Čítala som, že od detstva milujete cintoríny. Súvisí to s tým, že ste potomkov rodiny katov?
Už sa o mne dá povedať, že som expertom na smrť. Pochádzam z bavorskej katovskej dynastie, medzi mojimi predkami bolo 14 katov. Nemusíte však mať strach, posledný kat z našej rodiny zomrel začiatkom 19. storočia, to už je dosť dávno. Vždy to však bola súčasť našej rodinnej histórie a veľa sme sa o tom rozprávali, preto som o katoch začal aj písať. Takže áno, mám špeciálny vzťah ku smrti.
Áno, pobavila ma vaša odpoveď na dávnejšiu novinársku otázku, že v časoch národného socializmu by ste to ako potomok katov mali zložitejšie…
S mamou a babkou sme kedysi veľa chodili na túry po bavorských horách a rozprávali sme si historky, aby sme si krátili čas. Vtedy sme sa rozprávali o katoch v rodine a keďže to bolo už dávno, boli to zábavné napínavé historky. Keby bol však môj dedo či pradedo katom za nacizmu, písal by som celkom iné knihy – ak vôbec. Našťastie sa však vraciame 300 až 400 rokov naspäť, keď bol kat celkom normálne, no dobre, takmer normálne zamestnanie. Niekto to predsa musel robiť.
Povolanie kata má však predsa len trochu škaredý imidž.
Áno, knihy zo série Katova dcéra som písal ako istú obranu cti svojich predkov. Kati bývali aj vo filmoch zobrazovaní ako niekto, kto odsúdeného pripraví o hlavu, prípadne ho mučí, ale kati boli oveľa viac. Už sa zabudlo, že boli zodpovední aj za liečenie, za vynášanie odpadkov, za prostitútky… Jednoducho mali veľa práce. Aj preto som začal písať knižnú sériu Katova dcéra, aby som ukázal prácu kata v celej šírke.
Takže na čo presne ste hrdý, pokiaľ ide o vašich predkov?
Hrdý môžem byť na to, čo som urobil sám, nie na predkov – to ako keby ste sa princa Charlesa, pardón, kráľa Karola III. pýtali, či je hrdý na svoju mamu Alžbetu II. Keď som napísal prvú knihu, nebol som si istý, ako to vezme moja rodina. Mama s touto témou mala problém a babka, keď bola v 30. rokoch dieťa a to už bolo sto rokov po katovskej ére, zažívala na ulici posmešky, že je potomkom katovskej rodiny. Tak dlho tá nálepka na niekom uľpie. Takže by som nehovoril o hrdosti, ale som si vedomý, že naša rodinná história je neobyčajná.
Vráťme sa ešte k cintorínom, čo vás na ne láka? Študujete náhrobky, hľadáte inšpiráciu?
Už ako dieťa som ich mal rád, možno to znie morbídne, ale poznám veľa ľudí, čo milujú podobne ako ja cintoríny. Zdá sa mi to neuveriteľne pokojné miesto, veď po nemecky je v slove Friedhof obsiahnutý pokoj (Friede), nikdy som tam nemal strach, považoval som to za tiché miesto. Náhrobky rozprávajú príbehy, veď každý človek, čo tam leží pochovaný, má svoju históriu. Ako dieťa som si pozeral dátumy narodenia a úmrtia, vravel som si: tento žil v čase Francúzskej revolúcie, keď sa nosili parochne, ktovie, ako vyzeral. Alebo niekto zomrel v mladom veku počas vojny… všade som tušil množstvo histórie.
A ako ste prišli na nápad písať o hrobárovi a urobiť z neho hlavnú postavu svojej ďalšej knižnej série?
Moja séria kníh o katovej dcére (Henkerstochter) ešte na Slovensku nevyšla, zato ju preložili do mnohých jazykov. V istom momente som si povedal, že už viac nemôžem písať o mučení a hlade. Moja vlastná žena už z toho mala strach. Medzitým som napísal aj nejaké knihy pre deti, premyslel som si novú sériu, ale ostal som verný smrti. Viedeň sa považuje za mesto smrti, existuje dokonca rakúska pesnička, ktorá sa volá Der Tod, dass muss ein Wiener sein (Smrť musí byť Viedenčanka). Spieval ju Georg Kreisler, šansoniér kabaretista (1922–2011). Viedeň má celkovo špeciálny postoj k smrti.
