Ako ste sa dostali k Alfonsovi Muchovi? Čo pre vás znamená?
Bola to dlhá cesta, Alfonsa Muchu mám rád odmalička, jeho secesné plagáty aj ďalšie veci. Mojou veľkou vášňou je vytváranie veľkoformátových fotografií s vysokým rozlíšením a kópie umeleckých diel. Slovanská epopeja Alfonsa Muchu je monumentálne dielo, dohromady plocha všetkých 20 obrazov je 650 metrov štvorcových. Veľké obrazy majú rozmery osem krát šesť metrov.
Ako vám napadlo nafotiť ich do knihy?
V januári 2016 odlietala Slovanská epopeja na výstavu do Japonska a panovali obavy, čo keď sa obrazy poškodia, alebo čo keď spadne nedajbože lietadlo. Uvedomil som si, že nemáme žiadnu dokonale detailnú kópiu. Ani kunsthistorici a reštaurátori vtedy nechceli veriť, že je možné čosi také vytvoriť. Je to dosť náročné, ale podarilo sa.
Čiže to celé vzniklo len preto, aby sme mali náhradu, keby sa niečo nestalo Epopeji?
Už vtedy boli úvahy o knihe, ale prispeli k tomu obavy z poškodenia Epopeje.
Hneď ste vedeli, ako tých 20 obrovských obrazov nafotiť?
Presne tým sa zaoberám. O fotografovanie sa zaujímam od svojich šiestich rokov, ale nikdy som ho neštudoval. Študoval som kybernetiku so špecializáciou na matematické modely, skonštruoval som prístroj na sledovanie očných pohybov a niekoľko rokov som sa zaoberal tým, ako sa spracováva obraz v mozgu. Pracoval som na vývoji správy farieb a tiež na vývoji tlačových technológií. Keď sa všetky tieto veci spojili, vznikla z toho ucelená technológia na kvalitné fotenie veľkých formátov.
Muchova Epopeja nie je jediné veľké dielo, ktoré ste takto nafotili, však?
Slovanská epopeja však bola najväčšia. Predtým som robil voľnú tvorbu. Prvá kópia bola na žiadosť môjho kamaráta Bořka Šípka z jeho posledného projektu Sentenced To Death (Odsúdený na smrť), tvorilo ich sedem plagátov a on potreboval 11 absolútne verných kópií. Vtedy som si overil, že to ide.
Muchova Epopeja rôzne menila miesta, vy ste ju fotili v pražskom Veľtržnom paláci…
Áno a aj na iných miestach, kam sa sťahovala. S reštaurátormi z Galérie hlavného mesta Prahy sme si uvedomili, že môj spôsob fotenia je zároveň ideálny ako dokumentácia na odovzdanie diela. Dokonale som zachytil stav, v akom Epopeju odovzdávali a v akom dielo prevzali naspäť. Skúste prehliadnuť 650 metrov štvorcových a zachytiť všetky zmeny! Ale pomocou fotografie sa to dá. Naposledy som Epopeju fotil v Moravskom Krumlove, kam sa vrátila.
Kde sa fotilo lepšie?
Technológiu sme stále vyvíjali, hlavne pokiaľ ide o svietenie. Podarilo sa nám urobiť detail – a hoci plátna sú dvojrozmerné, detail je naozaj 3D. Keď ľudia otvoria knihu, čudujú sa: ono je to nafotené na plátne? Vysvetľujem, že nie, na papieri, len nech si naň siahnu, ale vyzerá to celkom verne. Ide o homogenitu nasvietenia. Každý raz sa to robilo inak. V Moravskom Krumlove sa fotilo dobre, lebo sú tam na zámku biele stropy, čo v galériách nebýva, tam sa svetlo často tlmí. Aj v katedrálach som rád, ak je tam svetlý strop. Napríklad keď sme fotili oltár Majstra Pavla v Levoči.
V pražskom Veľtržnom paláci vám vraj robil problémy vietor, ktorý spôsobovala klimatizácia. Prečo?
Mali sme strach, že sa niečo stane. Mali sme tam obrovské rozptylové dosky 6 krát 8 metrov, to bolo ako plachty, báli sme sa, aby nespadli. Odfotiť jeden Muchov obraz, to znamená asi tristo fotografií. Niekedy sú expozície dlhšie, takže potrebujeme pokoj. Niekedy stačí závan vzduchu z klimatizácie a je to zdroj nestability.
Keď jedno plátno vyžaduje 300 fotiek, znamená to, že fotíte rôzne časti obrazu?
Predstavte si to ako krížovku a cvakáte postupne. Ale nefotím to ručne, to by nepripadalo do úvahy. Chcete vedieť, koľko trvá nasnímať jedno plátno? To záleží na svietení, väčšinou jeden obraz máme za trištvrte hodiny.
Pracujete v tíme?
