Foto: A-knihy
Veselý tulák
Igor Válek kráča v túlavých stopách Jaroslava Haška a mapuje tri jeho prázdninové návštevy na Slovensku. V rokoch 1900 – 1902 budúci slávny spisovateľ ako mladý sedemnásťročný študent a neskôr čerstvý absolvent obchodnej akadémie čerpal svoje životné aj spisovateľské skúsenosti práve na Slovensku. Prechodil vtedajšie Horné Uhorsko krížom-krážom, navštívil postupne Myjavu, časť Malých Karpát, Ponitrie, Turiec, Považie, Liptov, Oravu, Pohronie, Podpoľanie, Gemer, Tatry aj Spiš, kde nielen obdivoval krajinu, ale najmä stretával obyčajných aj neobyčajných ľudí a svoje cestovateľské zážitky publikoval v prvých poviedkach a črtách. Z Válkovej knihy sa dozvieme veľa zaujímavostí zo života autora slávneho vojaka Švejka a dokonca spoznáme aj jeho prvé literárne dielka.
Foto: Památník národního písemnictví v Prahe
Asi málokto vie, že vôbec prvý Haškov publikovaný text pochádzal práve zo Slovenska, je to novinový článok označený ako fejtón s titulkom Cigáni na hodoch. Už tu, kde popisoval jarmok a krčmovú bitku v Brodskom, sa prejavil pozorovací talent aj zmysel pre láskavý humor a výstižnú skratku, typické črty Haškovho rozprávania. Haškove cesty po Slovensku dokumentujú aj pohľadnice, ktoré posielal svojej sesternici do zbierky – aj tie tvoria súčasť knihy a neraz v nich dáva pozdravovať maminku a prosí ju poslať peniaze – túlavé topánky ho totiž vytiahli z domu, aj keď mal prázdne vrecká.
Foto: Z knihy Jaroslav Hašek a Slovensko
Kým v prvom publikovanom príspevku sa Hašek venuje spoločenským pomerom, v ďalších sa pri odtlačku miestneho koloritu dostáva priamo k politike. Príhodu, ako ho s kamarátom a spolupútnikom v Hornom Uhorsku označili najprv za „podozrivých Čechov“, potom za „českých lupičov“, aby z nich nakoniec urobili „dvoch lupičov, buričov, anarchistov a vyzvedačov“, nazval Spoveď z Maďárie (rozumej z uhorského Slovenska). Publikovali ju Národné listy odpolední v roku 1902 a odohráva sa v Pukanci, vtedajšom Bakabányábane. Hoci bol Hašek z praktickej ukážky maďarónstva v monarchii po rakúsko-uhorskom vyrovnaní prekvapený, nebol celkom neznalý, maďarčinu totiž (okrem iného) študoval a v tých časoch mu dobre poslúžila aj v slovenskom kraji.
Čítajte viac Dobrý vojak Švejk oslavuje storočnicu
Ovca v žinčici
Jaroslav Hašek bol pri svojich potulkách Slovenskom uchvátený nielen prírodou, ale aj ľuďmi, či už boli vzdelaní, alebo obyčajní. Vo svojich novinových príspevkoch kreslí obraz krajiny, miestnych tradícií a vtedajších pomerov v kratučkých príbehoch, do ktorých vedel vtesnať množstvo postavičiek z ľudu, ale tiež svojráznych farárov, mníchov či notárov. Detvanov opisuje v rovnomennej črte od kroja cez zbojnícke tradície, odkiaľ asi pochádza záľuba v odcudzovaní. Dokumentuje ju na vtipnej príhode, ako Detvania posielali vzájomné „dary“ medzi katolíckym a evanjelickým farárom, ktorí o ničom nevedeli, až po bitky a pitky, ktoré zastavil len farár abstinent, ktorý začal piť svojim ovečkám naprotiveň, keď ich inak nedokázal presvedčiť na miernosť. Spomína aj Sládkoviča, ktorý „svobodymyslných Dětvancu“ vo svojom „hrdinovi Martínkovi opěvá jako lid statný, svobodný a vzdorovitý“ (Národní listy, 1902). Zdá sa, že zmysel pre paradox a absurdno doby videl Hašek okolo seba neustále. Vedel tým ľudí rozosmiať a jeho prvotiny sú aj po rokoch zábavné i poučné čítanie. Najmä pre nás Slovákov. Popisuje tiež príhodu z Kráľovej hole, kde im na salaši pripravili pochúťku – ovcu v žinčici – len namiesto čerstvej ovce uvarili omylom starú, a tak sa cestovatelia na neďalekom Slovensku stretli aj s gastronomickými nástrahami miestnej kuchyne…
Hašek sa však stretol aj s otcom slovenskej muzeológie Andrejom Kmeťom, so spisovateľkami Elenou Maróthy-Šoltésovou a Teréziou Vansovou či s neskorším osobným lekárom Leva Nikolajeviča Tolstého Dušanom Makovickým. Jeho sprievodcom na prvej ceste bol spolužiak a kamarát Janko Čulen, syn notára z Brodského, ktorý mu na Slovensku otváral dvere. Na Slovensku získal aj svoje prvé ľúbostné skúsenosti a aj sa zaľúbil, čo však boli dve celkom rozdielne životné skúsenosti. Tretí raz už spisovateľa na Slovensko priviala vojna.
Foto: Z knihy Jaroslav Hašek a Slovensko
Kniha Igora Válka Jaroslav Hašek a Slovensko je koncipovaná ako koláž, zložená z viacerých žánrov, ktorých základom je Haškova korešpondencia a jeho literárne príspevky zo Slovenska. Tie sú v knihe publikované v origináli, teda v dobovej češtine. Časť Haškových zážitkov Válek prerozprával akoby jeho ústami, v prvej osobe, a z nich sa dozvieme príhody, ktoré sprevádzali tuláka, hladného a smädného po zážitkoch, ale aj po jedle a nápojoch, ktorý nastváral všelijaké vylomeniny a neraz nocoval núdzovo v ubytovni či v senníku. Veselo si vymýšľal dokonca aj pred váženým Andrejom Kmeťom a Terézii Vansovej sa s kamarátom predstavili ako právnici.
Foto: Památník národního písemnictví v Prahe
Igor Válek pridáva aj svoje vlastné črty zo súčasného Slovenska a miestopis lokalít, ktoré Hašek navštívil. Hoci to sa mnohým obyvateľom Slovenska môže zdať prebytočné, trúfam si povedať, že dnes zďaleka nie všetci poznáme Slovensko tak dobre, ako ho spoznal Hašek pred vyše sto rokmi počas pár prázdninových návštev. Napokon, ak niekomu niektorý žáner nesedí, môže ho vynechať a zgustne si v knihe na inom. Cennou súčasťou publikácie je tzv. bodka za každou kapitolou, v ktorej o Haškovi a jeho vzťahu ku Slovensku hovoria známi ľudia ako „haškológ“ Radko Pytlík, spisovateľ a dramatik Viliam Klimáček aj Haškov „profesionálny“ (a pravý) vnuk. Práve vďaka tejto „skladačke“ sa z knihy dozvieme veľa zaujímavého. Myslíte si napríklad, že ironický Hašek, otec dobrého vojaka Švejka, sám nemohol byť „dobrým vojakom“? Nebol by to Hašek, keby nás neprekvapil!
