Píšete krimiliteratúru a vaše knihy vydávajú v mnohých krajinách s inou kultúrou – prečo je zločin v románoch rovnako obľúbený všade na svete?
Fascinuje ma, že moje knihy vždy vychádzajú s inou obálkou, ktorá osloví čitateľov buď v Číne, alebo vo Švédsku. Ale ľudia tam aj tam sa zrejme radi boja a prostredníctvom kníh sa môžu báť bezpečne… Chceme pochopiť, čo privedie človeka k tomu, aby spáchal hrozný násilný čin, ale nechceme to sami zažiť, preto je krimižáner taký populárny.
Foto: Lindedni
Pracovali ste ako právnička, premietajú sa do vašich kníh aj skúsenosti so skutočnými kriminálnymi prípadmi alebo je to fikcia?
Je to čistá fikcia, všetky postavy vznikajú v mojej hlave, zo skutočného života som však do ich charakterov premietla niektoré vlastnosti. Inšpektorka Turnerová je žena, ktorou by som chcela byť vo svojej ideálnej podobe. Jej kolega, detektív Callanach je čiastočne Francúz a čiastočne Škót a má v sebe nevyriešené konflikty, ktoré posúvajú príbeh ďalej, naprieč viacerými knihami. Počas mojej advokátskej praxe som stretla mnoho policajtov, niektorých dobrých a niektorých zlých, a niečo z nich nájdete aj v mojich knihách.
Mojich hrdinov počujem, poznám ich hlas, ale neviem si ich vizualizovať
Niektorí autori sa so svojimi postavami rozprávajú, keď píšu ich príbeh. Aj vy im kladiete otázky?
Ja mojich hrdinov počujem, poznám ich hlas, ale neviem si ich vizualizovať. Dobre ich počujem, ale neviem, ako vlastne vyzerajú. Ani dej neplánujem celkom presne, v priebehu písania sa vyvíja. Postavy však dobre poznám, viem, odkiaľ sú, čo majú radi aj čoho sa boja. Keď sú postavy dobre zadefinované, dej sa v knihe „vylúpne“ sám.
Vo vašich knihách nejde len o zločin, ale zaujíma vás aj jeho pozadie, spoločenské či individuálne príčiny. Túto potrebu hľadať, čo je za tým, máte zo svojej právnickej profesie?
Prvú knihu som písala ako jediný príbeh, ešte som netušila, že vydavateľ si vypýta celú knižnú sériu, takže v prvom románe som musela vykresliť aj pozadie. Rovnako ako keď som pracovala na súde a hovorila o zločine, vtedy tiež potrebujete páchateľa predstaviť a pochopiť, prečo to spravil, čo vo svojom živote zažil. Baví ma pátrať po tom, čo človeka priviedlo až do určitej situácie.
Páchatelia rovnako ako obete bývajú často zlomení ľudia
Pracovali ste ako obhajkyňa? Ako ste sa dívali na podozrivých či páchateľov, cítili ste profesionálnu zodpovednosť, že držíte v rukách ich ďalší osud?
Ako advokátka som páchateľov obhajovala, ale pracovala som aj ako žalobkyňa, teda na oboch stranách. Mojím cieľom nebolo vyhrať spor na súde, ale spraviť si v daný deň svoju prácu čo najlepšie. Pracujeme s faktami, s ľuďmi a platia tam veľmi prísne pravidlá, aby sme boli čo najférovejší, tí ľudia sú pod veľkým tlakom, pretože ľudské bytosti sú krehké. Aj páchatelia rovnako ako obete bývajú často zlomení ľudia. Pocit zodpovednosti nebol iba na mne, rozhoduje porota.
Ako ste sa stali z právničky spisovateľkou, zmeniť profesiu? Učili ste sa písať na nejakom tvorivom kurze?
Vždy som rada písala a mala som rada príbehy, už ako právnička som na súde musela vytvoriť príbeh a vedieť ho dobre porozprávať. Nikdy som nebola na žiadnom kurze písania, stále sa to učím a veľmi mi v tom pomáha môj vydavateľ, niekedy má zásadný vplyv na konečnú podobu knihy a ja si dám poradiť. Napísala som viacero kníh, ale žiadna nie je dokonalá.
Znie to trocha ako paradox, lebo vaše knihy majú spoločný názov „dokonalá“ krimiséria, v slovenčine už vyšli Dokonalé stopy a Dokonalá korisť. Predali ste už milióny výtlačkov svojich kníh, takže z tohto pohľadu je to „dokonalá séria“.