Viedenský hlavný cintorín Zentralfriedhof patrí k najslávnejším na svete. Chcel som napísať krimisériu z čias, ktorá sa bude odohrávať v zaujímavom čase – keď sa začínali používať telefóny, strieľalo sa naozaj z pištolí, ešte sa nejazdilo v automobiloch, skôr v drožkách. Zavádzali sa nové kriminalistické metódy, zdalo sa mi to vzrušujúce. To, čo dnes vidíme dnes v moderných krimi alebo u FBI, to začínalo práve v tomto čase.
Navštívili ste aj viedenské Múzeum kriminality?
Samozrejme, už tá budova je úžasná. Veľa som rešeršoval aj v Grazi – odkiaľ je postava vyšetrovateľa Leopolda. Veľkým vzorom je preňho kriminológ Hans Gross. Je to reálna postava z histórie. Napísal knihu, ktorá vyšla v asi 300 vydaniach a dodnes ju používa americká FBI, píše sa v nej o odtlačkoch prstov, o zaistení miesta činu, o balistike, rozpoznávaní jedov a podobne. Všetko je to vystavené v múzeu v Grazi.
Druhý diel knihy o hrobárovi venujete okrem svojej manželky Katrin aj belgickému detektívovi Herculovi Poirotovi. Ste jeho fanúšik?
Veľký. Existujú dva odlišné druhy detektívok. Tie s Poirotom od Agathy Christie, ale aj knižky Arthura Conana Doyla – ten bude hrať rolu v treťom pokračovaní Hrobára – sú tzv. who done it crimis, čiže krimi kto-to-urobil. Celá kniha je rébus a uvidíme, či uhádneš, kto spáchal zločin, kto je vrah. Tieto kriminálky som miloval. Dnes už trochu vyšli z módy. Nedávno som čítal knihu Podvod od známej britskej autorky Zadie Smithovej, jej nová kniha je historický román, kritika ho veľmi chválila. Vo Viedni som polovicu prečítal, ale zdalo sa mi to také vyčerpávajúce, že som musel siahnuť po klasickej starodávnej kriminálke. Keď nie je nič poriadne v telke, čítam si detektívky od Agathy Christie a hádam, kto je vrah.
Takže postava hrobára mala priniesť zmenu po katovej dcére, áno?
Presne, hoci hrobár aj katova dcéra sú obaja outsideri, veľmi inteligentní a vzdelaní, niečím sú si podobní – to si všimlo už viacero čitateľov.
Ešte stále pracujete ako redaktor?
Už nie, lebo už to nešlo. Pracoval som v televízii ako žurnalista, tu som stretol aj svoju ženu, potom som začal písať knihy, ktorým sa darilo, až toho bolo na mňa priveľa. Prestal som s redaktorskou prácou, ale preniesol som si z nej niektoré zvyky. Mnohí oceňujú, že moje knihy sú založení na veľmi dobrých rešeršiach. Sama viete, ako musia novinári pracovať so zdrojmi. Nájdete množstvo informácií, no do výsledku použijete len niečo.
Ako dobre teraz poznáte Viedeň, keďže ste rodený Mníchovčan?
Vo Viedni som strávil 4–5 dlhších pobytov, tým myslím dlhších viac než jeden dva týždne. Viedeň poznám dobre do roku 1900, pretože to bolo dôležité pre moje knihy. Ale je trápne, že sa stále vo Viedni neviem dobre orientovať bez mapy.
Prečo ste si vybrali Viedeň? Lebo je to mesto smrti?
Keď som sa rozhodol pre novú historickú sériu a pre krimi, premýšľal som, do ktorého európskeho mesta ju zasadiť. Muselo mať centrálny význam. Bratislava je pekné mesto, ale vtedy boli dôležitejšie mestá ako Berlín, Londýn – tam už sa odohrával Sherlock Holmes, potom mi napadla Viedeň – mesto smrti. Veď to perfektne pasuje. Hrobár, toho ešte nikto nemal ako hlavného vyšetrovateľa. To bude originálna postava. A bude na Hlavnom cintoríne.
Ako na vaše knihy odohrávajúce sa vo Viedni reagovali Rakúšania a špeciálne Viedenčania?
