Vydali ste nový album Obyčajnosti, máte rada obyčajné veci?
Mám rada obyčajné veci, lebo som sa dostala do životného štádia, keď som prekŕmená superlatívmi. Veľa ľudí hľadá to najlepšie, niečo fantastické, neuveriteľné, unikátne – a ja, možno tým, že už som dospela, si čoraz viac užívam práve tie „obyčajné veci“.
Žijete „obyčajný život“?
Pre mňa je to obyčajný život, možno nie je obyčajný pre všetkých, ale je taký, aký som si vybrala. Som muzikantka, robím to, čo ma baví a to je najväčší dar, ale zároveň som aj matka dvoch dcér, a teda robím celkom obyčajné veci. Album sa volá Obyčajnosti preto, že vznikal počas pandémie, vo chvíľach, keď po rokoch zmätku, keď sa všetko v mojom živote rýchlo točilo, zrazu nebol priestor robiť si plány do budúcnosti. Museli sme si začať užívať tie „obyčajné veci“ a ja som zistila, že šťastie nespočíva v úspechu, za ktorým som šla, ale úspech je v tom, ak dokážete prežiť dobre svoj obyčajný život.
Jana Kirschner sa na albume Obyčajnosti vracia do detstva ale aj k súčasnosti
Napriek tomu ste dosiahli už veľké kariérne úspechy – vydali ste nádherné albumy, zozbierali hudobné ceny, na festivaloch ste stále žiadaná, a najmä ľudia váš hlas a vašu hudbu vedia rozoznať. Žijete svoj sen alebo ešte o dačom snívate?
Som večne nespokojný človek, som stále „hladná“ a snažím niečo objavovať a aj keď to vyzerá ako splnený sen, je za ním veľmi veľa boja, odriekania, obety. Nielen odo mňa, ale aj od mojej rodiny. Napríklad aby vyšiel tento nový album, musela sa zapojiť celá rodinná infraštruktúra, aby som mohla na ňom pracovať. Časom človek dozrie, ale aj tak s každým novým albumom prichádza nová výzva. Nikdy nie je samozrejmé, že sa to podarí, aj po rokoch pociťujem stále tú istú nervozitu ako dnes ráno.
Stále cítite obavy?
Samozrejme, lebo aj keď sa človek snaží veci dotiahnuť, nie vždy všetko vyjde tak, ako by chcel. Mám svoje hudobné sny, ale mojím najväčším snom je vychovať dobre moje dve dcéry – tak to je rovno „dvojalbum“.
Čítajte viac Speváčka Jana Kirschner: Ambície išli bokom, ale deti si to užili
V skladbe Struny spievate, že ste boli odmalička iná – s vami to asi rodičia mali trocha zložitejšie…
Máte pravdu, mali to so mnou trocha zložitejšie, najmä keď prišla puberta. V Martine som bola jedným z pomerne slávnych tínedžerov, viackrát som spôsobila rozruch na gymnáziu a doteraz tam kolujú o mne legendy. Svojim rodičom som vďačná, že to so mnou vydržali a že sme to všetci prežili.
Foto: z rodinného archívu
Nová skladba Struny je návratom do detstva, pieseň Delia nás je však veľmi aktuálna, súčasná. Prečo si podľa vás tak málo rozumieme?
Podľa mňa sa spoločný čas veľmi spolitizoval. Znamená to, že sme zrazu začali veľmi diskutovať o politických témach aj doma, čo si predtým nepamätám. V jednom okamihu chce každý povedať svoj názor – ten priestor je na sociálnych sieťach a k tomu okamžitá spätná väzba. Je fantastické, že máme slobodu slova, ale sloboda slova by nemala dať priestor agresivite, klamstvám. Sloboda slova je podľa mňa zodpovednosť, slušnosť sa aj vďaka mnohým politikom z verejného priestoru stráca, čo ďalej ovplyvňuje aj iné spoločenské debaty. A prečo si nerozumieme? Ja si myslím, že stále máme viac dôvodov, prečo si rozumieť, ako prečo si nerozumieť. Akurát sme možno na mnohé zabudli.
Ako Slovenka z Londýna – cítite hranice medzi západnou a strednou Európou – alebo sa už posunuli na hranice medzi západnou a východnou Európou?
V Londýne som silno pociťovala brexit, ktorý jasne zadefinoval hranice tam. Bolo to veľmi smutné ráno, ľudia boli z toho veľmi rozčarovaní, až som mala pocit, že ostrov sa vzdialil od Európy priam fyzicky, akoby sa od Európy posunul a odplával o kus ďalej. Nikdy som sa necítila ako dievča z východnej Európy, vždy hovorím, že som zo strednej Európy, pretože stred Európy máme pri Kremnici. Nikdy som tieto hranice nerozlišovala, nehrali pre mňa žiadnu úlohu. Nedívala som sa na ľudí podľa toho, odkiaľ sú, ale skôr na to, akí sú.