Som vďačná za úspech mojich kníh, čiastočne je to šťastie a veľký vplyv má vždy vydavateľ, ten musí knihe uveriť. Som šťastná, že som si našla svojich čitateľov, ktorí sprevádzajú moje príbehy od toho prvého.
Foto: Lindeni
Kto je vaším prvým čitateľom?
Iba môj vydavateľ, manžel moje knihy nikdy nečíta.
Prečo?
Pretože je do knihy ponorený ešte skôr, ako vyjde. Sprevádza ma na celej ceste písania, debatujem s ním o ťažkostiach s niektorými postavami, ale rukopis už číta len moja výborná editorka. Spolu s ňou knihu doťahujeme.
Je to iste veľká zmena v živote, predtým vás v rodine aj priatelia poznali možno inak, teraz ste spisovateľka, ako to vnímajú?
Mám tri deti a sú na mňa pyšné, že som spisovateľka. Zároveň sa im zdá zábavné, keď nájdu moje fotky na sociálnych sieťach a keď tam o mne píšu, pretože ma poznajú ako svoju mamu, ktorá im upratuje, umýva riad a stará sa o ne. Keď v knihách uverejňujem venovanie, patrí mojim deťom, a to im zostane.
Môžete svoju popularitu využiť aj na nejaké úľavy v rodine a vyhovoriť sa na písanie?
Nie veľmi často. Väčšinou mám vyhradený čas na písanie, keď sú deti v škole, keď prídu domov, pomáham im s úlohami a vozím ich na krúžky. Vtedy čas venujem im a ani by som sa vtedy nevedela sústrediť, lebo stále niečo potrebujú alebo hľadajú.
Foto: KRISTÍNA VLČKOVÁ
Máte skúsenosť aj s netrpezlivými čitateľmi, ktorí čítajú knihy preskakovane alebo dokonca od konca?
To je hrozné! Akoby ste si rozbalili vianočné darčeky pred Vianocami – takto sa pripravia o prekvapenie, ako sa príbeh vyvíja. Mám aj takých netrpezlivých čitateľov, ale nerozumiem im. Možno jednoducho potrebujú vedieť, že všetko sa dobre skončí, inak je to pre nich stresujúce.
Keďže ste vášnivá čitateľka, vyberáte si krimižáner alebo aj niečo iné?
Čítam aj detektívky a kriminálne trilery, ale to patrí k mojej práci, keď ma požiadajú o citáciu pre knihu môjho spisovateľského kolegu alebo kolegyňu. Pri tom si však neoddýchnem, na to si vyberám skôr historické romány, horory lebo sci-fi literatúru, mám pomerne široký záber.
Agatha Christie je klasikou detektívky, prečo sú jej knihy zaujímavé aj dnes?
Jej príbehy sú úžasné, pretože vie elegantne pracovať s tajomnosťou. Zápletku vystavia tak, že vždy necháva dosť stôp ako udičky, ktoré nakoniec do seba zapadli a čitateľ si povedal: samozrejme, že to bol ten alebo ten. Pri spätnom pohľade to dáva zmysel, ale čitateľ nesmie na to prísť priveľmi skoro…
Agatha Christie vraj po čase znenávidela svojho Hercula Poirota, lebo mal neznesiteľnú povahu. Nebojíte sa, že sa takto vyvinie aj váš vzťah k vašim postavám?
Keď mi niektorá postava lezie na nervy, vždy jej spravím niečo zlé. To Agatha Christie nikdy neurobila. Nikdy však neopisovala ani súkromný život Hercula Poirota – ona ho možno poznala, a preto jej pripadal neznesiteľný, ale my čitatelia sme ho tak nikdy nevnímali. V moderných detektívkach sa zaoberáme aj pozadím vrátane detektívov a vyšetrovateľov.
Foto: KRISTÍNA VLČKOVÁ
Na Slovensku ste prvýkrát…
Ale určite nie posledný. Aj doteraz som mala kontakt so slovenskými čitateľmi cez sociálne siete a teší ma, akých tu máte vášnivých čitateľov. Pri tejto návšteve sa teším aj na živé besedy.
Inšpirovali vás niekedy vaši čitatelia svojimi reakciami?
Čitateľov často bavia vedľajšie postavy, ako trocha zatrpknutý starší policajt, ktorý má však veselé hlášky, takže tomuto ufrflanému seržantovi nechávam v ďalšej knihe väčší priestor. Takto aj čitatelia sami ovplyvňujú knihy, ktoré budú čítať…
