Patril k nemu fotoaparát
Z podtitulu knihy sa dozvedáme, že je v nej 250 reportážnych fotografií, ktoré si autorov život pamätajú lepšie ako on sám. Je to vtipný aforizmus, ktorý môže platiť aj o čitateľoch knihy. Snímky sú totiž svedectvom o mnohých významných udalostiach, ktoré sa udiali v minulých desaťročiach, je to kus histórie v autentickej podobe.
Sympatické je aj to, že svoje fotografie nazýva Tuleja reportážnymi, hoci ich prezentoval aj na výstavách, a tam sa ukázalo, že majú všeobecnejšiu hodnotu než dokument. Ich hlavné poslanie bolo však reportérske.
Autor pracoval celý život ako novinár a z jeho snímok je zreteľné žurnalistické pnutie – túžba odovzdať informáciu, poslať ju ďalej, a to v podobe, ktorá by pôsobila esteticky a vyjadrovala aj názor.
Miroslava Tuleju som spoznala ako spolužiaka, keď sme študovali novinárstvo, a už vtedy bol taký. Bez fotoaparátu som ho videla málokedy. Fotil spolužiakov aj mňa, poznám teda jeho metódy. Bol bezprostredný, pohotový, usmievavý, vtipkoval. Ľudia ho brali.
Foto: Miroslav Tuleja
Raz mi poslal pohľadnicu, ktorú sám vyrobil. Bola to montáž výjavov, čo nafotil na našej študentskej exkurzii po Slovensku. Ešte neexistoval internet, urobil ju ručne. Bavilo ho vytvárať snímkami príbehy, a to sa dá len vtedy, keď je fotograf rozhľadený.
Iste mu pomáhali aj náhody, ktoré inscenujú rarity, ale v jeho prípade platí, že náhoda praje pripraveným. Vďaka tomu sú na jeho snímkach historické osobnosti, politici, vedci, umelci a množstvo neznámych ľudí v zaujímavých situáciách. Žiadne banality.
Knihu dostane aj Marika Gombitová
Po tragickej nehode v novembri 1980 sa Marika Gombitová novinárom vyhýbala. Ako ste sa k nej priblížili vy?
Prvý rozhovor s Marikou Gombitovou sme vtedy robili spolu s Naďou Schneiderovou. Nazvali sme ho Čiara deliaca a nielen čitateľov, ale aj Mariku a jej kolegov príjemne prekvapil. A s Marikou nás čiara deliaca nerozdelila, ale zblížila. Snažili sme sa jej – v neľahkej situácii na vozíčku – pomôcť, a trocha ju rozptýliť. V Pezinku vtedy nahrávala pesničky do Slnečného kalendára. Občas sme ju s manželkou Editkou zaviezli k Schneiderovcom na chatu v Senci alebo k Ďurovi Verešovi na jeho chatu.
Tam sme jej s asi desiatimi jej kamarátmi z branže pripravili skromnú oslavu 25. narodenín. Neskôr sme jej pomohli vybaviť liečenie v rehabilitačnom ústave v českých Kladruboch, kam sme ju aj zaviezli a niekoľkokrát navštívili. Neskôr sme jej sprostredkovali operáciu u známeho moskovského neurochirurga profesora Jumaševa. Hoci sme sa teraz s Marikou dlhšie nevideli, občas si telefonujeme a čoskoro sa, dúfam, stretneme, aby som jej venoval túto knižku.
Sú umelci fotogenickejší než napríklad politici?
Všetky ľudské tváre sú zaujímavé. Je v nich zvyčajne zapísaný osud. Karel Gott bol napríklad vždy prívetivý a kamarátsky. S kolegyňou Baškou Mokrou sme ho navštívili v čase, keď ešte býval s rodičmi v Kobylisoch neďaleko tzv. Heydrichovej zákruty. Vtedy mal ešte taký smiešny chlapčenský účes a pôvodné zuby.
Ktorú fotku vo svojej knihe máte najradšej?
Cením si niektoré snímky z 21. augusta 1968, niekoľko frontových i mierových fotiek z Vietnamu, Bangladéša, zo Sibíri, z Japonska či Kuby. Ale takisto aj niekoľko fotiek z rodinného albumu.