Bol som zvedavý. Keď píšete o mieste, odkiaľ nepochádzate, bude to zložité. Budú na váš mať pifku. Bavorsko je fajn, to je Rakúšanom blízke, ale čo povedia Viedenčania? Vedel som, že keď v knihách budem písať o viedenskom dialekte, musí byť stopercentne presný. Mám šťastie, že bavorský dialekt sa viedenskému dosť podobá. Študoval som si viedenské výrazy pre umieranie. Napríklad existuje výraz „cestoval sedemdesiatdvojkou“ – to bolo číslo električky, čo premávala na Hlavný cintorín zo Schwechatu.
A čo zábavný park Prater? Netušila som, že tam mali špeciálne zoo s ľuďmi z exotických národov.
Dnes už zoo v Pratri neexistuje. Keď som rešeršoval, narazil som na zmienky o „šou s ľuďmi“. Zdalo sa mi to také drsné, že som pátral ďalej. Hľadal som čosi o zoo, na internete som našiel skvelý archív novín z Viedne. Písalo sa tam aj o cintoríne, o márnici a jej alarme pre mŕtvych. Vtedy totiž ľudia mali veľký strach zo zdanlivej smrti, teda, že človeka považujú za mŕtveho, ale on nie je a prebudí sa v truhle. Preto mali „budík pre mŕtvych“ – akési drôty napojené na zvonček, čiže keby sa zdanlivá mŕtvola prebudila, zazvoní. Nikdy sa to nestalo. Hľadal som aj fotky o tom, ako vyzerala zoo a našiel som článok o ľudských zoo. Je to temná kapitola dejín.
Čo ste zistili?
Ľudí z exotických krajín volali pod falošnými sľubmi do Európy, neboli to otroci, platilo sa im, síce slabo, a potom ich vystavili v zoo – ako keby boli v cirkuse. Umierali na mnohé choroby, ktoré v ich krajinách nepoznali. Mnohí ľudia už ani netušia, že to existovalo až do 50. rokov minulého storočia. Ľudia síce neboli zavretí, ale vystavovali ich ako zvieratá. Malo to v sebe aj erotické prvky, pretože ženy z mimoeurópskych národov boli sporo odeté, dalo sa vidieť veľa nahej kože. Ale aj pre Viedenčanky bolo sexi, ak mohli vidieť polonahých ľudí. Dnes nám to pripadá šialené. V Nemecku bol známy Carl Hageneck, zakladateľ hamburskej zoo. Ten v 50. rokoch ešte prevádzkoval takéto šou s ľuďmi. Podobné veci sa diali v celej Európe, možno aj u vás v Bratislave. V Mníchove bola známa šou s Buffalo Billom, po uliciach chodili Indiáni…
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Neplánujete niektorú knihu situovať aj do Mníchova?
Jedna zo série Katova dcéra sa tam odohráva. Je to moje mesto, ale je pre mňa nudné písať o vlastnom meste, aj keď som si o ňom veľa naštudoval.
A čo Bratislava, tá vás neinšpiruje?
Teraz som tu po prvýkrát na knižnom veľtrhu Bibliotéka. Teším sa, že ma tu pozvali na prehliadku tajomných miest, všetky nové miesta ma zaujímajú, viem, že tu bola aj Mária Terézia.
Ešte sa vráťme do Viedne. Časť druhej knihy sa viaže aj na Umeleckohistorické múzeum, aj to dobre poznáte? Hlavne teda jeho orientálne oddelenie?
V tretej knihe sa veľa bude diať aj v Prírodovednom múzeu, ktoré je hneď vedľa. V druhej knihe ide o múmie a egyptské kliatby. Vždy som chcel napísať knihu o múmiách. Na konci 19. storočia sa v Egypte našlo veľmi veľa múmií. Bolo ich toľko, že egyptský štát, nevedel, čo s nimi a rozhodol sa vylosovať, ktorým veľkým múzeám v Európe ich daruje – Louvru, Britskému múzeu atď. Umeleckohistorické múzeum bolo vtedy celkom nové a nejaké múmie tiež dostalo. Niekoľko ich je vystavených, no väčšina je v depozitári. Nesmú sa fotografovať, veď sú to ľudské pozostatky.
Je ľahké písať o múmiách?
Aj k tomu som si študoval zdroje, ako sa mumifikuje, čo tomu predchádza, ako sa vyberú všetky vnútornosti, čo srdce. Dokonca aj kresťanstvo prebralo veľa z egyotskej mytológie, bolo to vzrušujúce.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Dostávate rôzne reakcie na svoje knihy z rôznych krajín?