V akej nálade sa nesie váš album Obyčajnosti?
Je to taká prechádzka lesom alebo krajinou. Album vznikol ako „denník cestovateľa“ a každá pesnička má inú atmosféru, ale spája ich jednotný sound. Ten má v sebe folklórne prvky, ale je moderný, je to moderná slovenská hudba. Folklór mám v sebe, ako dieťa som spievala v súbore aj sólovo, a vyťahujem si z neho rôzne prvky, ktoré ma bavia. Celý album je nahliadnutím cez okno do mojej spálne, je veľmi intímny.
Nebáli ste sa toľkej blízkosti?
Áno, človek, ktorý tvorí, má pocit, že v okamihu, keď pesnička vznikne, je to tá najsprávnejšia vec, lebo má na koži zimomriavky a cíti obrovské emócie. Na druhej strane práve preto máte strach ísť s tým von. Preto aj tento album vznikal tak dlho, od roku 2021.
Foto: Slnko Records
Keď sme pri folklóre, ako vnímate veľkonočné tradície? Ako sa slávia tieto sviatky v Británii?
Mám rada veľkonočnú estetiku, no odmalička som nemala rada veľkonočné rituály, šibanie a polievanie vodou. U mojej starej mamy v Nedožeroch-Brezanoch som sa vždy schovávala do skrine, pretože na dedine bolo návštev hojne. Som vďačná, že môj muž v Británii o týchto zvykoch ani len netušil. Bol veľmi prekvapený, keď zistil, že my tých mužov za to, že nás vyšibú a polejú vodou, ešte aj odmeníme, bola preňho úplná záhada, ako to môže fungovať. V našich rodinách už to takto nefunguje, ale snažíme sa stráviť Veľkú noc spolu. V Británii sa hľadajú poskrývané veľkonočné vajíčka – podľa mapy, ako pri hľadaní pokladu, takže prežijeme pekný deň s deťmi a so svojou rodinou.
Pre vašu hudbu je typický „etno“ nádych – na Obyčajnostiach to robia bubny aj perkusie, ale niekde znejú spolu s melodickým džezovým klavírom. Máte rada takéto spojenia nástrojov?
Mne je to úplne jedno, som úplne otvorená, pretože hudba sa dá zahrať na tisíc spôsobov. Môžete siahnuť úplne po všetkom, čo máte okolo seba. Môj muž ma naučil, že keď idete tvoriť, nemusíte vziať gitaru, ale môžete si začať lúskať nejaký rytmus alebo použijete lyžičky z kuchyne, hocičo, čo nájdete okolo seba. A ten, kto nevie hrať na žiadne nástroje, môže použiť vlastný hlas. Formulka, že k hudbe potrebujete basu, gitaru a bicie, je za nami. Hudba tu bola dávno predtým, ako existovali hudobné nástroje. Takže môžete byť oveľa inovatívnejší a odvážnejší.
Čítajte viac Jana Kirschner: Hlas Milana Ondríka naplnil celé štúdio
A čo slová, texty – ste viac doma v slovenčine?
Najprv mi lepšie znela angličtina, zdala sa mi spevnejšia, ale dnes už tento pocit nemám. Zistila som, že slovenčina je veľmi flexibilná, dá sa tvarovať, Konečne mám po rokoch pocit, že mi písanie ide od ruky.
Niekde ste spomenuli, že keď tvoríte, dáte každej skladbe šancu pätnásť minút – buď sa narodí, alebo nie.
Áno, toto pravidlo pätnástich minút som si urobila z nedostatku času, pretože človek je každý deň zasypaný množstvom vecí. Pomohlo mi to byť sústredená – niekedy to neprinieslo nič a niekedy z človeka vyplávajú veľmi zaujímavé a úprimné veci, ktoré vôbec neplánoval.
Foto: Ivan Majerský
Celý album vznikol podľa pravidla pätnástich minút?
V zásade áno, preto je aj taký úprimný. Nechcem sa tváriť ako diva a na tomto albume je to absolútne citeľné. Dospela som do bodu, že som muzikantka, matka a umelkyňa, a chcela som, aby bolo cítiť, čím prechádzam ako človek – deti, muž, s ktorým tvorím hudbu aj rodinu.
O čom teda na albume spievate – aj o rodine?
