Kontaktuje nás umelá inteligencia
To všetko je čitateľom jeho dvoch predchádzajúcich knižiek už známe – takže ich neprekvapia krátke kapitolky plné literárnych narážok, slovných hier a prvkov magického realizmu. Aj v novinke, ktorú opäť vydalo Artforum, je hlavným hrdinom Vincent. Pracuje v antikvariáte v starej vile spolu s Laurou a jej malým synom Oliverom, ktorého ustavične nachytáva na rôzne vymyslené historky a rozčuľuje tým aj Lauru.
Foto: Artforum
Aj tá však oplýva zábavnými nápadmi – napríklad sa jedného dňa rozhodne presťahovať všetky žlté knihy do jednej izby. Keď potom zákazník nevie nájsť knihu Žena z dún od Kóbó Abeho, Laura sa spýta, či kniha nie je žltá – a objaví ju „v púpavovej knižnici“, ako ju nazval jej syn Oliver. Kapitola sa končí vetou: „Laure sa na chvíľu zazdalo, že jej medzi zubami zavŕzgal piesok.“
Čítajte viac Jar v Jekaterinburgu: literárne sci-fi zo Sibíri
Ďalšou, trochu magickou postavou je Tamara Márer, ktorá do Trenčína pricestuje z Izraela, aby pátrala po svojich predkoch. Aj keď hneď v tretej kapitole Tamara vraví domácemu, že pátraním po predkoch by to nenazvala. Vysvetľuje mu, že jej starý otec kedysi v Trenčíne žil, pred vojnou stihol odísť a postupne doputoval až do Palestíny. Často o tomto meste hovoril, tak sa sem chcela prísť pozrieť.
Tamarine cesty vedú aj do knižnice, kde študuje dejiny Trenčína a dozvedá sa, že „kedysi bolo tunajšie prostredie úžasné pre losy“, keď sa Váh doširoka rozlieval a tvoril mokrade. Uvažuje o tom, ako zmizli losy podobne ako Rimania, čo do trenčianskej skaly vyryli svoj odkaz, alebo Turci obliehajúci mesto. Neskôr prišla arizácia, transport židovského obyvateľstva do koncentračných táborov. Tamare napadne, že „mesto by mohlo byť mixom svojej minulosti, súčasnosti aj budúcnosti“, a preto sa rozhodne poobzerať sa po kníhkupectve Leopolda Gansela, ktoré možno zázrakom prežilo vyše sto rokov.
Knižka s krásnymi ilustráciami Juraja Tomana – ten je len o rok starší ako Cabala a tiež pochádza z Trenčína, pričom ho vraj v tvorbe zaujíma fenomén času a priestoru – iste nie je pre masového čitateľa. Príbeh plynie pomaličky, zdanlivo sa toho veľa nedeje. Fajnšmekri so slabosťou pre literatúru si však prídu na svoje a ocenia aj jemný humor autora. Napríklad v kapitolke nazvanej Stretnutie na ostrove pokladov. Laura v nej Vincentovi vysvetľuje, ako im volala znechutená pani a sťažovala sa, že sa jej internetová stránka antikvariátu pýtala, či nie je robot. Vincent kolegyni Laure povedal: „Zvláštne. Podľa mňa by človeka otázka tohto typu nerozčúlila.“ A dodal: „Laura, práve nás kontaktovala umelá inteligencia.“
Keď sa Štúr mení na Abrahama Lincolna
Všetky postavy priebežne zažívajú drobné magické príhody, Tamara sa napríklad presúva v čase, dostáva sa so svojím záhadným priateľom do socialistického hotela Laugarício. V kapitolke s názvom Záblesk z budúcnosti je z malého Olivera stand-up komik, ktorý obecenstvo baví výstupom o seriáloch Dallas a Jednoducho Mária. Inokedy sa dozvedáme, ako si Vincent vystrelil z Olivera. Tvrdil mu totiž, že socha Ľudovíta Štúra je v skutočnosti americký prezident Abraham Lincoln, ktorý zrušil otrokárstvo.
Vzápätí v kapitole Pomalé cestovanie ide Tamara okolo synagógy a vidí z nej vychádzať mužov v dlhých kabátoch s klobúkmi na hlavách. Uvažuje o svojom starom otcovi, ktorý tadiaľto tiež ako chlapec chodieval a čakali ho hodiny nad výkladom Talmudu. Zábavno-mystické sú pasáže o polnočnej seanse, kde sa Laura a Vincent zúčastnia na tajnom stretnutí Trenčianskeho knižného okrášľovacieho spolku. Riešia tu problém, že ľudia málo čítajú.
Vraj možno preto, lebo „kniha pôsobí príliš nenápadne, nedá sa zapnúť, nesvieti, nebliká, nemá batériu, až by sa niekomu menej znalému mohlo javiť, že ide o neživý artefakt“. Členovia spolku navrhujú rôzne zlepšováky – napríklad „zapojiť modelingové agentúry a rozdať dievčatám knižky, nech si čítajú v meste“. To pobúri Lauru a sarkasticky namietne: „Ideálne, keby mali šortky a čítali si kdesi vo fontáne v mokrom tričku, čo poviete?“
Čítajte viac Keď v Trenčíne majú metro a mrakodrapy
No neskôr sa v meste dejú zázraky – Laura vidí babičku kŕmiacu holuby, ktorá má na kolenách roztvorený hrubý román. Číta si aj taxikár čakajúci pri synagóge na pasažiera a rozprávkovú knihu si pred školou prezerá aj akési dievčatko. „Takže čosi sa predsa len zmenilo. Veď práve kniha v ruke je akési tajné znamenie Trenčianskeho knižného okrášľovacieho spolku.“
V knižke sú rozsiate rôzne drobné perličky – o textilnej továrni Tiberghienke, ktorú roku 1907 založili Paul a Jean Tiberghienovci, o trenčianskom kine Metro, o architektovi Dominikovi Filippovi. A pomedzi to zasa magické záblesky, kde sa zjavuje bernardín alebo Tamara rozpráva, ako navštívila Ganselovo kníhkupectvo a Vincent sa čuduje ako, veď dnes je tam textil. Jedna z kapitol sa volá Adar Alef a až o niekoľko strán neskôr sa dozvieme, že je to názov trinásteho mesiaca, ktorý „sa do židovského kalendára pridáva sedemkrát za devätnásť rokov, aby sa priebežne vyrovnával rozdiel oproti civilnému kalendáru“. Práve počas neho vraj človek môže zazrieť pôvodné budovy a stretnúť obyvateľov spred arizácie.
Na konci knižky Oliver odchádza do Chicaga. Predposledná kapitola nesie názov Koniec magickej trilógie. Ktovie, či sa teda ešte s Vincentom stretneme. Lenže nezabudnite, u Cabalu sa dejú zázraky ako na bežiacom páse, tak uvidíme.
