Bolaňo tento román písal počas piatich posledných rokov pred svojou smrťou a vedomie blízkeho konca je z textu cítiť. Snaží sa v ňom uchopiť krásu poézie a literatúry, ktorá bola zmyslom jeho života, jeho vlastným božstvom. Cítiť z neho aj strach z prázdna a z možnosti, že oklamal sám seba – však, čo ak je celá krása a literatúra len chimérou? Román s enigmatickým názvom 2666, ktorý Bolaňo nikde v texte nevysvetľuje, pozostáva z piatich častí, ktoré by mohli pokojne byť samostatnými novelami, ale len v celku, v akom vyšli, dávajú zmysel. 2666 je medzníkom v dejinách literatúry, dôkazom toho, že románová forma stále ponúka veľa možností a spôsobov rozprávania príbehu a vyjadrenia aj tých najzložitejších protirečení tohto sveta.
Prvá a piata časť je venovaná štyrom európskym akademikom – kritikom, ktorí pátrajú po objekte svojho bádania, pruskom spisovateľovi Bennovi von Archimboldim. Bolaňo tu zostáva verný svojmu štýlu a ironicky prezentuje tenkú hranicu medzi tragickou bezvýznamnosťou literatúry, ktorá sa stala témou konferencií a literatúry, ktorá človeku pomáha prežiť v tomto bezútešnom svete.
A to, že tento svet je naozaj krutý, Bolaňo dokazuje ústredným motívom svojho románu, ktorým je séria znásilnení a vrážd v meste Santa Teresa. Vychádza zo skutočného príbehu, ktorý sa odohral v mexickom Ciudad Juárez v deväťdesiatych rokoch. Tak ako kritici z prvej časti aj akademik Amalfitano končí na tomto mieste, kde jeho dcére hrozí nebezpečenstvo. Bolaňo porušuje všetky pravidlá, realitu prestupuje šialenstvo, sny a nevypovedateľná brutalita.
Všetky postavy postupne vytvárajú priestor pre štvrtú časť, ktorá je často naturalistickým výpočtom a opisom obetí sériového vraha, pokusom o pomenovanie tejto nepomenovateľnej tragédie a zla, ktoré je jeden človek schopný spáchať na nedospelých dievčatách. Bolaňovi sa podarilo vrátiť literatúre moc vysloviť nahlas nešťastie tohto sveta, vyrozprávať príbeh s jedinečnou iróniou, komikou a všadeprítomnou úzkosťou, ktorú nijakým spôsobom nezľahčujú ani často podivné postavy ocitajúce sa v tých najbizarnejších a najabsurdnejších situáciách.
Román sa síce končí konštatovaním, že „zostala už len príroda, príroda, ktorá sa postupne roztápala v bublajúcom kotle, až kým úplne nezmizla“. Bolaňo však vedel, že nezmizne, že jeho oddanosť kráse a pravde sprostredkovanej slovami nebola ani žartom, ani prchavou ilúziou.
Roberto Bolaňo: 2666, preklad: Anežka Charvátová, ARGO: 2012, 856 strán.
