Foto: Novela bohemica, 2023
Najhodnotnejšie sú, pochopiteľne, dlhšie texty: rozhovory a vlastné články. V nich dokážeme vysledovať základné piliere autorovej politickej a hodnotovej orientácie. Jej základom je predovšetkým presadzovanie liberálnej demokracie so sociálno-trhovým hospodárstvom ako jediného politického systému akceptovateľného pre moderné Slovensko. Peter Weiss zároveň vyslovuje podporu ľavicovej politike v jej sociálno-demokratickej podobe a taktiež myšlienke samostatnej Slovenskej republiky, ktorá je logickým a prirodzeným zavŕšením národno-emancipačného procesu slovenského národa. Keďže tento proces by sa dostal do historicky slepej uličky, ak by sa orientoval na rôzne formy izolacionizmu, ukrivdenosti, antimodernizmu alebo proruského smerovania, jeho prirodzeným vyústením je aj členstvo SR v EÚ a NATO – čo zodpovedá aj slovenskej kultúrnej a civilizačnej príslušnosti. Knihu tak môžeme považovať aj za určitý osobný politický manifest.
Najviac pozornosti je, pochopiteľne, venovanej vzájomným česko-slovenským vzťahom. Peter Weiss zdôrazňuje úzke prepojenie medzi Slovákmi a Čechmi, ktoré je staršie ako Česko-Slovensko (1918–19) a jeho korene kladie už do čias habsburskej monarchie do roku 1526 – v čom sa ale mýli. V skutočnosti o politickom spojení medzi českými krajinami a Uhorskom/Slovenskom možno hovoriť ako o kontinuálnom prakticky v celom období medzi rokmi 1420, keď sa Žigmund Luxemburský stal českým kráľom, až po rok 1993. Spoločný vstup do EÚ v r. 2004 možno však interpretovať ako určité obnovenie tohto spojenia. (Navyše rôzne formy zmluvnej ale aj neformálnej spolupráce majú dodnes niektoré konfederačné prvky a preto by nemalo vyvolávať nadmerné pohoršenie, keď sa vnútropolitická situácia v česko-slovenskom vzťahu komentuje s väčším zaujatím než v bilaterálnej relácii s inými štátmi.)
Podľa P. Weissa by sme v udržiavaní tohto nadštandardného spojenia mali pokračovať. Vychádzať by sme mali nie iba z jazykovej a kultúrnej blízkosti, tradície spoločnej česko-slovenskej štátnosti, ale aj zo spoločného zápasu proti fašizmu, za demokraciu, za liberalizáciu socializmu a potom aj z tradícií demokratickej revolúcie roku 1989.
V príspevku vedeckého charakteru „K vývoju postoja Slovákov k štátnosti“ veľmi výstižne zachytáva dilemy rokov 1991–92 a vyvracia niektoré mýty, napr. že za rozpad Česko-Slovenska môže slovenský „nacionalizmus“. Nie je to tak. Podpora rozdelenia nepresiahla na Slovensku 17% a bola len o málo vyššia než v Českej republike. To, v čom sa názory líšil, bola podoba pokračovania česko-slovenskej štátnosti. Na Slovensku prevažoval záujme o konfederáciu, v českých krajinách o unitárny štát – a nečrtal sa kompromis. Ranu z milosti zasadilo Česko-Slovensku rozhodnutie vtedajšej českej politickej elity (Václav Klaus) agóniu nepredlžovať a Slovenska sa zbaviť. Slováci mohli rozhodnúť pre zachovanie Česko-Slovenska len tak, žeby rezignovali na väčšinu výsledkov emancipačného snaženia v 20. storočí a prijali v Česko-Slovensku postavenie provincie – podobné napr. postavenie Moravy. Slovenská samostatnosť tak bola v daný moment dôstojnejším rozhodnutím. O spolužitie „rovného s rovným“ nebol skrátka na českej strane záujem.
Autor sa už nestihol dostatočne venovať fenoménom, ktoré nás začínajú osobitne trápiť po rokoch 2018/2019 a to opätovnému zväčšovaniu sociálno-ekonomických rozdielov medzi ČR a SR, čiastočne rozdielnym postojom v otázke súčasného konfliktu medzi Západom a Ruskom a viditeľnému exodu slovenskej študentskej mládeže, inteligencie a predstaviteľov vysokokvalifikovaných profesii do ČR. Názory Petra Weissa na tieto témy by boli určite zaujímavé.
Na záver možno len uviesť, že „Mojím českým bratom“ je zaujímavým ohliadnutím sa za slovenským a českým vývojom za poslednú generáciu – a dve-tri hodiny strávené jeho čítaním nie sú strateným časom.