Jednoznačne áno. Začína sa veľmi jednoduchou skladbou Prológ, v ktorej sa takmer nespieva, má iba jednu veľmi jednoduchú melódiu. Potom je tam pesnička A po nás potopa a v nej pekná veta – musí byť vždy po mojom – aj tak je vždy po tvojom. Aj toto „doťahovanie“ vzniklo presne za tých pätnásť minút. Pesnička Delia nás vznikla z pocitu, že sedíte pri obede s rodinou a nerozumiete si, pretože máte úplne iné názory, iné životné príbehy aj iné životné voľby. Pesnička Mám pocit je o diverzite v Londýne. Holubienka vznikla z toho, ako som počas pandémie veľmi chcela ísť domov a predstavovala som si, že sa mi to raz splní – a aj sa to splnilo. Vo všetkých pesničkách bolo pre mňa zásadným motívom, že som sa cez ne mohla vrátiť domov.
Každé, aj dospelé, dieťa, hľadá doma pocit bezpečia. Vy ho tu nájdete, keď sa na Slovensko vraciate?
Všade na svete niečo škrípe a nič nie je dokonalé. Podstatné je, že viete, prečo sem chodíte, prečo ste tu a že ste stále schopní sadnúť si za jeden stôl s ľuďmi, ktorí nemajú rovnaký názor, a neodsudzujete ich za to. Preto si myslím, že hudba, koncerty a umenie vôbec majú nádhernú vlastnosť: dokážu ľudí spájať. Keď sedíte s niekým na dobrom koncerte, je vám jedno, aký má názor na hocičo iné. Dokážete spolu prežiť pekné spoločné chvíle.
Určite, veď aj motto vašej piesne Delia nás je optimistické – aj v búrkach mierni, vždy pravde verní, neporaziteľní, nerozdeliteľní.
Presne tak, stále je viac dôvodov spájať sa, ako sa rozdeľovať. Mali by sme začať spoločne pracovať na jednej zásadnej veci a tou je naša planéta. Všetci hovoríme o budúcnosti našich detí a snažíme sa im dať všetko. Životné prostredie by mala byť téma čísle jeden, ale ľahostajnosť – a nielen k ekológii – je podľa mňa najväčší jed našej spoločnosti.
Čítajte viac Dnes tu nehráme Dežove piesne. Ale nebyť Deža, tak tu teraz nie sme
Na Slovensku koncertujete pravidelne a nevynecháte ani komornejšie podujatia ako koncert pre Deža Ursinyho, vaše aprílové koncerty budú "vo veľkom“?
Áno, je to tak, mám rada aj hranie na menších pódiách, aj v kluboch, ale som rada, že turné zahráme v zostave, ktorá si to vyžaduje. Som vďačná, že po mnohých rokoch, keď sa snažím moju hudbu stále posúvať a nájsť niečo nové, nás publikum podporuje a turné je už skoro vypredané, pár lístkov zostáva už len na pridanom koncerte 12. apríla v Bratislave v Starej tržnici. Bude to farebné, nádherné, v medzinárodnej zostave a konečne budeme na pódiu tri ženy. Okrem pesničiek z nového albumu si diváci môžu vypočuť aj hity, ktoré poznajú vo veľmi pekných úpravách, bude to zážitok.
Jana Kirschner
Foto: Ondřej Pýcha
Speváčka, skladateľka a niekoľkonásobná držiteľka hudobných ocenení naprieč viacerými hudobnými žánrami. Pochádza z Martina, narodila sa v roku 1978. V roku 1997 debutovala albumom s názvom Jana Kirschner. Komerčný úspech jej priniesol nasledujúci album V cudzom meste (1999). Ešte v tom istom roku sa stáva zlatým Slávikom a o čosi neskôr získava jedenásť nominácií na cenu Hudobnej akadémie Aurel. Po albumoch Pelikán a Veci, čo sa dejú odišla do Londýna, kde vznikol album Shine (2007). O rok nahrala megahit, titulnú skladbu k filmu Pokoj v duši. Na konte má mnohé ďalšie hity ako Líška, Žienka domáca, Modrá, Na čiernom koni či dueto s Petrom Hapkom Bude mi lehká zem. Počas hudobnej kariéry prešla výrazným prerodom od popovej princeznej cez experimentovanie s folkom a elektronickou hudbou k symbolu hudobného progresu na domácej scéne. Vydala úspešné albumy vrátane mimoriadne oceňovanej trilógie Moruša: Biela, Čierna a Remixed, ktorá znie veľmi progresívne, svetovo, a zároveň slovensky. Získala ceny Objav roka (1997), Album roka (1999), Speváčka roka (1999), je viacnásobnou držiteľkou ocenení Zlatý slávik a OTO. Žije v Londýne so svojím partnerom Eddiem Stevensom, s ktorým má dve deti.
