Obal knihy tvrdí, že ide o „životný príbeh čudného, málo sympatického hrdinu, ale Slováčiska ako sa patrí“ a najmä tým „málo sympatickým“ Štefan Pastucha rozhodne je. Po úvodných stranách, keď sa čo-to dozvedáme o jeho pôvode a oporných bodoch, vďaka ktorým dokážeme zosumarizovať jeho kroky, sa však partizán a komunistický pohlavár vytráca do úzadia. A hoc by sa na prvý pohľad mohol stať Jozefom Makom v Bindzárovom podaní, je len mostom medzi príbehmi, ktoré tvoria gros plebejského románu. Sedem kapitol presahujúcich až do súčasnosti namiesto biografie ponúka niekoľko zaujímavých naratív, dôsledných a prirodzených.
Partizáni, Hlinkova garda, učitelia, Židia, presvedčení aj prezlečení komunisti, herci, kňaz – ich osudy sa v určitých momentoch prekrývajú a dokazujú, že život síce nemusí byť vždy spravodlivý, ale ani ľudia v ňom čierno-bieli. Pri takých až nerománovo ľudských postavách (či už to slovo značí slabosť, alebo odhodlanie) príliš ťažko uveriť autorovým slovám, že všetko sú len „bohapusté a poľutovaniahodné výmysly“.
Samotné historky akoby vytrhnuté z kontextu vďaka dôrazu na detail pripomínajú spomienky pamätníkov a nezvyčajne doplňujúc texty, fiktívne novinové články, denníky a popisy k neexistujúcim fotografiám, tento dojem len dotvárajú. Mnoho príbehov ostane nevypovedaných, protagonisti sa objavujú a zase miznú, žijú, milujú a umierajú bez chronologickej postupnosti, a teda aj bez prvoplánovej tragickosti, k akej téma zvádza.
Na pozadí udalostí nedávnej minulosti, keď slovo „hrdina“ príliš úzko súviselo s propagandou, sa Bindzárovi prekvapujúco podarilo vyhnúť obľúbeným posolstvám a tendenčnosti. Ťažiskom jeho knihy, ktorá by mohla byť rovnako románom ako súborom poviedok, sa nestalo násilné pretláčanie vyšších hodnôt, ale práve jej uveriteľnosť – v malosť a zároveň i strastiplnosť života obyčajných ľudí.
Juraj Bindzár: Bez dúhy (plebejský román), Orman, 2011