Helena Dvořáková
Gott ako zmoknuté kura
Unikátne sú napríklad snímky, ktoré sa týkajú dramatických okamihov v našich dejinách. Napríklad fotografie z roku 1968, keď fotil aj Dubčeka, Brežneva, Svobodu, Biľaka či Ulbrichta! Nie sú to oficiózne fotografie, vyjadrujú pocity, nálady, dramatickosť chvíľ.
Radostnejšie je však pozerať si snímky zo sveta umenia. V knihe je veľmi živý portrét mladej Mariky Gombitovej, ale aj záber z oslavy jej 25. narodenín na Zochovej chate. Je tam s gitarou a s kapelníkom Modusu Jankom Lehotským, píše sa rok 1981. Zvláštny je aj portrét Emílie Vášáryovej z roku 1968 s veľmi vážnym pohľadom.
Foto: Miroslav Tuleja
Opakom je (ale to je ešte len rok 1967) snímka Bety Poničanovej ktorá sa na fotografii radostne smeje. Na stolíku pred sebou má veľkú (vešteckú) guľu zo staniolu, ktorý zbierala dlhé roky a modelovala. Nechýba ani zmáčaný Karel Gott v bielom smokingu (keď skočil pre videoklip Iva Paukerta do bazéna). Vyzerá ako zmoknuté kura. Na inej fotke spieva v milovanej Lucerne, kde koncertoval aj tesne po náhlej smrti otca alebo po návrate z polročného pobytu v Las Vegas.
Aj politici majú city
Tuleja však vlastne fotil aj politikov ako ľudí na javisku dejín – s emóciami. Portrét Alexandra Dubčeka v kapitole August 1968 približuje napríklad politika po skončení tzv. Bratislavskej schôdzky, ktorá bola 3. augusta 1968.
Vari už tušil, čo sa stane, pýta sa fotograf snímkou. Dubček je na nej ustarostený, typický úsmev chýba. Ukázali sa vrásky – vejár okolo očí, na čele, celkový výraz je unavený. Muselo to byť pre neho veľmi ťažké, povie si divák a pocíti ťarchu dejinných rozhodnutí.
Foto: Miroslav Tuleja
Pred objektívom mal vtedy Tuleja aj Brežneva. Na snímke vyzerá ako boh pomsty a fotograf to komentuje: Leonid Brežnev sa v priebehu Bratislavskej schôdzky riadne nasrdil. Dubčekovi sa totiž do jej deklarácie podarilo presadiť veľmi dôležitú myšlienku: „Vnútorný rozvoj štátu je záležitosťou každej strany, prihliadajúc na národné zvláštnosti a podmienky.“ (Táto schôdzka bola v Bratislave hneď po bezúspešnom rokovaní ZSSR s Československom v Čiernej nad Tisou.)
Potom už nasledujú snímky z 21. augusta 1968 a nasledovného obdobia. Rozstrieľané priečelie budovy múzea na Václavskom námestí, horiaci tank, protesty a aj pietna pocta Janovi Palachovi na nádvorí rektorátu Karlovej univerzity. Pre mňa je po dramatických svedectvách útechou snímka, na ktorej je Alexander Dubček s básnikom Lacom Novomeským v „kamošskom“ dialógu.
Foto: Miroslav Tuleja
Snímky z pamäti
V ďalšej časti knihy sú kapitoly na všeobecné témy, ktoré držia život pri živote. Reportér informuje o významných udalostiach, napríklad o prvej mikrochirurgickej operácii oka, o cestách po svete, objaví sa aj pôvabná Tina Turner z vosku, ale aj ozajstný slávny slovenský dizajnér Jozef Kabaň. Tento rodák z Námestova – upozorňuje decentná snímka – sa stal šéfdizajnérom značiek Škoda a BMW a Rolls-Royce. Snímka je z roku 2010.
Publikáciu plnú poznania uzatvára odborník na fotografiu Marián Pauer štúdiou Impresie z divadla života. Po nej ešte nasleduje malý album súkromných fotografií, kde si Miroslav Tuleja spomína na významné okamihy z vlastného života. Milé je, že sú tam aj už nebohí fotoreportéri Miroslav Vojtek a Vlado Hák, ale aj množstvo iných Tulejových spolupútnikov. Nad touto knihou fotografií si človek zalistuje aj v pamäti.