Závisí od toho, čo fotíme, najčastejšie je v tíme sedem ľudí, čo som ja ako fotograf, potom dátový asistent – moja dcéra, ktorá na pľace kontroluje, či niekde nie je chyba, aby sme sa nemuseli vracať a fotiť znova, to by boli náklady navyše. Tretí v tíme je hlavný osvetľovač, ktorý riadi ďalších dvoch osvetľovačov – je s tým totiž dosť práce, a produkcia.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Stali ste sa teraz znalcom Slovanskej epopeje? Neviete o nej už aj viac, ako kunsthistorici?
Má to dve roviny. S dcérou, ktorá mi pomáha aj s postprodukciou, si občas robíme žarty, že keby niekto urobil z Epopeje puzzle a zamiešal ho, asi by sme dali pomerne rýchlo dohromady celý obraz. Ale pokiaľ ide o význam diela a výklad vecí, za sedem rokov, čo sa Epopejou zaoberám, o nej niečo málo viem, ale netrúfol by som si hovoriť, že úplne do hĺbky a myslím si, že veľa vecí ani nie je objavených.
Je niektoré z 20 plátien vaše najobľúbenejšie?
Prvé tri obrazy majú najviac prepracované detaily, to ešte Mucha maľoval vaječnou temperou na najkvalitnejšie plátna. Niektoré ďalšie obrazy sú menšie, lebo za vojny nebol dostatok plátna a maľoval olejom. Mám veľmi rád aj Athos, navštívili sme aj tamojší kláštor a strávili tam nejaký čas.
Prečo je pre vás Athos mimoriadny?
Keď som mal 36 rokov, chcel som ísť do kláštora, ale manželka mi to zakázala. Venoval som sa abstraktným vedám, pripadalo mi to ako pokračovanie. Keď sme fotili Epopeju do knihy, napadlo nám, že k nej niečo priložíme a dodáme dielu viac rovín. Vtedy sme spolupracovali s profesorom Miroslavom Petříčkom, filozofom obrazu a on keď videl, čo robíme, povedal: To nie je kópia, ale svojbytné umelecké dielo. Niečo nové. Tým mi pozdvihol ego. Je pravda, že keď chcete Epopeju naozaj naplno vnímať, zážitok z knihy je silnejší ako z galérie, lebo v knižke to všetko vidíte zblízka. Pamätám si, že keď som knihu priviezol čerstvo z tlačiarne Jarmile Mucha Plockovej, maliarovej vnučke, s ktorou sme spolupracovali, až vydýchla: ježišmária, nikdy som si neuvedomila, koľko je tam detailov. Sú veľmi prepracované, ale na obraze sú vo výške tri či štyri metre, to v galérii nemáte šancu vidieť.
Foto: archív J. W. Drneka
Možno sa vďaka vašej knihe ľudia pôjdu pozrieť na Slovanskú epopeju – aby si preštudovali to, čo videli vo vašej knihe?
Je to možné. Ale odbočil som od pôvodnej otázky. Takže kamarátovi Honzovi Zákosteleckému, ktorý spolupracoval na koncepte, napadlo, že ku knihe môžeme priložiť kamene z miest zobrazených v Epopeji. Napríklad pazúrik z Rujany – z obrazu Slávnosť Svantovítova na Rujane. Vybrali sme tri kamene ako zástupcov, na čom spolupracoval aj geológ Václav Cílek – on má výrazný presah aj do filozofie. Okrem pazúrika sme zvolili aj červeno-biely mramor z lomu Cikánka, z ktorého sa stavali kostoly, a kameň z Athosu.
Navštívili sme aj patriarchu Bartolomeja I. v Istanbule, predstavili sme mu projekt a jemu sa to veľmi páčilo. Dva z Muchových obrazov sú venované pravoslávnej cirkvi – Hora Athos a Cyril a Metod. Dostali sme povolenie na odvezenie kameňov z Athosu. S Václavom Cílkom sme strávili 14 dní diskusiami, šli sme na Athose po stopách Muchu, hľadali sme jeho inšpiráciu. Na obraze je totiž madona, ktorá vôbec nevyzerá ako pravoslávna madona, skôr ako slovanská Panna Mária. Václav Cílek študoval obdobie pred vznikom Československa, aká úzka bola previazanosť Muchu na Tomáša Garrigue Masaryka, prezidenta Woodrowa Wilsona, Richarda Cranea, ktorý zaplatil Epopeju…
Foto: archív J. W. Drneka
Počula som, že ste mali túžbu zoznámiť sa s ľuďmi, čo s Muchom súvisia. Obávali ste sa vraj, ako budete kontaktovať Jarmilu Muchovú Plockovú. Keď ste sa jej konečne dovolali, povedala, že sa s vami vždy chcela zoznámiť…
To sa mi stáva, že sa s niekým chcem zoznámiť, cítim ostych a potom sa dozviem, že aj on ma chcel spoznať.
Koho ste vďaka Muchovi spoznali?
Mimoriadne bolo stretnutie s patriarchom Bartolomejom, alebo sme sa veľmi skamarátili s Václavom Cílkom, máme aj iné projekty.
Boli ste sa pozrieť aj na zámku Zbiroh, kde Epopeja vznikala?
