nadutými francúzskymi pseudointelektuálmi. Je preto škoda, že sa žiadna z esejí nevenuje jej životu alebo trebárs tvorbe jej manžela Diega Riveru, ktorý namaľoval podobizeň Lenina priamo v Rockefellerovom centre.
Druhá tvár modernity od Silvie Ruppeldtovej zodpovedá svojmu názvu. Ukazuje nám, že „vyspelá“ kultúra „moderného“ bieleho človeka bola vo veľkej miere vybudovaná na vykorisťovaní iných civilizácií, ktoré sa z toho spamätávajú dodnes – a ešte stále sa im nepodarilo dosiahnuť úplnú samostatnosť. Stačí si spomenúť na tweet Elona Muska po tom, čo mu Bolívia nedovolila ťažiť lítium na svojom území. „Spravíme puč, kdekoľvek budeme chcieť! Zmierte sa s tým!“
Ide o názorný príklad pokrytectva Spojených štátov, ktoré pod rôznymi zámienkami vojensky zasahujú do vnútropolitických záležitostí krajín tretieho sveta, pričom im ide o jediné – o zisk. Neraz im pritom neprekáža ani podpora fašistických vlád.
Zbierka esejí Silvie Ruppeldtovej je neoceniteľným zdrojom bližšieho pochopenia krajín Južnej Ameriky. Dúfajme, že pôjde o impulz, ktorý zvýši záujem Slovákov o tamojšie dianie i kultúru, a ktorý zvýši mieru sebareflexie vo vnímaní toho, čo považujeme za „cudzie“.
