Karl kráča chodbou, mieri až na koniec. Klopanie čižiem opäť odmeriava čas. Výkriky postupne utíchajú. Sturmbannführer chce hovoriť s väzňom na konci chodby, potrebuje na to ticho. Keď určuje stratégiu vypočúvania obzvlášť tvrdých orieškov, nechce byť ničím rušený.
A väzeň v špeciálnej cele je tvrdý oriešok. Veľmi tvrdý. Takého tu ešte nemali. Podrobili ho všetkým štandardným druhom mučenia, no on im nielenže nič nepovedal, ale ešte ich aj opľúval alebo sa im vysmieval. Bitka, elektrina, voda ani chlad nestačili. Mohli ho umlátiť na smrť, lenže tým by nič nezískali. Navyše, sturmbannführer dozorcom rozkázal, aby chlapa udržali pri živote. Tušil, že je to dôležitý väzeň, až dodnes však nevedel, ako veľmi. Teraz už vie, ten muž predstavuje čosi ako kľúč k väčšine problémov. Vyrieši partizánskych banditov, ofenzívu z Východu aj Gabriela Nomského.
Karl postojí, kým mu odomknú hrubé oceľové dvere. Vojde do cely a počká, kým opäť zavrú. Je to špeciálna miestnosť na vypočúvanie. Stojí tu stôl, zopár stoličiek a výkonná lampa. Na druhej strane postáva väzeň. Už zopár dní. Určite by si rád sadol, lenže okolo zápästí má okovy a pevné reťaze ho držia natiahnutého, takže sotva dosiahne špičkami na zem. Na Karlov príchod nijako nezareaguje. Drží sa vzpriamene, je to skvelý výkon. Nielen preto, že visí už zopár dní. Kožu má na viacerých miestach popálenú, palce na nohách rozmliaždené, krváca aspoň z dvanástich rán.
Karla však zaujme čosi iné. Väzeň má celé telo potetované. Hviezdy na rukách a pleciach, byzantský chrám na hrudi, lebky, dýky, sovy a veľa iných symbolov. Pre sturmbannführera to nie je novinka. Vie, s kým má dočinenia. Na východnom fronte ho často volali k podobným orieškom. Nikto si s nimi nevedel poradiť. Nikto, okrem Karla. Aj preňho však predstavovali výzvu. Dlho mu trvalo, kým zaspievali. Ich vôľa vzdorovať a priam nadľudská odolnosť ho zaujali. Venoval im preto dostatok času. Vytiahol z nich veľa zaujímavostí.
Patrili k elite kriminálnikov. Označovali sa rôznymi menami, najčastejšie vor v zakone. Ovládali celé ruské podsvetie. Priam fanaticky sa riadili vlastným kódexom. Ich sily sa obával aj sám Stalin, takže voči nim nemilosrdne zakročil. Väčšinu pozatváral do gulagov, ostatných vyštval z rodísk alebo deportoval do pustatiny. V gulagoch by istotne zhnili, no po úspešných nemeckých útokoch komusi z generálov napadla chytrá myšlienka. Ponúkli zločincom možnosť očistiť sa službou v boji proti nacistom. Niektorí pristali a dali sa naverbovať do riskantných operácií, ktorým velitelia veľmi neverili. Mnohí z nich sa ocitli aj v partizánskych oddieloch zhadzovaných do nepriateľského tyla, aby tam vykonávali záškodnícku činnosť a organizovali miestny odboj. Presne tak sa sem dostal aj tento.
Karl okolo neho zopár ráz prejde. Myslí na to, čo mu o Gabrielovi povedala rozrezaná partizánska suka: „Vraj je stále s Rusom… S takým, čo má na rukách hviezdy…“
Pozrie na Rusovo tetovanie. Každá hviezda na chrbte rúk má osem cípov. Pochybuje, že by sa tu pohybovali dvaja takíto vtáčkovia. Rusa zajali iba nedávno – koncom februára. Bola to šťastná náhoda. Nebyť nej, nikdy by ho nedostali živého. Karl zo skúseností na ukrajinskom fronte dobre vie, že pre jemu podobných je zajatie najväčšia potupa. Ospravedlňuje ich iba to, keď doň padnú pre zranenie, ktoré im nedovolí zabiť sa. Tohto ohlušil granát, čo vybuchol neďaleko od neho. Kým sa spamätal, bol ich.
„Viem, že si jeden z veliteľov,“ prihovorí sa väzňovi. „Poznáš lokality všetkých vašich táborov, aj toho hlavného. Ovládaš všetky zásobovacie trasy. Azda vieš čosi aj o pripravovanej ofenzíve. Porozprávaš mi o tom.“
Obchádza okolo Rusa, pozorne ho sleduje. Hľadá štrbinu, cez ktorú by doňho prenikol. Nič. Väzňovi sa ani len nezrýchli dych.
Naozaj tvrdý oriešok. Vyžaduje si špeciálny prístup.
Sturmbannführer urobí zopár ďalších krokov. Rus ho má za chrbtom, netuší, čo tam robí. Vie, s kým má dočinenia. V januári spolu s Gabrielom z brala pozorovali, ako Schmidt popravuje zajatcov.
Celou sa rozľahne škrípanie.
Sturmbannführer si pritiahne drevenú stoličku. Usadí sa Rusovi za chrbát. Nič nehovorí, no väzeň priam fyzicky cíti, ako mu dve ľadovomodré oči rozleptávajú temeno. Počuje jeho dych. Nemec dýcha pravidelne a hlboko. Vpíja sa mu do hlavy. Nadýchne sa a… dych ustane, akoby uťal. Väzeň odrazu necíti človeka. Na stoličke za ním sedí čosi iné. Po krku mu prebehnú zimomriavky. Všetku vôľu vynaloží na to, aby sa ovládol, nestrhol sa a neobzrel.
Celu vyplní ohlušujúce ticho. Rusovi sa zdá, že ho rozdlávi. Nikdy nič podobné nezažil. Má pocit, že mu za chrbtom stoja desaťtisíce, stotisíce, ba milióny mŕtvych. Všetci hľadia cez dvojicu modrých očí a vnikajú mu rovno do mozgu.
Nedá sa to vydržať, zatína zuby, no aj tak vie, že už-už vykríkne.
Začuje nádych.
Sturmbannführer je späť. Nič sa nestalo, ale väzeň vie, že prehral.
Karl to vie tiež. Všetky informácie, ktoré potrebuje, sú už prakticky jeho. Moment, keď mu ich Rus vyzradí, je už len otázkou času. Prenikol doňho, objavil lúskač, akým ho dostane. V mysli vytvára zložité procedúry a hľadá anatomické postupy.
Jozef Karika - Na smrť
Prvá časť dvojdielneho románu so strhujúcim dejom
Majster napätia a drsných scén, autor bestsellerov V tieni mafie, V tieni mafie II. Čas dravcov a Nepriateľ štátu ponúka čitateľom nový mrazivý triler o priateľstve a láske, ktoré sa zmenili na smrteľnú nenávisť. Dvaja nerozluční priatelia po tragickej udalosti utečú do zahraničia. Jeden emigruje do New Yorku. Stane sa pešiakom židovského gangu, zažije krvavú vojnu mafiánskych rodín a stúpa v hierarchii podsvetia. Druhý sa ocitne v Mníchove, kde ho zverbujú do nacistickej tajnej služby a mení sa na beštiálneho dôstojníka SS. Po vypuknutí vojny sa opäť stretávajú.