Samozrejme. Chceli sme navštíviť všetky miesta súvisiace s Epopejou. Na Zbirohu mám ešte jeden dlh – chcem premerať svetelné gradienty, pri ktorých Mucha maľoval. Je to veľká priestorná sála s presklenou strechou, práve preto ma zaujíma dopad svetla. Pri našom fotení reprodukcií sa snažíme dosiahnuť rovnaké podmienky. Môžeme zmerať plátna, ale niečo iné je nasvietenie.
Dá sa všetko verne zreprodukovať?
Dá, máme na to technológie ale je to hrozná práca.
Poznáte aj ďalšie Muchove diela tak podrobne ako Epopeju?
Asi áno, jedna z najkrajších vecí je kniha Otčenáš, ktorý vyšla prvýkrát v Paríži v roku 1899 ako jedno z najkrajších a najmystickejších diel svojej doby. V jeho obrazoch je veľa slobodomurárskej symboliky.
Foto: archív J. W. Drneka
Ešte sa vráťme k Epopeji. Vaše mimoriadne reprodukcie vyšli v Luxusnej knižnici, kniha stojí 11 900 eur v náklade dvesto kusov. Kto si ju kupuje?
Kupujú si to zberatelia umenia, ale je to aj investičný predmet.
Fotili ste aj 18 metrov vysoký krídlový oltár Majstra Pavla v Levoči, ktorý je na Zozname kultúrneho dedičstva UNESCO. Je to v niečom podobná práca, ako keď ste fotili Epopeju?
Pani Belopotocká z Ikaru chcela, aby som oltár nafotil. Našla ma vďaka Epopeji. Išiel som tam, všetko som si pozrel, zmeral, vypočítal matematický model, aby som vedel, ako to snímať. Fotil som všelijaké šperky a lesklé veci, ale detaily na vysokom oltári sa nefotia ľahko, mal som z toho strach. Keby to nebolo dobré, dosť kvalitné, nezverejnil by som to. Stalo sa niečo zvláštne, asi pri nás stáli všetci svätí a ešte sme mali aj z pekla šťastie, lebo z fotiek bolo jasné, že to pôjde. V kostole totiž bol svetlý strop, z čoho som si vyrobil veľkú odrazovú plochu – desať krát dvadsať metrov a fotili sme to desiatimi bleskami 2420 polí. Muselo to vyzerať, že sa v katedrále ženia čerti, žiarilo to na celé mesto.
Aké ďalšie katedrály ste ešte fotili?
Na Slovensku košický Dóm sv. Alžbety a bratislavský Dóm svätého Martina. To už je hotová knižka Metropolitné katedrály. A už asi tri roky fotíme aj Katedrálu sv. Víta v Prahe.
Je práca s každým ďalším miestom jednoduchšia alebo prídu vždy nové výzvy?
Záleží na rozsahu. S každým fotením človek získava skúsenosti, to je príjemné. Tím funguje skvele. Ale vyfoťte priečelie Katedrály sv. Víta, kde máte výšku zhruba sto metrov, ale odstup len 20 metrov. Podarilo sa to, pretože sme fotili pomocou robota. Urobia sa stovky fotiek a potom sa to v počítači spracuje. Občas sú to veci, ktoré očami naraz ani nemôžete vidieť. To je pri panoramatickej fotografii normálne.
Sú to veci, ktoré by sa ešte pred piatimi či desiatimi rokmi nedali robiť?
Limitujúci je výpočtový výkon počítačov, s ktorými pracujeme. Keď som robil prvé spracovanie Slovanskej epopeje, trvalo mi to pol roku. Od prvého do štvrtého fotenia prešlo päť rokov a už som schopný to spracovať za mesiac. Len technicky vyvolať jednu fotku trvá desať dvanásť hodín. Skúmate výsledok, prerábate to…
A ako fungovalo fotenie v katedrálach, aby sa vám tam nemotali turisti? Museli katedrály kvôli vášmu foteniu pre verejnosť uzavrieť?
Uzatváraniu sa snažíme vyhnúť – z rešpektu voči katedrále a fotíme v noci. Skoro vždy. Katedrála by sa musela zavrieť, pretože po celej ploche sú naťahané káble. Fotíme aj cez deň, buď tam ľudia sú, alebo ich poprosíme, aby tam nechodili.
Tak to máte dosť prevrátený režim – pracujete v noci a spíte cez deň?
Mám akýsi jetlag. Ďalší problém je, že keď ideme na fotenie a pracujeme celú noc, chceme ešte chytiť vonkajšie scény aj za ranného svetla. Potom toho už veľa nenaspíte a keď sú to tri noci za sebou, je to dosť náročné.
Ešte prezraďte niečo o vás. Kde ste študovali kybernetiku?
V Prahe. Po škole, to bolo do revolúcie ešte šesť rokov, som pracoval vo výskumnom ústave, kde sme robili riadenie priemyslových procesov. Dnes sa všade hovorí o umelej inteligencii a vtedy sme tie algoritmy na adaptívne systémy už poznali.
