Dej vašej novej knihy Priestory sa odohráva v bratislavskom dome, kde ste vyrástli a ktorý už neexistuje. Kde presne stál? Je toto miesto aj teraz pre vás dôležité?
Môj takmer rodný dom pretrváva už len v pamäti, premenil sa na spomienku, čoraz viac dopĺňanú predstavivosťou. Nachádzal sa v okrajovej časti Bratislavy, na Patrónke, celkom blízko voľakedajšej konečnej zastávky trolejbusovej linky č. 12, ktorá nás spájala s centrom. Ten priestor bol pre mňa dôležitý, pretože odtiaľ som sa učila vidieť, spoznávať a chápať svet. Dnes je tam už len veľký trávnikový trojuholník a rozšírená cesta k nemocnici, ktorej dom padol za obeť.
Čo vás viedlo k napísaniu knižky o Patrónke? Nie sú to totiž iba spomienky…
Pôvodne som chcela písať esejistickú knižku o tom, kto všetko a čo všetko vplývalo na moju osobnosť. O tom, vďaka akým vplyvom som si osvojila hodnoty a názory, ktoré do veľkej miery určovali môj ďalší život. Malo to byť veľmi voľné pokračovanie knižky O tichu, pomalosti a iných hodnotách. Potom odrazu sa v spomienkach vybavila jedna konkrétna epizóda z detstva, druhá, tretia, všetky len ako fragmenty, v takej podobe aj vstúpili do rozpísaného textu, ktorý sa postupne zaľudňoval. Nemožno ho priradiť len k jednému žánru, no mne bolo prelínanie žánrov už ako čitateľke, neskôr i ako autorke vždy blízke, dúfam, že neodradí ani tých, ktorí po knihe siahnu.
Foto: Spolok slovenských spisovateľov
Dom sa vyskytuje aj v inej vašej próze. Čítali niektorí vtedajší susedia alebo kamaráti vaše knihy na túto tému? Čo na ne hovoria?
Nikdy nezačínam so známymi, najmä s bývalými či súčasnými susedmi, rozhovor o svojich knižkách, ak by niekto z nich začal, prijímam tému, ale neveľmi rada, viac mi vyhovuje žiť ako „neodhalená autorka“. Iná vec sú diskusie v priateľských kruhoch, to sú pre mňa naozaj radostné chvíle.
Myslíte si, že detstvo v inom prostredí by vás formovalo inak? Ste spisovateľkou, ktorá píše najmä o mestských ľuďoch. Teraz už možno v slovenskej literatúre mestská téma prevažuje, ale vy ste tak písali, ešte keď dominovala vidiecka tematika. Cítite sa priekopníčkou?
Neviem spätne určiť presnú mieru toho vplyvu. Viem však, že som mestské dieťa a celý môj život je spätý s Bratislavou, takže hoci mám rada prírodu, nemôžem sa pokladať za iného ako za mestského človeka, zžitá som s mestským prostredím a o inom by som ani nebola schopná písať. Priekopnícke pocity ale celkom iste nemám, boli tu predo mnou a so mnou aj iní autori a iné autorky, ktorých témou bolo mesto.
Čítajte viac Jubilantka Etela Farkašová: Písanie je pre mňa stále fascinujúca téma
Pekná je pasáž, v ktorej spomínate, ako ste sa začali zaujímať aj o filozofiu a ako vo vás domáci učiteľ prebudil vlastne intelektuálku. Vyslovil vieru vo vás a takú dôveru nemožno sklamať. Cítili ste to ako určitú zodpovednosť?
Neraz si hovorím, že na ľudí som mala v živote šťastie, na takých ľudí, ktorí mi ukázali čosi dôležité, otvárali horizonty i cestu k životu, aký pokladám za dobrý a múdry. Môj učiteľ jazykov patril k takým ľuďom. Aj vďaka nemu som si vytvorila predstavu života ako štafety: čosi si od iných dostala, čosi by si mala odovzdať aj ty iným. Pocit medziľudskej spojitosti, väzby, spolupatričnosti aj spoluzodpovednosti je pre mňa významný.
Vaša nová kniha bude uvedená besedou aj na Bibliotéke 11. 11. o 11. hod., čo je vhodný dátum pre celoživotnú jednotkárku. Zdravie vás ale celkom neposlúcha, hoci vyzeráte po oslave jubilea veľmi dobre. Prídete na Bibliotéku?
Teším sa na stretnutie s čitateľmi a bavím sa na tom dátume. Tie samé jednotky sú zárukou, že určite termín nepopletiem.
