Šikulovej Záhradky vyvolávajú poéziu. Je taká živá, že to všade bujnie. Raz na fotke kraľuje drozd, na ďalšej divé husi vystrihli krídlami kúsok neba, na stĺpiku tróni červený hrnček, ktorý fotograf zachytil rovno uprostred diania, a, samozrejme, kvety.
Hoci o tých píše autorka nerada, lebo kvety sú symbolom krásy aj pre tých, čo nimi chcú zakryť svoje škaredosti. V jej záhrade sa kvety odtrhli z reťaze, hádajú sa aj sa bijú, skáču cez plot a vracajú sa späť, rašia, kvitnú aj odkvitajú.
Pozrite si snímky z knihy Záhradky (Vyvolávanie).
Na jedinej snímke v knižke je človek, mladé dievča, dcéra so svojou mladosťou, ktorá neklame. No všetky snímky a všetky slová sa opierajú o ľudí, aj keď zo záberu iba tušených. Na jednom hrá hlavnú rolu oheň, na inom vianočný stromček.
Sú to obrazy krehké aj divoké ako samotná záhrada. Kto knižkou listuje, toho už gramáž papiera uzemní, svojou hrúbkou pripúta ku všetkým tým obrázkom a predstavám. Veronika Šikulová radí, kadiaľ sa do ktorého obrazu vstupuje a videný jej očami dostáva ďalšie farby aj vône.
Marek Mihalkovič má fotografovanie rád. Ako píše v predhovore ku knižke, „na prvý pohľad sa zdá, že je to ultradokumentárne médium, ale v skutočnosti rovnako platí aj presný opak: fotografia môže spustiť reakcie, ktoré v nás potom „vyvolávajú“ to, čo je tam pripravené, voľné, je to strapatenie a šteklenie cibuľovo navrstvených svetov…“
V Šikulovej Záhradke sa stále čosi deje. „Tam zobák, tam chvost, tu zobák, a neprestáva, po celý deň, aj potme počuť dáke vtáky, akoby natriasali noci periny
Na jeho snímkach zoskupenie oblačnosti vykrojí „dieru do neba“, záclona svojou štruktúrou vytvorí predstavenie, tieň stromu vyprojektovaný na dom je nehmotný, a predsa jasný, akoby hovoril, že aj udalosti či dokonca slová vedia vrhať svoje tiene.
„K svetu, záhrade, aj k textu sa blížim cez slová. Môj muž je vedec, jeho vzťah so svetom je rovnocenný, žije s ním v symbióze… Ak pokladáme za hru fyziku, futbal aj písanie či fotografovanie, jestvuje zvláštny svet, v ktorom platia zvláštne pravidlá a môj muž je obyvateľom tohto sveta…,“ hovorí Veronika Šikulová nad jednou z fotografií.
Foto: Marek Mihalkovič
Sama ráta, koľko svetiel a tieňov sa objaví na jednej snímke, aj počet husí v zábere a v korune stromu skúma jej geometriu. Krásnymi obrazmi zo slov nám dychtivo predstavuje obyvateľov záhradky od mravcov až po bežiaceho psa, život, ktorý s nimi rodina vytvára, keď „jar je ešte krehká, vzduch sa chveje ako čerstvo vyfúknuté sklo, pomaly, takmer slimačím tempom sa rozvíjajú z pukov listy a niektoré trávy ešte majú prsty od zeme“.
V Šikulovej Záhradke sa stále čosi deje. „Tam zobák, tam chvost, tu zobák, a neprestáva, po celý deň, aj potme počuť dáke vtáky, akoby natriasali noci periny.“ Kto do nej nazrie, zostane prekvapený a potešený nad toľkým životom, čo sa skrýva v každom kúte.
Foto: Slovart
Veronika Šikulová je, okrem iného, skvelá spisovateľka, jej pero píše poéziu aj vtedy, keď by nechcelo. Marek Mihalkovič je, okrem iného, talentovaný fotograf a má svoj špeciálny objektív, ktorým sa pozerá. V tejto spojitosti človek číta nielen to, čo zachytil fotograf, ale aj to, čo je kdesi za obrázkom, a nestačí sa diviť, keď cíti jarné vône, zimný mrazivý vzduch, počuje štebot vtákov v záhrade a počuje tiecť vodu dolu riekou.