Sériu Katova dcéra preložili asi do 22 jazykov. Jej úspech pripisujem tomu, že je dobre napísaná, ale prototyp kata je pochopiteľný všade na svete. Knihy o katoch sú úspešné v USA, v Rusku aj v Číne.
V Hrobárovi píšete aj o antisemitizme, ktorý podľa vašich slov na prelome storočí vo Viedni priam patril k bontónu. Naozaj?
Antisemitizmus za národného socializmu, keď v Bavorsku vládol Hitler, bol samozrejme iný, ako antisemitizmus z prelomu 19. a 20. storočia, to treba rozlišovať. Moja postava vyšetrovateľa by nepovedala, že všetkých Židov treba zlikvidovať, to nie. Ale už v tých časoch sa to začalo, vo Viedni a určite aj v Bratislave, patrilo k bontónu, že sa skoro každý – a určite práve na polícii – sťažoval na Židov a ich spojenie s peniazmi. Je chyba démonizovať niečo a tváriť sa, že s tým nič nemáme. Napríklad moja postava inšpektora Leinkirchnera je antisemita, no je zároveň aj veľmi milý. Nie je taký, ako si predstavujeme typického antisemitu. Ale to je práve to – začína to v malom. To som chcel ukázať. A ešte niečo. Všimli ste si, čo sa stalo nedávno na Hlavnom cintoríne?
Čo myslíte?
Židovský cintorín bol nedávno zneuctený. A v Mníchove bývam kúsok o synagógy. Stále tam musí stáť policajná hliadka. Nie je to šialené? Viete si predstaviť, že by pred katolíckymi kostolmi museli stáť policajti?
Prečo vaša postava mladého inšpektora Leopolda von Herzfeldta pochádza z Grazu? Teda, pôvodne je z Hannoveru.
Jeho matka pochádza z Hannoveru, čiže z Nemecka a irituje Rakúšanov tým, že hovorí absolútne spisovnou nemčinou. Práve v Hannoveri sa hovorí tou najčistejšou v celom Nemecku.
Zaujímavá je aj postava Leovej milej Julie, telefonistky a policajnej fotografky. Aj ona má symbolizovať moderné časy?
Chcel som mať bezpodmienečne ženskú postavu, v románe je aj ľúbostná línia. Lenže začiatkom 20. storočia u polície žiadne ženy nepracovali, ani ako sekretárky! Jediná pozícia, kde ženy vo viedenskej polícii mohli pracovať, boli telefonistky. Ženy totiž väčšinou majú vyššie hlasy ako muži a v tých časoch začínajúceho telefonovania, keď často nebolo dobre rozumieť hlasom v telefóne, sa uprednostňovali vyššie hlasy. Ale v druhom dieli hrobárskej série som si povedal, že Julia nemôže byť stále telefonistkou. Preto sa stala fotografkou miest činu.
To vtedy ženy robili?
Ako hobby ženy iste fotografovať mohli. Existovali fotografické ateliéry, no pracovali tam skôr muži. Ale do románu som fotografku dostal, lebo som chcel silnú ženu. Aj keď ženy vtedy ešte nemohli ani voliť, vo Viedni demonštrovali za volebné právo. To by iste urobila Julia, tá by volila iste SPD – sociálnu demokraciu.
Vaša žena je vraj vašou prvou čitateľkou. Prijímate jej pripomienky?
Ako muž nie som taký dobrý v zobrazovaní ľúbostných vzťahov. Moja žena mi často povie: to by Julia neurobila. Vtedy to zmením.
Čítajú vaše knihy skôr ženy či muži?
Neviem, ale celkovo vraj knihy čítajú skôr ženy. Muži uprednostňujú noviny. Robievam veľa čítačiek a vždy je tam veľa žien, niektoré privedú aj mužov. Vidím na nich, že tam museli ísť. Sedia so založenými rukami.
Chcel už niekto vaše knihy sfilmovať?
Áno, boli pokusy sfilmovať Katovu dcéru. Známy nemecký režisér Wolfgang Petersen by to chcel, ale žiaľ, vlani v auguste zomrel. Problém je, že sfilmovať dobový román je veľmi drahé, to zvládnu len Američania. Potom by sa to automaticky dostalo aj na európsky trh.
